Anjel Pána: Mať vieru znamená mať uprostred búrky srdce upriamené na Boha

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Na Námestí sv. Petra sa zhromaždilo na poludňajšiu modlitbu niekoľko stoviek veriacich. V úvodnom biblickom zamyslení sa Svätý Otec František v úryvku 18. cezročnej nedele z Matúšovho evanjelia (14,22-33) sústredil na gesto Ježišovej podanej ruky topiacemu sa apoštolovi Petrovi:

„Keď silne cítime pochybnosti a strach, keď sa nám zdá, že sa topíme, v ťažkých momentoch života, keď sa všetko mení na temnotu, nesmieme sa hanbiť zakričať, ako Peter: „Pane, zachráň ma!“. Klopať na srdce Boha, klopať na srdce Ježiša: „Pane, zachráň ma!“. Je to nádherná modlitba. Môžeme ju zopakovať mnohokrát.“

„Ježišovo gesto, keď ihneď vystiera svoju ruku a zachytáva ruku svojho priateľa treba dlho kontemplovať: takýto je Ježiš, takto koná Ježiš, Ježiš je rukou Otca, ktorý nás nikdy neopustí; mocnou a vernou rukou Otca, ktorý stále chce iba naše dobro.“

„Mať vieru znamená mať uprostred búrky srdce upriamené na Boha, na jeho lásku, na jeho otcovskú nehu. Práve tomuto chcel Ježiš naučiť Petra a učeníkov, a aj nás dnes. V temných chvíľach, v okamihoch smútku, on veľmi dobre vie, že je naša viera slabá – my všetci sme maloverní, my všetci, aj ja, všetci – a že naše putovanie môže byť plné utrpenia, môžu ho zatarasiť nepriaznivé sily. Ale on je Zmŕtvychvstalý! Nezabudnime na to.“

„Loďka zmietaná búrkou je obrazom Cirkvi, ktorú v každom čase stretávajú protivetry, niekedy veľmi tvrdé skúšky: len si spomeňme na niektoré dlhé a zúrivé prenasledovania v minulom storočí, no ešte i dnes v niektorých častiach sveta. V takých časoch môže prísť na Cirkev pokušenie myslieť si, že ju azda Boh opustil. V skutočnosti však práve tieto chvíle dávajú najviac zažiariť svedectvu viery, svedectvu lásky, svedectvu nádeje. Je to prítomnosť vzkrieseného Krista v jeho Cirkvi, ktorá udeľuje milosť svedectva až po mučeníctvo, ktoré dáva vzklíčiť novým kresťanom a ovociu zmierenia a pokoja pre celý svet.“

Za svet bez jadrových zbraní - 75. výročie Nagasaki

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení požehnania pápež František pripomenul okrúhle výročie tragédie Hirošimy a Nagasaki:

„Drahí bratia a sestry, 6. a 9. augusta 1945, pred 75. rokmi, sa odohrali tragické atómové bombardovania Hirošimy a Nagasaki. S pohnutím a vďačnosťou si spomínam na návštevu týchto miest, ktorú som vykonal v minulom roku a zároveň obnovujem pozvanie modliť sa a pracovať pre svet plne oslobodený od jadrových zbraní.“

Podpora Libanonu: vnútorné spolužitie, medzinárodná pomoc

„V týchto dňoch sa moje myšlienky vracajú k Libanonu“ – pokračoval ďalej pápež František, s pohľadom na zástavu so symbolom cédra, s ktorou na námestie prišla skupina Libanončanov:

„Katastrofa z uplynulého utorka volá všetkých, počnúc Libanončanmi, k spolupráci na spoločnom dobre tejto milovanej krajiny. Libanon má osobitnú identitu, ktorá je plodom vzájomného stretnutia viacerých kultúr a v priebehu času sa ukázala byť vzorom spolunažívania. Zaiste, toto spolužitie je teraz veľmi krehké, to vieme, ale prosím, aby sa s Božou pomocou a za oddanej spolupráce všetkých, mohlo toto spolužitie znovuzrodiť v slobode a sile.

Pozývam Cirkev v Libanone, aby bola ľudu nablízku pri tejto jeho kalvárii, tak ako to robí v týchto dňoch, solidárne a súcitne, so srdcom i rukami  otvorenými pre delenie sa. Obnovujem tiež apel k štedrej pomoci zo strany medzinárodného spoločenstva. A prosím, žiadam biskupov, kňazov a rehoľníkov Libanonu, aby stáli blízko pri ľuďoch a žili štýlom života preniknutým evanjeliovou chudobou, bez luxusu, pretože váš ľud trpí, a trpí veľmi.“

Pápež spomenul aj ďalšie skupiny prítomné na námestí. Okrem peších pútnikov do Ríma po trase Via Francigena zo severu Talianska pozdravil aj účastníkov medzinárodnej cyklistickej súťaže „Tour de Pologne“. Trasa pretekov na území Poľska sa v tomto roku tematicky zamerala na miesta spojené s pamiatkou sv. Jána Pavla II. pri storočnici jeho narodenia.

Celý príhovor pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjeliový úryvok dnešnej nedele (porov. Mt 14,22-33) rozpráva o Ježišovi, ktorý kráča po vodách jazera v búrke. Potom ako nasýtil zástupy piatimi chlebmi a dvoma rybami – ako sme počuli minulú nedeľu – Ježiš káže učeníkom nastúpiť na loď a vrátiť sa na druhý breh. Sám vyprevadí ľudí a potom osamote vystúpi na vrch modliť sa. Tam sa vnára do spoločenstva s Otcom.

Počas nočnej plavby cez jazero loďku učeníkov zastihne náhla búrka s vetrom. Na jazere je to bežné. V istom okamihu učeníci vidia niekoho, kto kráča po vode smerom k nim. Šokovaní si myslia, že je to mátoha a od strachu kričia. Ježiš ich ale upokojuje: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“. Peter teda – Peter, ktorý bol taký odhodlaný – odpovedá: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode“. Je to výzva. A Ježiš mu hovorí: „Poď!“. Peter vystúpi z loďky a urobí niekoľko krokov; potom mu ale vietor a vlny naženú strach a začína sa topiť. Kričí: „Pane, zachráň ma!“, a Ježiš ho uchopí za ruku a povie mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“.

Tento príbeh je pozvaním s dôverou sa oddať Bohu v každom okamihu nášho života, najmä v časoch skúšky a nepokoja. Keď silne cítime pochybnosti a strach, keď sa nám zdá, že sa topíme, v ťažkých momentoch života, keď sa všetko mení na temnotu, nesmieme sa hanbiť zakričať ako Peter: „Pane, zachráň ma!“ (v. 30).

Klopať na srdce Boha, klopať na srdce Ježiša: „Pane, zachráň ma!“. Je to nádherná modlitba. Môžeme ju zopakovať mnohokrát: „Pane, zachráň ma!“. A Ježišovo gesto, keď ihneď vystiera svoju ruku a zachytáva ruku svojho priateľa, treba dlho kontemplovať: toto je Ježiš, takto koná Ježiš, Ježiš je rukou Otca, ktorý nás nikdy neopustí; mocnou a vernou rukou Otca, ktorý stále chce iba naše dobro.

Boh nie je veľké burácanie, Boh nie je uragán, nie je požiar, nie je zemetrasenie – ako nám to dnes pripomína aj príbeh proroka Eliáša –; Boh je jemný vánok – doslova sa píše, že je „zvuk jemného ticha“ –, ktorý sa nevnucuje, ale žiada načúvanie (porov. 1 Kr 19,11-13).

Mať vieru znamená, mať uprostred búrky srdce upriamené na Boha, na jeho lásku, na jeho otcovskú nehu. Práve tomuto chcel Ježiš naučiť Petra a učeníkov, a aj nás dnes. V temných chvíľach, v okamihoch smútku, on veľmi dobre vie, že je naša viera slabá – my všetci sme maloverní, my všetci, aj ja, všetci – a že naše putovanie môže byť plné utrpenia, môžu ho zatarasiť nepriaznivé sily. Ale on je Zmŕtvychvstalý! Nezabudnime na to: on je Pán, ktorý prešiel smrťou, aby nás priviedol k záchrane. Ešte skôr ako ho my začneme hľadať, on stojí pri nás. A zdvíhajúc nás z našich pádov nám dáva rásť vo viere. Možno vo tme kričíme: „Pane! Pane!“, mysliac si, že je ďaleko. A on hovorí: „Som tu!“ Ach, bol so mnou! Taký je Pán.

Loďka zmietaná búrkou je obrazom Cirkvi, ktorú v každom čase stretávajú protivetry, niekedy veľmi tvrdé skúšky: len si spomeňme na niektoré dlhé a zúrivé prenasledovania v minulom storočí, no ešte i dnes v niektorých častiach sveta. V takých časoch môže prísť na Cirkev pokušenie myslieť si, že ju azda Boh opustil. V skutočnosti však práve tieto chvíle dávajú najviac zažiariť svedectvu viery, svedectvu lásky, svedectvu nádeje. Je to prítomnosť vzkrieseného Krista v jeho Cirkvi, ktorá udeľuje milosť svedectva až po mučeníctvo, ktoré dáva vzklíčiť novým kresťanom a ovociu zmierenia a pokoja pre celý svet.

Nech nám príhovor Panny Márie pomáha vytrvať vo viere a bratskej láske, keď tma a búrky života uvádzajú do krízy našu dôveru v Boha.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-jb, mk-