Svätý Otec navštívil farnosť sv. Krišpína v rímskej štvrti Labaro

Farnosť je pomenovaná po svätom kapucínskom bratovi Krišpínovi, ktorý pochádzal z Viterba a žil v rokoch 1668-1750. V roku 1982 ho sv. Ján Pavol II. svätorečil ako vôbec prvú kanonizáciu za svojho pontifikátu. Farnosť, ktorá existuje od roku 1973, aj osobne navštívil v roku 1983. Moderný farský komplex bol dokončený až v roku 1990, takže pápež František je prvým pápežom, ktorý ho navštívil.

V kostole spojenom s priľahlými farskými priestormi, situovanom uprostred blokov viacposchodových bytoviek, privítali Svätého Otca Františka o 16. hodine popoludní. Najprv sa oboznámil s jednotlivými zložkami farského života.

Postupne sa stretol s mládežou, ktorá sa pripravuje na sviatosť birmovania i so skupinami, ktoré pokračujú ďalej po birmovke. V rámci odpovedí na tri otázky, ktoré si pre neho pripravili, viedol s deťmi a mládežou dialóg. Ten sa týkal aj teologických tém, ako napr. Ježišov pôvod či existencia diabla a spôsob ako sa ním nedať oklamať.

Svätý Otec s mládežou hovoril aj potrebe pokračovať po prijatí sviatosti birmovania v aktívnom zapojení sa do farnosti, aby sa nestalo, že po birmovke človek opäť vstúpi do kostola až pri sobáši.

O katechézu pre mládež po birmovke sa vo farnosti stará Neokatechumenátne hnutie. Okrem toho je aktívna Obnova v Duchu Svätom a Mariánska mládež, skupina miništrantov a Oratórium pre deti.

Pápež František sa ďalej porozprával s rodičmi, ktorí v nedávnej dobe priniesli deti na krst, tiež s troma desiatkami chudobných a bezdomovcov a požehnal chorých. Farnosť sv. Krišpína sa stará o bezdomovcov, ktorí prespávajú pod nadjazdmi neďalekej autostrády. Vo farnosti sa na tomto poli angažujú vincentínski dobrovoľníci a Komunita sv. Egídia. Farnosť sv. Krišpína pomáha 70 talianskym rodinám v núdzi a ďalším 50 rodinám cudzincov. Sú medzi nimi prisťahovalci z Bangladéša, Maroka, Sýrie, ale aj z Albánska či Rumunska, ako aj početná komunita Filipíncov.

Pastoračnú návštevu uzavrelo slávenie farskej svätej omše, pri ktorej sa Svätý Otec prihovoril v homílii na liturgické texty 8. nedele v cezročnom období. Zameral sa na Ježišove slová zo 6. kapitoly Lukášovho evanjelia: «Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?» Okrem iného povedal:

Z homílie Svätého Otca: dva prostriedky ako neohovárať

„Sme pred začiatkom Pôstu. Bolo by veľmi krásne, keby každý z nás v tejto Pôstnej dobe pouvažoval o tomto: Ako sa správam k ľuďom? Aké je moje srdce voči ľuďom? Som pokrytec, že sa usmievam a za chrbtom kritizujem a poškodzujem svojím jazykom?

A ak do konca Pôstneho obdobia budeme schopní toto trošku napraviť, a nie vždy za chrbtom kritizovať, uisťujem vás, že Ježišovo zmŕtvychvstanie bude na nás krajšie a veľkolepejšie viditeľné.

«Ale, Otče, to je veľmi ťažké, lebo kritizovať iných mi prichádza automaticky» – môže niekto z nás povedať, pretože je to zvyk, ktorý do nás vkladá diabol. Je to pravda, nie je to ľahké. Ale sú tu dva lieky, ktoré nám veľmi pomôžu.

V prvom rade je to modlitba. Ak dostaneš chuť niekoho „stiahnuť z kože“, kritizovať druhého, pomodli sa za neho, pomodli sa za ňu, a popros Pána, aby vyriešil ten problém, a tebe aby zatvoril ústa. Prvý liek: modlitba. Bez modlitby nezmôžeme nič.

A po druhé, je tu ešte ďalší liek, aj ten je rovnako praktický ako modlitba: keď máš chuť niekoho ohovárať, hryzni si do jazyka. Silno! Pretože takto jazyk napuchne a nebudeš môcť rozprávať. [Reagujú smiechom] Je to liek praktický, veľmi praktický.“

-jb-