Hľadaj

Zo slávenia Mimoriadneho misijného mesaca 20. okt. 2019 Zo slávenia Mimoriadneho misijného mesaca 20. okt. 2019

Posolstvo Pápežským misijným dielam: Misia je dielo Ducha Svätého, nie našich stratégií

„To Duch Svätý zapaľuje vieru v srdciach ľudí – uznanie tejto skutočnosti všetko mení; je to Duch, čo zapaľuje a vedie misiu Cirkvi“. Tieto slová adresoval pápež František členom Pápežských misijných diel (PMD) v posolstve, ktoré im zaslal na Slávnosť Nanebovstúpenia Pána 21. mája. Svätý Otec sa mal dnes pôvodne zúčastniť na výročnom generálnom zhromaždení PMD, to bolo však zrušené v dôsledku pandémie.

rozsiahlom posolstve členom PMD Petrov nástupca pripomína osobitosti misie Cirkvi, ktoré rozoberá aj v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium. Venuje sa úlohe medzinárodnej siete PMD v súčasnom svete – hovorí o talentoch, ktoré treba rozvíjať i o pokušeniach a tzv. „chorobách“, ktorým sa treba vyhnúť. Zároveň poskytuje rady a návrhy pre rozlišovanie ako vykročiť ďalej do budúcnosti.

Protagonistom evanjelizácie a každej misie Cirkvi je Duch Svätý, ktorého Kristus sľubuje pri svojom Nanebovstúpení, upozorňuje pápež v úvode: 

„Ježiš pred svojím odchodom povedal svojim učeníkom, že im pošle Ducha Svätého, Tešiteľa. A tak zveril Duchu Svätému aj apoštolské dielo Cirkvi v celom behu dejín, až do svojho návratu. Tajomstvo Nanebovstúpenia, spolu s vyliatím Ducha na Turíce, navždy vtláča a odovzdáva misii Cirkvi jej najdôvernejšiu genetickú črtu: to, že je dielom Ducha Svätého, a nie dôsledkom našich úvah a úmyslov. Práve táto vlastnosť môže urobiť misiu plodnou a ochrániť ju od každej domnelej sebestačnosti, od pokušenia vziať za rukojemníka telo Krista – ktorý vystúpil do neba – pre vlastné klerikálne projekty moci.“

Dokonalým príkladom vykonávania misie je Panna Mária, zdôrazňuje v závere posolstva pápež František. Píše:

„Buďte pohotoví, tak ako Mária. Keď šla za Alžbetou, Mária to nerobila ako vlastné gesto: išla ako služobnica Pána Ježiša, ktorého nosila v lone. Sama zo seba nepovedala nič, len niesla Syna a chválila Boha. Ona nebola protagonistkou. Šla ako služobnica toho, kto je aj jediným protagonistom misie. Nestrácala však čas, ponáhľala sa, aby urobila, čo bolo treba pre svoju príbuznú. Ona nás učí tejto pripravenosti, svižnosti vo vernosti a adorácii.“

-zk-

Prinášame ukážku z textu rozsiahleho dokumentu:

Evanjeliová radosť     

„Spása je stretnutie s Ježišom, ktorý nás miluje a odpúšťa nám, keď nám posiela Ducha Svätého, ktorý nás potešuje a obraňuje. Spása nie je dôsledkom našich misionárskych iniciatív, a ani nie našich príhovorov o vtelení Slova. Spása u každého môže nastať jedine cez pohľad stretnutia sa s Tým, ktorý nás volá. Preto sa tajomstvo lásky začína nie inak ako v rozmachu radosti a vďačnosti. Evanjeliovej radosti, tej „veľkej radosti“ úbohých žien, ktoré vo veľkonočné ráno išli ku Kristovmu hrobu a našli ho prázdny, a ktoré sa potom ako prvé stretli so vzkrieseným Ježišom a utekali to povedať ostatným (porov. Mt 28,8-10). Len takto sa skutočnosť, že sme vyvolení a milovaní môže stať pred celým svetom dosvedčovaním slávy Zmŕtvychvstalého Krista skrze náš život.

Svedkovia - v každej ľudskej situácii - sú tí, čo potvrdzujú to, čo vykonal niekto iný. V tomto zmysle, a iba v tomto zmysle môžeme byť svedkami Krista a jeho Ducha. Po Nanebovstúpení, ako to podáva záver Markovho evanjelia, apoštoli a učeníci „sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali“ (Mk 16,20). Kristus, so svojím Duchom, dosvedčuje seba samého prostredníctvom diel, ktoré koná v nás a s nami.

Cirkev, ako vysvetľoval sv. Augustín, by sa nemodlila k Pánovi aby vyprosovala dar viery pre tých, čo nepoznajú Krista, keby neverila, že je to sám Boh, ktorý vyzýva a priťahuje k sebe vôľu ľudí. Cirkev by nežiadala svoje deti modliť sa k Pánovi, aby vytrvali vo viere v Krista, ak by neverila, že práve v Pánových rukách spočívajú naše srdcia. Keby ho totiž Cirkev prosila o tieto veci, ale myslela by si, že je schopná dať si ich sama, znamenalo by to, že všetky jej modlitby nie sú ozajstné, ale že sú len prázdnymi formulkami, floskulami, zdvorilostnými frázami diktovanými cirkevným konformizmom (porov. Sv. Augustín: Dar vytrvalosti. Prosperovi a Hiláriovi, 23, 63).

Ak neuznávame, že viera je Boží dar, ani modlitby, ktorými sa na neho Cirkev obracia, nemajú zmysel. A vôbec nevyjadrujú úprimný záujem, že by nám ležalo na srdci šťastie a spása druhých a tých, čo nepoznajú zmŕtvychvstalého Krista, hoci by sme trávili čas organizovaním obracania sveta na kresťanstvo.

To Duch Svätý zažíha a udržiava vieru v srdciach, a toto si uvedomiť a uznať mení všetko. Je to totiž Duch Svätý, kto zažíha a oduševňuje misiu, vtláča jej tie „vrodené“ charakteristiky, dôrazy a jedinečné ťahy, ktoré robia ohlasovanie Evanjelia a vyznávanie kresťanskej viery niečím celkom odlišným od akéhokoľvek prozelytizmu – politického či kultúrneho, psychologického či náboženského“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Doplnené: 22.5.2020, 17:51

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

21 mája 2020, 12:49