Hľadaj

Vatican News

Katechéza o Skutkoch apoštolov (13): „Boh pohanom otvoril dvere viery“.

Pri generálnej audiencii v stredu 23. októbra Svätý Otec v katechéze pokračoval v cykle katechéz o Skutkoch apoštolov. Tentokrát komentoval Jeruzalemský koncil, kde apoštoli a starší spolu s Pavlom a Barnabášom riešili otázku prijímania pohanov. Katechéza nesie názov: „Boh pohanom otvoril dvere viery“ (porov. Sk 14,27). Pavlova a Barnabášova misia a Jeruzalemský koncil.

Na Námestí sv. Petra nechýbali ani skupiny Slovákov, prítomných bolo približne 100 pútnikov z rôznych častí Slovenska.

Na úvod katechézy zaznel úryvok z knihy Skutkov apoštolov: «A keď nastala veľká hádka, vstal Peter a povedal im: «Bratia, vy viete, že Boh si ma od prvých dní vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo evanjelia a uverili. A Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo, keď im dal Ducha Svätého tak ako nám; [...] A veríme, že aj my budeme spasení milosťou Pána Ježiša takisto ako oni». (Sk 15,7-11).

Plné znenie katechézy pápeža Františka:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Kniha skutkov apoštolov rozpráva, že svätý Pavol po stretnutí s Ježišom, ktoré ho premenilo, bol prijatý jeruzalemskou Cirkvou vďaka sprostredkovaniu Barnabáša a začína ohlasovať Krista. Avšak kvôli nepriateľstvu niektorých je nútený presťahovať sa do svojho rodného mesta Tarsu, kde sa k nemu pripojí Barnabáš, aby ho zapojil do dlhej cesty Božieho Slova. Kniha Skutkov apoštolov, o ktorej hovoríme v týchto katechézach, dá sa povedať, že je knihou dlhej cesty Božieho slova: Božie slovo treba ohlasovať, a treba ho hlásať všade. Táto cesta začína po silnom prenasledovaní (porov. Sk 11,19), ktoré namiesto toho, aby bolo pre evanjelizáciu zdržaním, stáva sa príležitosťou pre rozšírenie poľa, kam rozosiať dobré semiačko Slova. Kresťania sa neľakajú. Musia ujsť, no utekajú so Slovom, a všade ho šíria.

Pavol a Barnabáš prichádzajú najprv do Antiochie v Sýrii, kde zostávajú celý rok, aby vyučovali a pomáhali komunite zapustiť korene (porov. Sk 11,26). Hlásali židovskej komunite, židom. Antiochia sa tak stáva centrom misijného rozmachu, vďaka kázaniu, prostredníctvom ktorého dvaja evanjelizátori – Pavol a Barnabáš – pôsobia na srdcia veriacich, ktorých tu, v Antiochii prvý raz nazývajú „kresťanmi“ (porov. Sk 11, 26).

Z knihy Skutkov apoštolov vyplýva povaha Cirkvi, ktorá nie je nejakou pevnosťou, ale je stanom schopným rozšíriť svoj priestor (porov. Iz 54,2) a dať prístup všetkým. Cirkev je buď „vychádzajúca“ alebo to nie je Cirkev, je buď na ceste rozširujúc neustále svoj priestor, aby všetci mohli vojsť alebo to nie je Cirkev. «Cirkev otvorených dverí» (Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 46), vždy s otvorenými dverami. Keď som tu, v tomto meste alebo v diecéze, z ktorej prichádzam, videl niektoré kostolíky so zatvorenými dverami, je to nepekné znamenie. Kostoly majú mať vždy dvere otvorené, pretože je to znak toho, čím je Cirkev: je vždy otvorená. Cirkev je «povolaná byť vždy otvoreným domom Pána.[...] A to preto, aby sa človek v túžbe nasledovať vnuknutie Ducha pri hľadaní Boha nestretol s chladom zatvorených brán». (tamtiež, 47).

Avšak táto novinka otvorených dverí – pre koho je? Pre pohanov, pretože apoštoli kázali židom, avšak aj pohania prišli klopať na dvere Cirkvi; a táto novinka otvorených dverí pre pohanov rozpúta veľmi oduševnenú kontroverziu. Niektorí židia tvrdia, že pre to, aby boli spasení,  je nevyhnutné stať sa židmi prostredníctvom obriezky a potom prijať krst. Hovoria: «Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení» (Sk 14,1), čiže v dôsledku toho nemôžete prijať krst. Najprv židovský obrad a potom krst: toto bolo ich stanovisko. A pre urovnanie tejto záležitosti Pavol a Barnabáš konzultujú so snemom apoštolov a starších v Jeruzaleme a koná sa to, čo sa považuje za prvý koncil v dejinách Cirkvi – Jeruzalemský koncil či zhromaždenie, na ktoré odkazuje Pavol v Liste Galaťanom (2,1 - 10).

Čelia veľmi delikátnemu teologickému, duchovnému a disciplinárnemu problému: vzťahu medzi vierou v Krista a zachovávaním Mojžišovho zákona. Rozhodujúcimi sú v priebehu zhromaždenia prejavy Petra a Jakuba – «stĺpov» materskej Cirkvi (porov. Sk 15,7-21, Gal 2,9). Oni pozývajú nenariaďovať pohanom obriezku, ale žiadať od nich jedine odmietnutie modlárstva a všetkých jeho prejavov. Z diskusie vyplynie spoločná cesta a toto rozhodnutie je schválené tzv. Apoštolským listom zaslaným do Antiochie.

Jeruzalemské zhromaždenie nám ponúka dôležité svetlo ohľadom spôsobu, s akým treba čeliť názorovým rozdielom a hľadať «pravdu v láske» (Ef 4,15). Pripomína nám, že cirkevná metóda na rozriešenie konfliktov sa zakladá na dialógu spočívajúcom v pozornom a trpezlivom načúvaní a v rozlišovaní uskutočnenom vo svetle Ducha. Je to v skutočnosti Duch Svätý, ktorý pomáha prekonať uzavretosti a napätia a pracuje v srdciach, aby v pravde a dobre dospeli k jednote. Tento text nám pomáha porozumieť synodalite. Je zaujímavé, ako píšu tento list: apoštoli začínajú hovoriac: «Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že...»: Synodalite je vlastná prítomnosť Ducha Svätého, ináč to nie je synodalita, ale hovorňa, parlament, niečo iné...

Poprosme Pána, aby vo všetkých kresťanoch, obzvlášť v biskupoch a kňazoch, posilnil túžbu po spoločenstve a zodpovednosť zaň. Nech nám pomáha žiť dialóg, načúvanie a stretnutie s bratmi vo viere i s tými vzdialenými, aby sme zakúsili a zjavili plodnosť Cirkvi, povolanej byť v každom čase «šťastnou matkou» mnohých detí (porov. Ž 113,9).“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, zk-

23 októbra 2019, 16:09