Hľadaj

Generálna audiencia: Starostlivosť o spoločný dom a kontemplatívny postoj

Svätý Otec František v stredu 16. septembra pri generálnej audiencii pokračoval v cykle katechéz na tému „Uzdraviť svet“. V siedmej časti nazvanej „Starostlivosť o spoločný dom a kontemplatívny postoj“ sa zameral na postoj starostlivosti.

Starostlivosť o chorého a núdzneho človeka i starostlivosť o stvorenú prírodu vychádzajú z kontemplatívneho pohľadu schopného obdivovať krásu, pripomenul pápež František.

„Je dôležité obnoviť kontemplatívny rozmer, teda hľadieť na zem, na stvorenstvo ako na dar, nie ako na niečo na využívanie pre zisk. Keď kontemplujeme, objavujeme v iných i v prírode niečo oveľa väčšie než ich úžitkovosť (utilitu). Tu je jadro problému: kontemplovať znamená ísť za hranicu úžitkovosti nejakej veci. Kontemplovať krásu neznamená z nej ťažiť, nie: kontemplovanie je nezištnosť. Objavíme vnútornú hodnotu vecí, ktorú im udelil Boh.“

Tento postoj je protiliekom ako proti drancovaniu a konzumnému prístupu k prírode, tak i proti vykorisťovaniu ľudí:

„Kto nevie kontemplovať prírodu a stvorenstvo, nevie kontemplovať ľudí v ich bohatej hodnote. A kto žije, aby zneužíval prírodu, skončí tým, že zneužíva ľudí a zaobchádza s nimi ako s otrokmi.“

Videozáznam generálnej audiencie

Aj dnešná generálna audiencia sa konala na Nádvorí sv. Damaza vo Vatikáne za prítomnosti okolo 500 veriacich. Svätý Otec sa im venoval už pri svojom príchode, prechádzajúc pomedzi sektory. Zastavoval sa pri ľuďoch, srdečne ich pozdravoval a požehnával z blízka, avšak bez osobných dotykov kvôli predpísaným opatreniam. Svätý Otec sa však s prítomnými veľa rozprával a tiež prijímal od nich mnoho osobných darčekov a listov. 

Siedmu katechézu z cyklu o uzdravovaní sveta v súčasnej dobe pandémie a post-pandémie uviedol biblický úryvok z 2. kapitoly knihy Genezis:

«Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril. A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným, i stromu života v strede raja a stromu poznania dobra a zla. […] I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil.» (Gn 2,8-9.15)

Starostlivosť o spoločný dom a kontemplatívny postoj

7. katechéza cyklu „Uzdraviť svet“

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Aby sme vyšli z nejakej pandémie, je potrebné sa opatrovať, a to navzájom. A je treba podporovať tých, ktorí sa starajú o najslabších, chorých a starých ľudí. Existuje i zvyk nechať starších bokom, opustiť ich, a to je niečo mrzké. Avšak tie osoby, ktoré pekne vystihuje španielsky výraz „cuidadores“ (opatrovatelia), tí, ktorí sa starajú o chorých, zohrávajú podstatnú rolu v dnešnej spoločnosti, aj keď často nedostávajú uznanie a odmenu, ktorú si zaslúžia. Ujať sa starostlivosti je zlatým pravidlom našej ľudskosti, a prináša so sebou zdravie a nádej (porov. Enc. Laudato si’ [LS], 70). Ujať sa toho, kto je chorý, kto to potrebuje, kto je ponechaný bokom: toto je jedno ľudské a tiež kresťanské bohatstvo.

Túto starostlivosť musíme venovať aj nášmu spoločnému domu: 

zemi a každému stvoreniu. Všetky formy života sú vzájomne prepojené (porov. LS, 137-138), a naše zdravie závisí od zdravia ekosystémov, ktoré Boh stvoril a poveril nás starostlivosťou o ne (porov. Gn 2,15). Naopak, ich zneužívanie je ťažkým hriechom, ktorý nivočí, škodí a spôsobuje choroby (porov. LS, 8; 66). Najlepší protiliek na toto nepatričné zachádzanie s naším spoločným domom je kontemplácia (porov. LS, 85; 214).

Je to možné? Niet na to nejakej vakcíny, aby sme sa starali o spoločný dom, aby sme ho neponechali bokom? Aký je protiliek proti chorobe nedbania o spoločný dom? Je ním kontemplácia. «Keď sa nenaučíme zastaviť, obdivovať a oceňovať krásu, nie div, že sa každá vec premení bez škrupúľ na predmet používania a zneužívania» (LS, 215). I na predmet typu „použi a vyhoď“.

Predsa však, náš spoločný dom, stvorenstvo, nie je iba akýsi „zdroj“. Stvorenia majú hodnotu samy o sebe «odzrkadľujú, každé svojím spôsobom, lúč nekonečnej Božej múdrosti a dobroty» (Katechizmus katolíckej Cirkvi, 339). Túto hodnotu a tento lúč božieho svetla treba objaviť, a aby sme ho objavili, musíme sa stíšiť, potrebujeme načúvať, potrebujeme kontemplovať. Kontemplácia taktiež uzdravuje dušu.

Bez kontemplácie je ľahké upadnúť do nevyváženého a povýšeneckého antropocentrizmu, nášho „ja“ kladeného za centrum všetkého, ktoré nafukuje (naddimenzuje) našu rolu ľudských bytostí, keď nás stavia do pozície absolútnych vládcov všetkých ostatných stvorení. Jedna pokrivená interpretácia biblických textov o stvorení prispela k tomuto zmýlenému pohľadu, ktorý vedie k vykorisťovaniu zeme až po jej zgniavenie.

Zneužívanie stvorenstva: toto je hriech. Myslíme si, že sme stredobodom, nárokujúc si obsadiť miesto Boha, a takto ničíme harmóniu  stvorenstva, harmóniu Božieho plánu. Stávame sa predátormi, zabúdame na naše povolanie ochrancov života. Zaiste, môžeme a musíme obrábať zem, aby sme sa živili a rozvíjali. Ale práca nie je synonymom vykorisťovania, a je vždy sprevádzaná starostlivosťou: orať a chrániť, pracovať a starať sa... Toto je naša misia (porov. Gn 2,15).

Nemôžeme si nárokovať ďalší rast na materiálnej úrovni bez toho, aby sme sa starali o spoločný dom, ktorý nás hostí. Naši chudobnejší bratia a naša matka zem nariekajú kvôli škodám a nespravodlivosti, ktoré sme vyvolali a domáhajú sa iného nasmerovania. Domáhajú sa od nás obrátenia, zmeny cesty: dbať aj o zem, o stvorenstvo.

A tak je dôležité obnoviť kontemplatívny rozmer, teda hľadieť na zem, na stvorenstvo ako na dar, nie ako na niečo na využívanie pre zisk. Keď kontemplujeme, objavujeme v iných i v prírode niečo oveľa väčšie než ich úžitkovosť (utilitu). Tu je jadro problému: kontemplovať znamená ísť za hranicu úžitkovosti nejakej veci. Kontemplovať krásu neznamená z nej ťažiť, nie: kontemplovanie je nezištnosť. Objavíme vnútornú hodnotu vecí, ktorú im udelil Boh.

Ako učili mnohí duchovní učitelia, nebo, zem, more, každé stvorenie má v sebe túto ikonickú schopnosť, túto mystickú kapacitu znovu nás priviesť k Stvoriteľovi a k spoločenstvu so stvorenstvom. Napríklad sv. Ignác z Loyoly na záver svojich Duchovných cvičení pozýva vykonať si „Kontempláciu na dosiahnutie lásky“, čiže uvažovať ako Boh hľadí na svoje stvorenia a radovať sa spolu s nimi; objaviť prítomnosť Boha v jeho stvoreniach a v slobode a božej milosti ich milovať a starať sa o ne.

Kontemplovanie, ktoré nás vedie k postoju starostlivosti, nie je nejakým hľadením na prírodu zvonku, akoby sme sami do nej neboli ponorení. No my sme vo vnútri prírody, sme súčasť prírody. Robí sa predovšetkým vychádzajúc zvnútra, uznaním sa za súčasť stvorenstva, čo nás činí aktérmi a nie len čisto divákmi amorfnej reality, pri ktorej by išlo iba o jej využitie.

Ten, kto takto kontempluje, zakúša úžas nie iba nad tým, čo vidí, ale aj nad tým, že sa cíti integrálnou súčasťou tejto krásy; a cíti aj to, že je povolaný starať sa o ňu, chrániť ju. Je tu niečo, na čo nesmieme zabudnúť: kto nevie kontemplovať prírodu a stvorenstvo, nevie kontemplovať ľudí v ich bohatej hodnote. A kto žije, aby zneužíval prírodu, skončí tým, že zneužíva ľudí a zaobchádza s nimi ako s otrokmi. Toto je univerzálny zákon. Ak nevieš kontemplovať prírodu, bude veľmi ťažké, že by si vedel kontemplovať ľudí, krásu osôb, brata, sestry.

Kto vie kontemplovať, ľahšie sa pustí do práce na zmenu toho, čo spôsobuje úpadok a škodu na zdraví. Nasadí sa vo výchove a šírení nových zvykov výroby a spotreby, aby prispel k nového modelu ekonomického rastu, ktorý zaručí úctu k spoločnému domu a úctu k ľuďom. Človek kontemplatívny v činnosti má tendenciu stať sa ochrancom životného prostredia: a toto je pekné! Každý z nás má byť ochrancom prostredia, čistoty prostredia, snažiť sa spájať znalosti predkov tisícročných kultúr s novými technickými poznatkami, aby náš životný štýl bol vždy udržateľný.

Napokon, kontemplovať a starať sa: toto sú dva postoje, ktoré ukazujú cestu na nápravu a opätovné vyváženie nášho vzťahu ľudských bytostí so stvorenstvom. Toľko krát sa náš vzťah so stvorenstvom zdá byť vzťahom medzi nepriateľmi: ničiť stvorenstvo pre môj prospech, ťažiť zo stvorenstva pre môj prospech. Nezabúdajme, že toto sa draho platí; nezabúdajme na španielske príslovie: „Boh odpúšťa vždy; my odpúšťame niekedy; príroda neodpúšťa nikdy“.

Dnes som čítal v novinách o tých dvoch veľkých ľadovcoch v Antarktíde, blízko Amundsenovho mora: sú pred úpadkom. Bude to hrozné, pretože úroveň mora porastie a toto prinesie mnoho ťažkostí a veľa zlého. A prečo? Pre otepľovanie, pre nedbanie o prostredie, pre nestaranie sa o spoločný dom. Naopak, ak máme tento vzťah – dovolím si to slovo v obraznom zmysle – „bratský“ vzťah so stvorenstvom, staneme sa ochrancami spoločného domu, ochrancami života a ochrancami nádeje.

Budeme ochraňovať to dedičstvo, ktoré nám Boh zveril, aby sa z neho mohli tešiť budúce generácie. A niekto môže povedať: „Nuž ja z toho ešte vyjdem v suchu“. No problém nie je, že ty z toho vyjdeš v suchu dnes – toto hovorieval jeden nemecký teológ, protestant, skvelý Bonhoeffer – problém nie je ako z toho unikneš ty dnes; problém je: aké bude dedičstvo, život budúcich generácií? Pomyslime na deti, na vnúčatá: čo im zanecháme, ak zneužívame stvorenstvo?

Dbajme o túto cestu, takto budeme „ochrancami“ spoločného domu, ochrancami života a nádeje. Chráňme dedičstvo, ktoré nám Boh zveril, aby sa s neho mohli tešiť budúce generácie. Osobitne myslím na domorodé národy, voči ktorým všetci máme dlh docenenia – aj pokánia, aby sme napravili zlo, ktoré sme im urobili. Nuž myslím aj na tie hnutia, združenia, verejné skupiny, ktoré sa angažujú za ochranu vlastného územia s jeho prírodnými a kultúrnymi hodnotami. Nie vždy sú tieto sociálne skutočnosti cenené, neraz sa im dokonca prekáža, pretože neprodukujú peniaze; ale v skutočnosti prispievajú k pokojnej revolúcii, mohli by sme ju nazvať „revolúciou starostlivosti“. 

Kontemplovať, aby sme boli starostliví, kontemplovať, aby sme ochraňovali, chránili seba, stvorenstvo, naše deti, naše vnúčatá, a chránili budúcnosť. Kontemplovať, aby sme sa starali a chránili a zanechali dedičstvo budúcej generácii.

Nemáme tým však delegovať len niektorých: toto je úlohou každej ľudskej bytosti. Každý z nás sa môže a musí stať „ochrancom spoločného domu“, schopným chváliť Boha za jeho stvorenia, kontemplovať stvorenia a chrániť ich.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-jb, mh- 

 

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

16 septembra 2020, 12:41