Hľadaj

Vatican News

Generálna audiencia: Modlitba rodiacej sa Cirkvi a štyri kritériá ekleziálnosti

„Modlitba rodiacej sa Cirkvi“ bola témou katechézy pápeža Františka pri generálnej audiencii v stredu 25. novembra, poslednej pred vstupom do Adventu. Vychádzal v nej zo svedectva v Skutkoch apoštolov, že veriaci sa „vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42).

„Tu nachádzame štyri základné charakteristiky cirkevného života,“ vysvetlil pápež František. „Prvou je načúvanie náuky apoštolov, druhou je ochrana vzájomnej jednoty, treťou lámanie chleba a štvrtou je modlitba. Ony nám pripomínajú, že existencia Cirkvi má zmysel, ak zostáva pevne zjednotená s Kristom, čiže v spoločenstve, v jeho slove, v Eucharistii a v modlitbe. Je to spôsob, ako sa zjednocujeme s Kristom.“

Svätý Otec zdôraznil, že v Cirkvi „každú situáciu treba posudzovať vo svetle týchto štyroch súradníc. To, čo do nich nezapadá, nemá ekleziálnosť, nie je to cirkevné.

 (...) Je to ako dom postavený na piesku.“

„Tým, kto vytvára Cirkev, je Boh, nie vychýrenosť diel,“ dôrazne pripomenul Svätý Otec. V tejto súvislosti pripomenul aj slová Benedikta XVI., že „Cirkev nerastie prozelytizmom, ale príťažlivosťou“.

Cirkev je dielom Ducha Svätého, ktorý ju pripamätáva na Ježiša, vysvetlil pápež František a dodal:

„Boh dáva láska, Boh žiada lásku. Toto je ten mystický koreň celého života veriaceho človeka. Modliaci sa prví kresťania, ale aj my, ktorí prichádzame o stáročia  neskôr, všetci zažívame tú istú skúsenosť. Všetko rozhýbava Duch Svätý.“

V rámci katechézy sa pápež František podelil aj s bolesťou, akú mu spôsobujú niektoré prejavy svedčiace o nepochopení tejto veci: 

„Niekedy cítim veľký smútok, keď vidím niektoré komunity, ktoré síce v dobrej vôli, no strácajú cestu, pretože si myslia, že budú Cirkev vytvárať zhromaždeniami, ako by bola politickou stranou: «Čo si väčšina či menšina myslí o tom, o tamtom... Toto je ako synoda, musíme ísť synodálnou cestou...» - Ja si kladiem otázku: Ale kde je tam Duch Svätý? Kde je modlitba? Kde je komunitná láska? Kde je Eucharistia?“

Katechéza s názvom „Modlitba rodiacej sa Cirkvi“ bola už 16-tym pokračovaním cyklu o modlitbe vo Svätom písme. V závere generálnej audiencie prenášanej zo Sály bibliotéky Apoštolského paláca Svätý Otec zaželal niektorým jazykovým oblastiam aj k blížiacemu sa vstupu do Adventu.

Videozáznam

Modlitba rodiacej sa Cirkvi

16. katechéza z cyklu o modlitbe vo Svätom písme

«Keď Petra a Jána prepustili, išli k svojim a rozpovedali, čo im hovorili veľkňazi a starší. Keď ich vypočuli, jednomyseľne pozdvihli hlas k Bohu a hovorili: „Pane, ty si stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich, [...] pozri, Pane, na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou.“ [...] A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení a všetkých naplnil Svätý Duch.» (Sk 4,23-24.29.31)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Prvé kroky Cirkvi vo svete boli udávané modlitbou. Apoštolské spisy a veľká narácia Skutkov apoštolov nám uchovávajú obraz Cirkvi, ktorá kráča, Cirkvi činorodej, ktorá však nachádza v modlitbových zhromaždeniach základ a impulz k misionárskej činnosti. Obraz prvotnej jeruzalemskej komunity je oporným bodom pre každú ďalšiu kresťanskú skúsenosť. Lukáš píše v Knihe Skutkov apoštolov: «Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách» (2,42). Komunita vytrváva v modlitbe.

Tu nachádzame štyri základné charakteristiky cirkevného života: prvou je načúvanie náuky apoštolov, druhou je ochrana vzájomnej jednoty, treťou lámanie chleba a štvrtou je modlitba. Ony nám pripomínajú, že existencia Cirkvi má zmysel, ak zostáva pevne zjednotená s Kristom, čiže v spoločenstve, v jeho slove, v Eucharistii a v modlitbe. Je to spôsob, ako sa zjednocujeme s Kristom.

Ohlasovanie a katechéza dosvedčujú slová a činy Učiteľa; neustála snaha o bratskú jednotu chráni pred sebectvom a skupinkovaním; lámanie chleba uskutočňuje sviatosť Ježišovej prítomnosti uprostred nás: on nikdy nebude absentovať, v Eucharistii je on sám. On žije a kráča s nami. A napokon modlitba, ktorá je priestorom pre dialóg s Otcom, prostredníctvom Krista v Duchu Svätom.

Všetko, čo v Cirkvi rastie mimo týchto „súradníc“, je bez základov. Na to, aby sme rozlíšili nejakú situáciu, sa musíme spytovať, ako sa v nej uplatňujú tieto štyri súradnice: ohlasovanie, neustála snaha o bratskú jednotu, láska k blížnemu, lámanie chleba – čiže eucharistický život – a modlitba. Každú situáciu treba posudzovať vo svetle týchto štyroch súradníc. To, čo do nich nezapadá, nemá ekleziálnosť, nie je to cirkevné. To Boh vytvára Cirkev, nie úžasnosť jej diel.

Cirkev nie je trh; Cirkev nie je akousi skupinkou podnikateľov, ktorí napredujú s týmto novým podnikom. Cirkev je dielo Ducha Svätého, ktorého nám Ježiš poslal, aby nás zhromažďoval. Cirkev je práve touto prácou Ducha v kresťanskom spoločenstve, v komunitnom živote, v Eucharistii, v modlitbe, neustále. A všetko to, čo vyrastá mimo týchto súradníc, je bez základu, je ako dom postavený na piesku (porov. Mt 7,24-27). Tým, kto vytvára Cirkev, je Boh, nie vychýrenosť diel.

To, čo naše snahy napĺňa zmyslom, je Ježišovo slovo. Budúcnosť sveta sa buduje v pokore. Niekedy cítim veľký smútok, keď vidím niektoré komunity, ktoré síce v dobrej vôli, no strácajú cestu, pretože si myslia, že budú Cirkev vytvárať zhromaždeniami, ako by bola politickou stranou: «Čo si väčšina či menšina myslí o tom, o tamtom... Toto je ako synoda, musíme ísť synodálnou cestou...» - Ja si kladiem otázku: Ale kde je tam Duch Svätý? Kde je modlitba? Kde je komunitná láska? Kde je Eucharistia?  Bez týchto štyroch súradníc sa Cirkev stáva ľudskou spoločnosťou, akousi politickou stranou – väčšina, menšina – zmeny sa robia akoby to bol nejaký podnik, kvôli väčšine alebo menšine... Avšak nie je tam Duch Svätý.

A prítomnosť Ducha Svätého je garantovaná práve týmito štyrmi súradnicami. Aby sme zhodnotili situáciu, či je cirkevná alebo nie, pýtajme sa na tieto štyri veci: komunitný život, modlitba, Eucharistia... [ohlasovanie] - ako sa rozvíja život v týchto štyroch súradniciach. Ak toto chýba, chýba Duch a ak chýba Duch, budeme pekným humanitárnym združením, dobročinnou organizáciou, ba i stranou, takpovediac cirkevnou, ale nie je to Cirkev. A preto Cirkev nemôže rásť prostredníctvom týchto vecí: nerastie vďaka prozelytizmu, ako ktorýkoľvek podnik, rastie vďaka príťažlivosti. A kto uvádza do pohybu príťažlivosť? Duch Svätý. Nikdy nezabudnime na toto slovo Benedikta XVI.: „Cirkev nerastie prozelytizmom, rastie príťažlivosťou“. Ak chýba Duch Svätý, ktorý je tým, kto priťahuje k Ježišovi, tam nie je Cirkev. Je to pekný klub priateľov, v poriadku, s dobrými úmyslami, ale nie je to Cirkev, nie je to synodalita.

Čítajúc Skutky apoštolov teda odhaľujeme, akým tým mocným motorom evanjelizácie  sú modlitbové zhromaždenia, kde ten, kto sa ich zúčastňuje, zakúša naživo Ježišovu prítomnosť a je zachytený Duchom. Členovia prvej komunity – avšak toto platí vždy, aj pre nás dnes – vnímajú, že dejiny stretnutia s Ježišom sa nezastavili vo chvíli Nanebovstúpenia, ale pokračujú v ich živote. Rozprávajúc to, čo povedal a urobil Pán – načúvanie Slovu –, modliac sa, aby sme vstúpili do spoločenstva s ním, sa všetko stáva živým. Modlitba vlieva svetlo a teplo: dar Ducha v nich dáva zrod zapálenosti.

V tejto súvislosti má Katechizmus jeden veľmi hutný výraz. Hovorí takto: «Duch Svätý [...] pripomína Krista svojej modliacej sa Cirkvi, uvádza ju aj do plnej pravdy a vzbudzuje nové formulácie, ktoré vyjadria nevyspytateľné Kristovo tajomstvo pôsobiace v živote, vo sviatostiach a v poslaní jeho Cirkvi» (č. 2625). Tu je dielo Ducha v Cirkvi: pripomínať Ježiša. A sám Ježiš povedal: On vás naučí a pripomenie vám.

Misiou je pamätať na Ježiša, nie však ako pamäťové cvičenie. Kresťania, kráčajúc po cestách misie, pripomínajú Ježiša a zároveň ho nanovo sprítomňujú; a od neho, jeho Ducha, prijímajú podnet ku kráčaniu, k ohlasovaniu, k službe. V modlitbe sa kresťan ponára do tajomstva Boha, ktorý miluje každého človeka, toho Boha, ktorý túži, aby sa evanjelium ohlasovalo všetkým. Boh je Bohom pre všetkých a v Ježišovi bol každý múr rozdelenia definitívne zrúcaný: ako hovorí sv. Pavol, On je náš pokoj, čiže  «z oboch urobil jedno» (Ef 2,14). Ježiš vytvoril jednotu.

Takto je život prvotnej Cirkvi rytmizovaný neustálym sledom slávení, zhromaždení, časov modlitby, ako komunitnej, tak aj osobnej. A je to Duch, ktorý dáva silu kazateľom, ktorí sa vydávajú na cestu a ktorí z lásky k Ježišovi brázdia moria, čelia nebezpečenstvám, podstupujú ponižovania.

Boh dáva lásku, Boh žiada lásku. Toto je ten mystický koreň celého života veriaceho človeka. Modliaci sa prví kresťania, ale aj my, ktorí prichádzame o stáročia  neskôr, všetci zažívame tú istú skúsenosť. Všetko rozhýbava Duch Svätý. A každý kresťan, ktorý nemá strach venovať čas modlitbe, si môže osvojiť slová apoštola Pavla: «Život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa» (Gal 2,20).

Modlitba ti pomáha uvedomovať si to. Jedine v tichu adorácie zakúšame celú pravdu týchto slov. Musíme sa vrátiť k zmyslu pre adoráciu. Klaňať sa, adorovať Boha, adorovať Ježiša, adorovať Ducha Svätého. Otca, Syna a Ducha Svätého: adorovať. V tichu. Modlitba adorácie je modlitba, ktorá nám dáva spoznať Boha ako začiatok a koniec celých dejín. A táto modlitba je živým ohňom Ducha Svätého, ktorý dáva silu svedectvu a misii.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-jb, zk-

25 novembra 2020, 11:15