Generálna audiencia 1. apríla: Blahoslavení čistého srdca

Miroslava Holubíková, Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Ráno o 9.30 sa pápež František v priamom prenose prihovoril veriacim zo Sály bibliotéky na spôsob generálnej audiencie. Najprv predniesol katechézu a v závere pozdravil jednotlivé jazykové oblasti sveta. Po záverečnej modlitbe Otčenáš udelil požehnanie.

V katechéze pápež František vysvetlil zmysel šiesteho 

z Ježišových blahoslavenstiev v Matúšovom evanjeliu: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8). Čistota srdca spočíva v dôvernom vzťahu s Bohom. Čisté srdce je výsledkom cesty dozrievania, cez očisťovanie a zriekanie, ktoré je dielom Ducha Svätého a vedie k veľkej radosti a opravdivému pokoju:

„Človek čistého srdca žije v prítomnosti Pána, uchovávajúc si v srdci to, čo je hodné vzťahu s Ním; iba takto je jeho život jednotný, ucelený, priamočiary, nie kľukatý, ale jednoduchý. Očistené srdce je teda výsledkom procesu, ktorý predpokladá oslobodenie a zriekanie.“

K čistému srdcu sa človek dostáva tým, že sa naučí vnútorne strániť zla, čo sa v Biblii nazýva obriezka srdca. Toto vnútorné očisťovanie predpokladá rozpoznanie tej časti srdca, ktorá je pod vplyvom zla, vysvetlil Svätý Otec. Ide o proces pod vedením Ducha Svätého:

„Prechod od chorého srdca, od srdca hriešneho – srdca, ktoré nedokáže veci dobre vidieť, pretože je ponorené v hriechu –, k plnosti svetla v srdci je dielom Ducha Svätého. To on nás vedie k vykonaniu tejto cesty. Hľa, prostredníctvom tejto cesty srdca dospejeme k «videniu Boha»“.

Celá katechéza Svätého Otca

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha

Úvodom ku katechéze boli slová sv. Pavla  prvého listu Korinťanom: „Keď som bol dieťa hovoril, som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný” (1 Kor 13,11-12).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes si spoločne čítame šieste blahoslavenstvo, ktoré sľubuje vidieť Boha a má ako podmienku čistotu srdca. Žalm hovorí: «V srdci mi znejú tvoje slová: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľadám tvoju tvár. Neodvracaj svoju tvár odo mňa» (27,8-9). Tento spôsob vyjadrovania nám ukazuje smäd po osobnom vzťahu s Bohom, ktorý aj Kniha Jób vyjadruje ako znak úprimného vzťahu. Hovorí takto: «Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo» (Jób 42,5).

A myslím, že neraz sa život uberá takto, v našom vzťahu s Bohom. Poznáme Boha z toho, čo sa o ňom hovorí, ale vo vlastnej skúsenosti ideme ďalej a ďalej, a nakoniec ho poznáme priamo, ak sme verní. A toto je duchovná zrelosť.  

Ako dosiahnuť túto dôvernosť, poznať Boha našimi očami? Môžeme pomyslieť napríklad na Emauzských učeníkov, ktorí mali Pána Ježiša po boku, ale «ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali» (Lk 24,16). Pán odkryje ich pohľad na konci cesty, ktorá sa završuje lámaním chleba a začala sa pokarhaním: «Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!» (Lk 24,25). Toto je to počiatočné napomenutie. Hľa, tu je pôvod ich slepoty: ich ťarbavé a nechápavé srdce. A keď je srdce ťarbavé a nechápavé, nedokážeme vedieť veci. Vidíme veci ako zahmlené.

Tu je múdrosť tohto blahoslavenstva: aby sme mohli kontemplovať, je potrebné vstúpiť do seba a urobiť v našom vnútri miesto Bohu, pretože, ako hovorí sv. Augustín, „Boh je mi dôvernejší, než ja sám“ – „interior intimo meo“ (Vyznania, III. 6,11). Aby sme videli Boha nepomôže zmeniť okuliare alebo pozorovací bod, alebo vymeniť teologických autorov, ktorí nám budú ukazovať cestu: je potreba oslobodiť srdce od jeho klamov! Toto je jediná cesta.

Toto je rozhodujúca zrelosť: keď si uvedomíme, že náš najhorší nepriateľ je často ukrytý v našom srdci. Najšľachetnejší boj je ten proti vnútorným klamom, ktoré vedú k našim hriechom. Pretože hriechy menia vnútorné videnie, menia zvažovanie vecí, dávajú vidieť veci, čo nie sú pravdivé, alebo aspoň nie sú až tak pravdivé.

Je teda dôležité pochopiť, čo je tou „čistotou srdca“. Aby sme to dosiahli, je potrebné pripomenúť si, že pre Bibliu srdce nespočíva iba v pocitoch, ale je to najdôvernejšie miesto ľudského bytia, vnútorné miesto, kde je človek sám sebou. Takto je to podľa biblického chápania.

To isté Matúšovo evanjelium nám hovorí: «A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?!» (Mt 6,23). Týmto „svetlom“ je pohľad srdca, perspektíva, syntéza, bod, z ktorého sa číta realita (porov. Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 143).

Ale čo to znamená byť „čistého srdca“? Človek čistého srdca žije v prítomnosti Pána, uchovávajúc si v srdci to, čo je hodné vzťahu s Ním; iba takto je jeho život jednotný, ucelený, priamočiary, nie kľukatý, ale jednoduchý.

Očistené srdce je teda výsledkom procesu, ktorý predpokladá oslobodenie a zriekanie. Človek čistého srdca sa takým nerodí, ale prežil vnútorné zjednodušenie, tým, že sa naučil vnútorne strániť zla, čo sa v Biblii nazýva obriezka srdca (porov. Dt 10,16; 30,6; Ez 44,9; Jer 4,4).

Toto vnútorné očisťovanie predpokladá rozpoznanie tej časti srdca, ktorá je pod vplyvom zla. – „Viete, otče, ja mám takéto pocity, takto rozmýšľam, takto pozerám, a toto je nepekné.“ – Rozpoznať tú nepeknú časť, tú časť, ktorá je zatiahnutá hriechom, aby sme sa naučili umeniu nechať sa vždy vyučovať a viesť Duchom Svätým. Prechod od chorého srdca, od srdca hriešneho – srdca, ktoré nedokáže veci dobre vidieť, pretože je ponorené v hriechu –, k plnosti svetla v srdci je dielom Ducha Svätého. To on nás vedie k vykonaniu tejto cesty. Hľa, prostredníctvom tejto cesty srdca dospejeme k „videniu Boha“.

V tomto blaženom videní je dimenzia budúcnosti, eschatologická, tak ako vo všetkých blahoslavenstvách: je to radosť Nebeského kráľovstva, ku ktorému smerujeme. Ale je tu aj iná dimenzia: vidieť Boha znamená chápať plán Prozreteľnosti v tom, čo sa nám prihodí, čo zažívame, znamená to rozpoznať jeho prítomnosť vo sviatostiach, jeho prítomnosť v bratoch a sestrách, predovšetkým v chudobných a trpiacich, a rozpoznať ho tam, kde sa ukazuje (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2519).

Toto blahoslavenstvo je tak trochu ovocím tých predchádzajúcich: ak sme počúvali smäd po dobre, ktorý v nás prebýva a sme si vedomí, že žijeme milosrdenstvom, začína sa cesta oslobodzovania, ktorá trvá celý život a vedie až do neba. Je to seriózna práca, práca, ktorú koná Duch Svätý, ak mu dáme priestor, aby ju konal, ak sme otvorení pôsobeniu Ducha Svätého. Preto môžeme povedať, že je to dielo Božie v nás – v skúškach   a očisťovaniach života – a toto dielo Boha, Ducha Svätého, vedie k veľkej radosti, k opravdivému pokoju. Nebojme sa, otvorme dvere nášho srdca Duchu Svätému, aby nás očistil a viedol vpred touto cestou k plnej radosti.

Pápež František pripomenul 15. výročie sv. Jána Pavla II.

Po katechéze sa Svätý Otec postupne prihovoril k jednotlivým jazykovým oblastiam, prostredníctvom desiatky tlmočníkov do svetových jazykov. V krátkom pozdrave Poliakom pripomenul osobnosť sv. Jána Pavla II., ktoré ho výročie smrti pripadá na nasledujúci deň, 2. apríla:  

„V týchto ťažkých dňoch, ktoré prežívame, vás povzbudzujem k zvereniu sa do Božieho milosrdenstva a do príhovoru sv. Jána Pavla II., v predvečer 15. výročia jeho smrti. Zo srdca vám žehnám.“

Medzi Talianmi pápež zvlášť pozdravil mládež z Milána, ktorí boli už dávnejšie prihlásení na púť do Ríma a mali byť osobne prítomní na generálnej audiencii. Pápež ich pozdravil na diaľku, vo vedomí, že sa s ním spájajú v tej chvíli prostredníctvom internetu. Poďakoval im za odkazy, ktoré mu napísali a zaslali.

Pred záverečným požehnaním pápež pozdravil všetkých mladých ľudí, ďalej chorých, starých ľudí a tiež mladomanželov s týmto želaním:

„Nech nám prežívanie posledného úseku Pôstneho obdobia pomáha k adekvátnej príprave na slávenie Veľkej noci, vedúc každého k ešte väčšej blízkosti ku Kristovi.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)