List pápeža Františka pri 25. výročí encykliky sv. Jána Pavla II. o ekumenizme

Drahému bratovi kardinálovi Kurtovi Kochovi, predsedovi Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov.

Zajtra uplynie 25 rokov, odkedy sv. Ján Pavol II. podpísal encykliku Ut unum sint. S pohľadom obráteným k obzoru Jubilejného roka 2000 chcel, aby Cirkev na svojej ceste smerom k tretiemu miléniu mala na pamäti naliehavú modlitbu svojho Majstra a Pána: „aby boli jedno” (porov. Jn 17,21). Preto napísal túto encykliku, ktorá «nezvratne» (UUS,3) potvrdila ekumenické úsilie Katolíckej cirkvi. Zverejnil ju na Slávnosť Nanebovstúpenia Pána, vkladajúc ju pod znamenie Ducha Svätého, pôvodcu jednoty v rozličnosti a v tomto istom liturgickom a duchovnom kontexte si ju pripomíname a znova ju dávame do pozornosti Božiemu ľudu.

Druhý vatikánsky koncil uznal, že hnutie na znovuobnovenie jednoty všetkých kresťanov «vzniklo pod vplyvom milosti Ducha Svätého» (Unitatis redintegratio, 1). Potvrdil, že Duch «rozdeľuje milosti a služby» a «je základom jednoty Cirkvi» (tamtiež, 2). A Ut unum sint zdôrazňuje, že «jedine Duch Svätý môže vzbudiť rozličnosť, mnohorakosť a zároveň vytvárať jednotu. [...] to on harmonizuje Cirkev», pretože ako hovorí sv. Bazil  Veľký, «on sám je harmóniou» (Homília v katolíckej Katedrále Ducha Svätého, Istanbul, 29. nov. 2014).

Pri tomto výročí vzdávam vďaky Pánovi za cestu, ktorú nám umožnil vykonať ako kresťanom hľadajúcim plnú jednotu. Aj ja zdieľam zdravú netrpezlivosť tých, ktorí si niekedy myslia, že by sme sa mohli a mali nasadiť viac. Každopádne, nesmie nám chýbať viera a vďačnosť: mnohé kroky boli urobené v týchto desaťročiach na uzdravenie stáročných a tisícročných rán; vzrástlo vzájomné poznanie a úcta, pomáhajúc prekonať zakorenené predsudky; rozvinuli sa teologický dialóg a dialóg lásky k blížnemu, ako aj rozličné formy spolupráce v dialógu života, na pastoračnej a kultúrnej úrovni. V tejto chvíli moje myšlienky smerujú k mojim milovaným Bratom na čele rozličných kresťanských cirkví a komunít; a rozširuje sa na všetkých bratov a sestry každej kresťanskej tradície, ktorí sú našimi spoločníkmi na ceste. Tak ako emauzskí učeníci môžeme cítiť prítomnosť zmŕtvychvstalého Krista, ktorý kráča po našom boku a vysvetľuje nám Písmo a rozpoznať ho pri lámaní chleba, v očakávaní spoločného zdieľania eucharistického stola.

Obnovujem moju vďačnosť tým, ktorí pôsobili a pôsobia v tomto dikastériu, aby v Cirkvi udržali živé vedomie tohto cieľa, ktorého sa nemožno vzdať. Osobitne rád zdravím dve nedávne iniciatívy. Prvou je Ekumenické vademecum pre biskupov, ktoré bude zverejnené na jeseň, ako povzbudenie a sprievodca pri vykonávaní ich ekumenických zodpovedností. Veď služba jednote je základným aspektom misie biskupa, ktorý je «viditeľným princípom a základom jednoty» vo svojej partikulárnej cirkvi (Lumen gentium, 23, porov. CIC 383§3; CCEO 902-908). Druhou iniciatívou je vydanie časopisu Acta Œcumenica, ktorý obnovujúc Informačnú službu dikastéria, hodlá byť pomôckou pre tých, ktorí pracujú v službe jednoty.

Na ceste vedúcej k plnej jednote je dôležité pamätať na prejdenú cestu, ale rovnako je dôležité skúmať horizont, kladúc si s encyklikou Ut unum sint otázku: «Quanta est nobis via?» (č. 77) - aká dlhá je cesta, ktorá je ešte pred nami? Jedna vec je istá: jednota nie je v princípe výsledkom našej činnosti, ale je darom Ducha Svätého. Každopádne «nepríde ako nejaký zázrak na konci: jednota prichádza na ceste, vytvára ju Duch Svätý na ceste» (Homília pri vešperách, Bazilika sv. Pavla za hradbami, 25. jan. 2014). Vzývajme teda s dôverou Ducha, aby viedol naše kroky a každý nech s obnovenou silou cíti apel pracovať pre vec ekumenizmu; nech Duch inšpiruje nové prorocké gestá a nech posilní bratskú lásku medzi všetkými Kristovými učeníkmi, «aby svet uveril» (Jn 17,21) a rozmnožila sa chvála Otcovi, ktorý je na nebesiach.

Z Vatikánu, 24. mája 2020

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-zk, jb-