Homília v Nagasaki: Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva

„Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23,42).

Poslednú nedeľu liturgického roka spájame naše hlasy s hlasom zločinca ukrižovaného s Ježišom, ktorý ho uznal a prehlásil za kráľa. Tam, vo chvíli menej víťaznej a 

oslavnej, uprostred výkrikov výsmechu a ponižovania, bol ten zločinec schopný pozdvihnúť svoj hlas a urobiť vyznanie viery.

Toto sú posledné slová, ktoré Ježiš počúva, a z jeho strany sú to posledné slová, ktoré vyslovuje pred odovzdaním sa Otcovi: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,43). Krutá minulosť zlodeja sa zdá, že v okamihu nadobúda nový význam: sprevádzať zblízka utrpenie Pána; a tento okamih nečiní iné, než, že potvrdzuje život Pána: ponúkať vždy a všade spásu.

Kalvária, miesto zmaru a nespravodlivosti, kde nemohúcnosť a nepochopenie sú sprevádzané nevyberaným šomraním a uštipačnou ľahostajnosťou nad smrťou nevinného, sa premieňa vďaka postoju kajúceho zločinca na slovo nádeje pre celé ľudstvo. Výsmechy a pokriky „zachráň sám seba“ pred nevinným trpiacim nebudú posledným slovom; naopak, prebudia hlas tých, ktorí pripustia dotyk vlastného srdca a vyberú si zľutovanie ako ten pravý spôsob vytvárania dejín.

Dnes si tu chceme obnoviť našu vieru a náš záväzok. Poznáme dobre dejiny našich pádov, hriechov a obmedzení, ako ten kajúci zločinec, ale nechceme, aby toto určovalo alebo definovalo našu prítomnosť a budúcnosť. Vieme, že nezriedka môžeme upadnúť do atmosféry lenivosti, ktorá chce s jednoduchosťou a ľahostajnosťou povedať „zachráň sám seba“, a stratiť pamäť toho, čo to znamená znášať utrpenie toľkých nevinných.

Tieto krajiny, ako máloktoré iné, zakúsili deštruktívnu schopnosť, k akej sa môže dopracovať ľudská bytosť. Preto, ako ten kajúci zločinec, chceme prežívať ten okamih, v ktorom budeme môcť pozdvihnúť naše hlasy a vyznať našu vieru na obhajobu a na službu Pánovi, trpiacemu Nevinnému. Chceme sprevádzať jeho utrpenie, podoprieť jeho samotu a jeho opustenosť, a počúvať ešte raz, že spásou je slovo, ktoré chce Otec ponúknuť všetkým: „Dnes budeš so mnou v raji“.

Záchrana a istota, ktorú odvážne svedčili svojím životom sv. Pavol Miki, jeho spoločníci, ako aj tisíce mučeníkov, ktorí sú podpísaní na vašom duchovnom dedičstve. V ich stopách chceme kráčať, v ich šľapajach chceme ísť, aby sme vyznávali s odvahou, že láska darovaná, ukrižovaná a oslávená v Kristovi na kríži je schopná zvíťaziť nad každým druhom nenávisti, egoizmu, urážky alebo zlomyseľného úniku; je schopná zvíťaziť nad každým záhaľčivým pesimizmom alebo narkotizujúcim blahobytom, ktoré by nakoniec ochromili akýkoľvek dobrý čin a rozhodnutie.

Ako nám pripomína II. vatikánsky koncil, ďaleko od pravdy sú tí, ktorí vediac, že tu nemáme trvalé miesto, ale sme nasmerovaní k tomu budúcemu, sa nazdávajú, že môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, pričom im uniká, že práve viera, ktorú vyznávame, nás ešte viac zaväzuje ich plniť, a takto dosvedčovať a preukazovať vznešenosť povolania, ktorého sa nám dostalo (porov. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 43).

Naša viera je v Bohu živých. Kristus je živý a pôsobí uprostred nás, vedie nás všetkých k plnosti života. Je živý a chce, aby sme boli živí: Kristus je naša nádej (porov. Apošt. exhortácia Christus vivit, 1). Vyprosujeme si to každodenne: príď kráľovstvo tvoje, Pane. A keď to robíme, chceme, aby sa aj náš život a naše činy stali jednou chválou. Ak je naším poslaním ako misionárskych učeníkov byť svedkami a poslami všetkého, čo príde, nedovolí nám to rezignovať zoči-voči zlu a zlám, ale nás to núti byť kvasom jeho kráľovstva kdekoľvek sme: v rodine, v práci, v spoločnosti; podnecuje nás to byť tým malým otvorom, cez ktorý Duch naďalej veje nádej medzi ľudí.

Nebeské kráľovstvo je naším spoločným cieľom, cieľom, ktorý nemôže byť iba pre zajtrajšok, ale prosíme oň a začíname ho prežívať už dnes, oproti ľahostajnosti, ktorá koľkokrát obklopuje a umlčiava našich chorých a postihnutých, starých a opustených, utečencov a prisťahovalcov za prácou z cudziny: oni všetci sú živou sviatosťou Krista, nášho Kráľa (porov. Mt 25,31-46); pretože «Ak sme vyšli naozaj zo sústredeného rozjímania o Kristovi, budeme ho musieť vidieť predovšetkým v tvári tých, s ktorými sa on chcel stotožniť» (sv. Ján Pavol II., Apošt. exhortácia Novo millennio inuente, 49).

Vtedy na Kalvárii mnohé hlasy mlčali, mnohé ďalšie sa posmievali; len hlas zločinca sa vedel pozdvihnúť a zastať sa trpiaceho nevinného: to je jedno odvážne vyznanie viery. Na každom z nás je rozhodnutie, či budeme mlčať, vysmievať sa, alebo prorokovať.

Drahí bratia a sestry, Nagasaki nesie vo svojej vlastnej duši ranu, ktorú je ťažké zahojiť, znak nevýslovného, nevysvetliteľného utrpenia mnohých nevinných; obetí zasiahnutých vojnami včerajška, ale ktoré ešte i dnes trpia pre túto rozkúskovanú tretiu svetovú vojnu. Pozdvihnime tu naše hlasy v spoločnej modlitbe za všetkých tých, ktorí dnes na vlastnom tele trpia následky tohto hriechu, ktorý volá do neba, a aby bolo stále viac tých, ktorí, ako ten kajúci zločinec, dokázali nemlčať, ani sa neposmievať, ale prorokovať vlastným hlasom kráľovstvo pravdy a spravodlivosti, svätosti a milosti, lásky a pokoja (porov. Modlitba prefácie zo Slávnosti Krista Kráľa).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-