Pápež: Kultúra, ktorá zabúda na smrť, začína zomierať vnútorne

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Štvrtý ročník medzinárodného podujatia sa po predchádzajúcich rokoch vo Vatikáne (2016), v Jeruzaleme (2017) a v Argentíne (2018) konal tentoraz v Mexico City, na pôde tamojšieho Izraelitského kolégia. Pápežská nadácia Scholas Occurentes ho zorganizovala v spolupráci so židovskou mimovládnou organizáciou World ORT zameranou na oblasť výchovy a vzdelávania.

Svätý Otec sa mladým na záver ich štvordňového programu prihovoril prostredníctvom videa:

„Viem, že niekto by mi povedal: „Otče, nebuďte ako na pohrebe“. Ale dobre nad touto vecou premýšľajme. Viem z dobrých zdrojov, že pri tom, čo ste spoločne prežívali, ste si po celý čas kládli otvorenú otázku o smrti.“

„Som vám za to vďačný. Pretože, viete čo? Otázka o smrti je otázkou o živote. A mať na pamäti otvorenú otázku o smrti je azda tou najväčšou ľudskou zodpovednosťou pri otvorenej otázke života.

Tak ako sa slová rodia z mlčania a tam i končia, umožňujúc nám načúvať ich zmyslu, to isté sa deje aj v živote. Možno sa to zdá paradoxným, ale... je to práve smrť, čo umožňuje, aby život zostal živým!

Práve koniec je tým, čo umožňuje, aby sa nejaký príbeh napísal, aby sa namaľoval nejaký obraz, aby sa dve telá objali. Ale pozor, koniec nie je len v závere. Azda by sme mali venovať pozornosť každému malému koncu v rámci každodennosti. Nie iba samotnému koncu príbehu, ktorý nevieme, kedy sa uzavrie, ale koncu každého slova, koncu každého mlčania, každej stránky, ktorá sa píše. Len taký život, ktorý prežívame vo vedomí končiacej sa chvíle, umožní tejto chvíli stať sa večnou.

Na druhej strane, smrť nám pripomína nemožnosť byť všade, nemožnosť porozumieť a pojať všetko. Je to facka našej ilúzii všemohúcnosti. Učí nás to udržiavať si v živote vzťah s tajomstvom. Dôveru k skoku do prázdna a uvedomovaniu si, že nepadneme, že sa nepotopíme; že odvždy a navždy je tam niekto, kto nás podopiera. Pred koncom i po ňom.“

Vo svojom videopríhovore chlapcom a dievčatám zo Škôl dialógu zhromaždeným v Mexiku pápež František ďalej pripomína, že otázku o smrti si ľudia kládli vo všetkých epochách a v rozličných pospolitostiach, národoch a kultúrach. No svet sa dnes tvári, že je v ňom všetko už kompletne nakonfigurované a niet tu miesta na nejakú otvorenú otázku. „Je to pravda?“ – spytuje sa pápež mladých. A ponúka im aj odpoveď:

„Je to tak, ale pravda to nie je. Náš svet je taký. Nakonfiguroval sa a nemá miesto pre otvorenú otázku. V takom svete, ktorý sa klania autonómii, sebestačnosti a sebarealizácii, sa zdá, že niet miesta pre niečo iné. Je to svet projektov a nekonečného zrýchľovania, cválania, ktorý neumožňuje zastaviť sa, a tým pádom nás kultúra svetskosti, ktorá zotročuje, robí znecitlivenými, aby sme zabudli čo to znamená nakoniec sa zastaviť.

Ale zabudnutie na smrť je aj jej začiatkom, a zároveň taká kultúra, ktorá zabúda na smrť, začína zomierať vnútorne. Ten, kto zabúda na smrť, už začal zomierať.

Preto som vám veľmi vďačný, pretože ste mali odvahu otvoriť túto otázku a na vlastnej koži si prejsť tými troma smrťami, zomieraniami, ktoré nás cez vyprázdnenie napĺňajú životom: zomieranie každému okamihu, zomieranie egu, zomieranie svetu, ktoré dáva cestu inému, novému svetu.

Pamätajte, že ak smrť nemá posledné slovo, je to tým, že v živote sa naučíme zomierať pre druhého.“