Cerca

Vatican News
Záverečné slávenie Eucharistie s účastníkmi stretnutia o ochrane maloletých Záverečné slávenie Eucharistie s účastníkmi stretnutia o ochrane maloletých (24. feb. 2019) 

Príhovor pápeža Františka na záver stretnutia o ochrane maloletých

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka, ktorý predniesol v nedeľu 24. februára na záver svätej omše v Kráľovskej sále Apoštolského paláca za prítomnosti predsedov biskupských konferencií, hláv východných katolíckych cirkví, reprezentantov únií generálnych predstavených mužských a ženských reholí a členov Rímskej kúrie a Rady kardinálov, ktorí sa zúčastňovali na stretnutí o ochrane maloletých v Cirkvi, konanom vo Vatikáne 21. – 24. februára 2019.

Drahí bratia a sestry,

súčasne ako ďakujem Pánovi za to, že nás v týchto dňoch sprevádzal, chcem sa vám všetkým poďakovať za vášho cirkevného ducha a konkrétne úsilie, ktoré ste tak veľkodušne preukázali.

V našej práci sme si opäť raz uvedomili, že závažnosť pohromy,

akou je sexuálne zneužívanie mladistvých, je fenoménom historicky rozšíreným žiaľ vo všetkých kultúrach a spoločnostiach. Len v nedávnej dobe sa stalo predmetom systematických štúdií, a to vďaka zmenenej citlivosti verejnej mienky na problém, ktorý bol v minulosti považovaný za tabu, t. j. keď všetci o ňom vedeli, ale nikto o tom nehovoril. To mi pripomína v minulosti v niektorých kultúrach rozšírené kruté náboženské praktiky pohanských rítov prinášania živých obiet – často detí. Avšak ani dnes dostupné štatistiky o sexuálnom zneužívaní mladistvých od rôznych organizácií a národných i medzinárodných agentúr (Svetová zdravotnícka organizácia, UNICEF, Interpol, Europol a iné) nereprezentujú pravý stav tohto fenoménu, sú častokrát podhodnotené, najmä z toho dôvodu, že mnohé prípady sexuálneho zneužívania mladistvých neboli nahlásené[1], obzvlášť tie veľmi početné, ktoré sú páchané v rodinnom prostredí.

Zriedka sa totiž obete zdôveria a vyhľadajú pomoc[2]. Za touto zdráhavosťou môže byť hanba, rozpaky, strach z pomsty, pocity viny, nedôvera k inštitúciám, kultúrne a sociálne podmienenosti, ale aj nedostatok informácií o službách a štruktúrach, ktoré v takýchto prípadoch môžu pomôcť. Toto súženie žiaľ privádza k zatrpknutosti, dokonca až k samovražde, alebo niekedy aj k odplate spôsobom dopustenia sa rovnakého činu. Istou vecou však je, že milióny detí vo svete sú obeťami vykorisťovania a sexuálneho zneužívania.

Bude dôležité uviesť tu celkové údaje - z môjho pohľadu stále iba čiastkové - na úrovni celosvetovej[3], a potom na úrovni Európy, Ázie, Ameriky, Afriky a Oceánie, aby sme si vytvorili obraz o závažnosti a hĺbke tejto pohromy našej spoločnosti.[4] Aby som sa vyhol zbytočným polemikám, chcel by som hneď v úvode vysvetliť, že sa určité krajiny spomenú len z dôvodu citovania štatistických údajov, ako ich prezentujú spomenuté správy.

Prvou skutočnosťou, ktorá vychádza na povrch z prístupných dát je, že tými, ktorí sa dopúšťajú zneužívania, alebo (fyzického, sexuálneho alebo emocionálneho) násilia, sú najmä rodičia, príbuzní, manželia maloletých manželiek, tréneri a vychovávatelia. Ďalej, podľa údajov UNICEF-u z roku 2017 o 28 krajinách sveta, 9 z 10 dievčat, ktoré mali nútený sexuálny styk, boli obeťami osoby, ktorú osobne poznali, alebo osoby blízkej rodine.

Na základe oficiálnych údajov americkej vlády sa v USA viac ako 700.000 detí každoročne stáva obeťami násilia a zlého zaobchádzania; podľa Medzinárodného centra nezvestných a zneužívaných detí (ICMEC) jedno z 10 detí zažilo sexuálne zneužívanie. V Európe je obeťami sexuálneho zneužívania 18 miliónov detí[5].

Ak uvedieme príklad Talianska, tak podľa správy „Telefono Azzurro“ (Modrá linka) z roku 2016 sa 68,9 % zneužívaní odohráva za stenami domácnosti mladistvých[6].

Dejiskom násilia nie je iba domáce prostredie, ale aj prostredie širšieho bydliska, školy, športu[7] a, žiaľ, aj Cirkvi.

Zo štúdií fenoménu sexuálneho zneužívania mladistvých urobených v posledných rokoch tiež vyplýva, že rozvoj internetu a komunikačných prostriedkov prispelo k značnému nárastu prípadov zneužívania a násilia spáchaných on line. K rapídnemu rozšíreniu pornografie vo svete došlo cez internet. Pliaga pornografie dospela do príšerných rozmerov a má zhubné účinky na psychiku a vzťahy medzi mužom a ženou, medzi nimi a ich deťmi. Tento jav neustále narastá. Značná časť pornografickej produkcie má, žiaľ, za svoj objekt mladistvých, ktorých dôstojnosť je tak vážne zraňovaná. Bádania v tejto oblasti dokumentujú – je to smutné –, že sa to deje stále strašnejšími a násilníckejšími spôsobmi; dochádza až k extrémnym skutkom zneužívania mladistvých na objednávku a sledovaným naživo cez internet[8].

Spomeniem tu medzinárodný kongres, ktorý sa konal v Ríme na tému dôstojnosti dieťaťa v počítačovej dobe; ako aj prvé Fórum medzináboženskej zmluvy o bezpečnejšej spoločnosti, ktoré sa uskutočnilo na tú istú tému v novembri minulého roku v Abú Zabí.

Inou pohromou je sexuálny turizmus: podľa údajov Svetovej organizácie cestovného ruchu z roku 2017 každý rok vo svete tri milióny ľudí cestujú za účelom sexuálnych stykov s mladistvými[9]. Význačnou je skutočnosť, že pôvodcovia týchto zločinov si vo väčšine prípadov vôbec nepriznávajú, že to, čo páchajú, je trestným činom.

Stojíme teda pred problémom celosvetových rozmerov, s ktorým sa, žiaľ, možno stretnúť takmer všade. Treba tu byť jasnými: všeobecná rozšírenosť tejto pliagy, zatiaľ čo potvrdzuje jej závažnosť v našej spoločnosti[10], ničím neumenšuje jej hrôzostrašnosť v prostredí Cirkvi.

Nehumánnosť tohto javu celosvetovej úrovne sa stáva ešte závažnejšou a škandalóznejšou v Cirkvi, pretože je v kontraste s jej morálnou autoritou a etickým kreditom. Zasvätený človek, vyvolený Bohom, aby viedol duše k spáse, sa necháva ujarmiť svojou ľudskou krehkosťou alebo svojou chorobou a stáva sa tak nástrojom Satana. V zneužívaniach vidíme ruku zla, ktoré nešetrí ani nevinné deti. Niet postačujúceho vysvetlenia na tieto zneužívania páchané voči deťom. Pokorne a nebojácne musíme uznať, že stojíme pred tajomstvom zla, ktoré sa vyvršuje na tých najslabších, lebo sú obrazom Ježiša Krista. Práve preto v Cirkvi aktuálne rastie uvedomovanie si nevyhnutnosti nielen snažiť sa zamedziť tým najzávažnejším zneužívaniam disciplinárnymi opatreniami i civilnými a kánonickými procesmi, ale aj rozhodne čeliť tomuto fenoménu ako vo vnútri Cirkvi, tak aj mimo nej. Cirkev sa cíti byť povolaná bojovať proti tomuto zlu, ktoré sa dotýka srdca jej povolania: ohlasovať Evanjelium maličkým a ochraňovať ich pred dravými vlkmi.

Chcel by som tu jasne povedať: ak sa v Cirkvi objaví čo i len jeden prípad zneužívania – ktorý už sám o sebe predstavuje príšernosť ­– k takému prípadu sa bude pristupovať s maximálnou serióznosťou. Bratia a sestry, v oprávnenom hneve ľudí Cirkev vidí odblesk hnevu Boha, zradeného a urážaného týmito nečestnými zasvätenými osobami. Ozvena tichého výkriku maličkých, ktorí v nich namiesto otcovskej lásky a duchovného vedenia našli trýzniteľov, otrasie srdcami umŕtvenými pokrytectvom a mocou. Našou povinnosťou je pozorne načúvať tomuto priškrtenému tichému volaniu.

Ťažko pochopíme fenomén sexuálnych zneužívaní mladistvých, ak nezoberieme do úvahy moc, keďže tieto sú vždy následkom zneužitia moci, využitia podriadeného postavenia bezbrannej zneužitej osoby, čo umožňuje manipuláciu s jej svedomím a jej psychickou i fyzickou krehkosťou. Zneužitie moci je prítomné aj v iných formách zneužívania, ktorých obeťami je takmer 85 miliónov detí, na ktoré všetci zabúdajú: detskí vojaci, prostituujúci mladiství, podvýživené deti, unesené deti ako časté obete príšerného obchodovania s ľudskými orgánmi alebo ako premenené na otrokov, deti-obete vojen, detskí utečenci, abortované deti a pod.

Zoči-voči toľkej krutosti, toľkým modloslužobným žertvám detí bôžikom moci, peňazí, pýchy, arogancie, nepostačujú čisto empirické vysvetlenia; tieto neumožňujú pochopiť šírku a hĺbku tejto tragédie. Pozitivistická hermeneutika tu opäť ukazuje svoje limity. Poskytuje nám pravdivé vysvetlenia, ktoré nám pomôže prijať nevyhnutné opatrenia, no nie je schopná ozrejmiť zmysel (pozn. prekl.: význam, signifikát, t.j. čo to znamená). A my dnes potrebujeme vysvetlenia aj zmysel. Vysvetlenia nám veľmi pomôžu v operatívnej oblasti, ale nechajú nás na pol ceste.

Čím je teda existenciálny „význam“ tohto kriminálneho javu? Vzhľadom na jeho ľudskú šírku a hĺbku, nie je dnes ničím iným ako konkrétnym prejavom ducha zla. Ak si túto dimenziu neuvedomíme, zostaneme vzdialení od pravdy a bez skutočných riešení.

Bratia a sestry, dnes stojíme pred prejavom bezočivého, agresívneho a ničivého zla. Za týmto všetkým i vo vnútri toho je ukrytý duch zla, ktorý sa vo svojej pýche a arogancii cíti byť pánom sveta[11] a myslí si, že zvíťazil. A toto vám chcem povedať s autoritou brata a otca, isteže malého a hriešneho, ktorý je ale pastierom Cirkvi, ktorá predsedá v láske: v týchto bolestivých prípadoch zneužívania vidím ruku zla, ktorá nešetrí ani nevinnosť maličkých. To ma privádza k myšlienke na prípad Herodesa, ktorý hnaný strachom zo straty svojej moci nariadil vyvraždenie všetkých detí v Betleheme[12]. Za týmto je Satan.

Tak ako musíme využiť všetky praktické nástroje, ktoré nám zdravý úsudok, vedy a spoločnosť ponúkajú, tak nesmieme stratiť zo zreteľa túto realitu, ale prijať duchovné opatrenia, ktorým nás učí sám Pán: pokoru, obžalovanie nás samých, modlitbu a pokánie. Je to jediný spôsob ako vyhrať nad duchom zla. Tak nad ním zvíťazil Ježiš[13].

Cieľom Cirkvi preto bude načúvanie, dohľad, ochrana a starostlivosť o zneužívaných, vykorisťovaných a zabudnutých mladistvých, kdekoľvek sa nachádzajú. Aby Cirkev dosiahla tento cieľ, musí stáť nad všetkými ideologickými polemikami a žurnalistickými politikami, ktoré neraz účelovo využívajú pre rozličné záujmy samotné tragédie prežívané maličkými.

Nadišiel teda čas, aby sme vzájomne spolupracovali na vykorenení tejto brutálnosti z tela nášho ľudstva tým, že prijmeme všetky nevyhnutné opatrenia, ktoré už platia na medzinárodnej i cirkevnej úrovni. Nadišiel čas, aby sme našli správnu rovnováhu všetkých hodnôt, ktoré sú v hre, a stanovili v Cirkvi jednotné pravidlá, vyvarujúc sa dvoch extrémov – istého justicionalizmu, zapríčineného pocitom viny za chyby z minulosti a tlakom mediálneho sveta, a istého sebaobhajovania, ktoré nepátra po príčinách a dôsledkoch týchto závažných deliktov.

V tomto kontexte chcem spomenúť „Best Practices“ (dobre osvedčené spôsoby), sformulované pod vedením Svetovej zdravotníckej organizácie[14] skupinou desiatich medzinárodných agentúr, ktorá vyvinula a schválila balík opatrení s názvom INSPIRE, t. j. sedem stratégií ako skoncovať s násilím na deťoch[15].

Za pomoci týchto bodov a tiež zásluhou práce, ktorú v uplynulých rokov vykonala Pápežská komisia na ochranu mladistvých, ako aj zásluhou prínosu toho nášho stretnutia, sa Cirkev, v rozvoji svojej legislatívy, zameria na nasledovné aspekty:

1. Ochrana detí: primárnym cieľom akéhokoľvek opatrenia je ochraňovať maličkých a zabrániť tomu, aby sa stali obeťami akéhokoľvek psychologického a fyzického zneužívania. Je preto treba zmeniť mentalitu, aby sa mohlo bojovať proti defenzívno-reaktívnemu postoju obraňujúcemu inštitúciu, v záujme úprimného a rozhodného úsilia o dobro spoločenstva, dávajúc prioritu obetiam zneužívania vo všetkých ohľadoch. Pred našimi očami máme mať stále nevinné tváre maličkých a pripomínať si slová Učiteľa: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18,6-7).

2. Neochvejná serióznosť: chcem tu opäť zdôrazniť, že „Cirkev neúnavne vykoná všetko potrebné, aby odovzdala do rúk spravodlivosti každého, kto sa dopustí takýchto deliktov. Cirkev sa nikdy nebude snažiť zahladiť alebo podceniť nijaký prípad“ (Príhovor Rímskej kúrii, 21. decembra 2018). Cirkev je presvedčená, že „hriechy a zločiny zasvätených osôb sú ešte viac poškvrnené neverou a hanbou; deformujú tvár Cirkvi a podkopávajú jej dôveryhodnosť. V skutočnosti Cirkev spolu s jej vernými synmi a dcérami, je aj sama obeťou týchto neverností a týchto skutočných zločinov sprenevery“ (tamtiež).

3. Opravdivá očista: napriek prijatým opatreniam a dosiahnutým pokrokocm v oblasti prevencie zneužívania, je nutné uložiť príkazom obnovené a trvalé úsilie o svätosť u duchovných pastierov, ktorých pripodobnenie sa Kristovi, Dobrému pastierovi, je právo Božieho ľudu. Zdôrazňuje sa teda „pevná vôľa napredovať, so všetkou silou, na ceste očisťovania, s kladením si otázky ako chrániť deti, ako sa vyhnúť takýmto nešťastiam, ako uzdravovať a znovuzačleňovať obete, ako posilniť formáciu v seminároch [...] Treba sa snažiť premeniť spáchané pochybenia na príležitosť odstrániť túto pliagu nielen z tela Cirkvi, ale aj zo spoločnosti“ (tamtiež). Svätá bázeň pred Bohom nás vedie k tomu, že obviníme seba samých – ako jednotlivci i ako inštitúcie – a napravíme naše nedostatky. Obviniť seba samých: to je múdry začiatok, spojený so svätou bázňou pred Bohom. Naučiť sa obviniť sami seba, ako osoby, ako inštitúcie, ako spoločnosť. V skutočnosti nesmieme padnúť do pasce obviňovania iných, čo je krok smerom k alibizmu, ktorý nás oddeľuje od reality.

4. Formácia: to znamená požiadavky na výber a formovanie kandidátov kňazstva s kritériami nielen negatívnymi, starajúcimi sa principiálne vylúčiť problematické osobnosti, ale aj pozitívnymi v predkladaní cesty vyváženej formácie pre vhodných kandidátov, zameranej na svätosť a zahrňujúcu cnosť čistoty. Svätý Pavol VI. v Encyklike Sacerdotalis caelibatus napísal: „Život, ktorý je tak totálne a delikátne  zaangažovaný vnútorne i smerom von, ako je život celibátneho kňaza, vylučuje osoby s nedostatočnou psychofyzickou a morálnou rovnováhou, a nesmieme si myslieť, že v tejto veci milosť nahradí prirodzenosť“ (č. 64).

5. Posilniť a preveriť riadiace línie biskupských konferencií: to znamená znovu potvrdiť požiadavku jednoty biskupov pri uplatňovaní parametrov, ktoré majú hodnotu noriem a nie len usmernení. Normy, nielen usmernenia. Žiadne zneužitie nesmie byť nikdy viac zakrývané (tak ako to bolo bežné v minulosti) a podceňované, pretože zakrývanie zneužívania podporuje šírenie zla a pridáva ďalšiu úroveň pohoršenia. Obzvlášť vyvinúť nový účinný prístup k prevencii vo všetkých inštitúciách a prostrediach cirkevných aktivít.

6. Sprevádzať zneužívané osoby: zlo, ktoré prežili v nich necháva nezmazateľné zranenia, ktoré sa prejavujú aj v zášti a tendenciách sebapoškodzovania. Cirkev má preto povinnosť poskytnúť im všetku potrebnú podporu využitím odborníkov v tejto oblasti. Načúvať, dovolím si povedať: „strácať čas“ načúvaním. Načúvanie lieči zraneného, a lieči aj nás samých z egoizmu, z odstupu, z postoja „mňa sa to netýka“, postoja  kňaza a levitu v podobenstve o dobrom Samaritánovi.

7. Digitálny svet: ochrana maloletých musí brať do úvahy nové formy sexuálneho zneužívania a zneužívania každého typu, ktoré ich ohrozujú v prostrediach, v ktorých žijú a cez nové prostriedky, ktoré používajú. Seminaristi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, pastorační pracovníci a všetci si musia byť vedomí, že digitálny svet a používanie jeho prostriedkov človeka ovplyvňuje často hlbšie než si myslíme. Je tu potrebné povzbudiť krajiny a autority k uplatňovaniu všetkých potrebných opatrení na zamedzenie webových stránok, ktoré ohrozujú dôstojnosť človeka, ženy a predovšetkým maloletých.

Bratia a sestry, zločin nepožíva právo na slobodu. Je absolútne nutné postaviť sa s maximálnou rozhodnosťou proti týmto ohavnostiam, dohliadať a bojovať, aby vývoj detí nebol narušený alebo otrasený z dôvodu nekontrolovaného prístupu k pornografii, ktorá zanechá hlboké negatívne stopy v ich mysli a na ich duši. Je potrebné sa zasadiť, aby sa chlapci a dievčatá, obzvlášť seminaristi a duchovní nestali otrokmi závislostí založených na vykorisťovaní a kriminálnom zneužívaní nevinných a ich obrazov a na znevažovaní dôstojnosti ženy a ľudskej osoby.

Zdôrazňujú sa tu nové normy „o najťažších deliktoch“ schválené pápežom Benediktom XVI. v roku 2010, kde bola pridaná ako nová skutková podstata trestný čin „nadobúdania, prechovávania alebo rozširovania pornografických obrázkov s objektom maloletého“  spáchaného členom duchovenstva „akýmkoľvek spôsobom a akýmkoľvek prostriedkom“. Vtedy sa hovorilo o „osobách mladších ako 14 rokov“, teraz si myslíme, že musíme zvýšiť túto vekovú hranicu pre rozšírenie ochrany maloletých a trvať na závažnosti týchto skutočností.

8. Sexuálna turistika: správanie, pohľady i mentalita Kristových učeníkov a služobníkov musia vedieť rozpoznať obraz Boha v každom človeku, počínajúc od tých najnevinnejších. Jedine pridŕžaním sa z tohto radikálneho rešpektovania dôstojnosti druhých budeme môcť brániť ich pred natláčajúcou sa mocou násilia, vykorisťovania, zneužívania a korupcie, a dôveryhodne im slúžiť v ich integrálnom ľudskom a duchovnom raste, v kontakte s druhými a s Bohom. Na úspešný boj so sexuálnou turistikou je potrebné trestné stíhanie, ale aj podpora a znovuzačlenenie obetí tohto kriminálneho javu. Cirkevné komunity sú vyzývané posilniť pastoračnú starostlivosť o osoby vykorisťované sexuálnou turistikou. Medzi nimi sú najzraniteľnejšími a odkázanými na osobitnú pomoc nepochybne ženy, maloletí a deti, títo poslední však v každom prípade potrebujú zvláštnu ochranu a pozornosť. Vládne autority majú dať prioritu a konať s naliehavosťou v boji proti obchodovaniu s deťmi a ich ekonomickému vykorisťovaniu. Za týmto účelom je dôležité koordinovať sily na všetkých úrovniach spoločnosti a úzko spolupracovať aj s medzinárodnými organizáciami, aby sa vytvoril právny rámec, ktorý ochráni deti pred sexuálnym vykorisťovaním v cestovnom ruchu a umožní cestou zákona prenasledovať delikventov[16].

Dovoľte mi teraz úprimné poďakovanie všetkým kňazom a zasväteným osobám, ktoré slúžia verne a bezvýhradne Pánovi, a ktorí sa cítia zneuctení a znevážení hanebným správaním sa niektorých svojich spolubratov. Všetci – Cirkev, zasvätení, Boží ľud a dokonca sám Boh – nesieme dôsledky ich nevernosti. Ďakujem v mene celej Cirkvi drvivej väčšine kňazov, ktorí sú nielen verní ich celibátu, ale zodierajú sa v službe, ktorá sa dnes stala ešte náročnejšou v dôsledku škandálov zopár (ale vždy priveľa) ich spolubratov. A ďakujem aj veriacim, ktorí dobre poznajú svojich skvelých pastierov a naďalej sa za nich modlia a podporujú ich.

Nakoniec by som chcel podčiarknuť dôležitosť povinnosti premeniť toto zlo na príležitosť k očiste. Pozrime na postavu Edity Steinovej – sv. Terézie Benedikty od Kríža, s istotou, že «v tej najtemnejšej noci povstávajú najväčší proroci a svätci. Predsa však, životodarný prúd mystického života zostáva neviditeľný. Bezpochyby boli rozhodujúce udalosti v dejinách sveta podstatne ovplyvnené dušami, o ktorých sa v knihách dejepisu nič nespomína. A ktoré sú tie duše, ktorým musíme poďakovať za rozhodujúce udalosti nášho osobného života, to je niečo, čo sa dozvieme až v deň, keď čo je skryté, bude odhalené».

Svätý verný Boží ľud vo svojom každodennom mlčaní, mnohými formami a spôsobmi naďalej zviditeľňuje a dosvedčuje „zanovitou“ nádejou, že Pán neopúšťa, že podporuje svoje deti v ich vytrvalej a v mnohých situáciách i strastiplnej oddanosti. Svätý a trpezlivý veriaci Boží ľud, podopieraný a oživovaný Duchom Svätým, je tou najlepšou tvárou prorockej Cirkvi, ktorá vie dávať do centra svojho Pána v každodennom sebadarovaní. Bude to práve tento svätý Boží ľud, ktorý nás oslobodí od pohromy klerikalizmu, ktorý je živnou pôdou pre všetky tieto ohavnosti.

Najlepším výsledkom a najúčinnejším riešením, aké môžeme dať obetiam, ľudu Svätej Matky Cirkvi i celému svetu, je záväzok k osobnej a kolektívnej konverzii, pokore učiť sa, načúvať, byť na pomoci a chrániť tých najzraniteľnejších.

Úprimne vyzývam k celoplošnému boju proti zneužívaniu maloletých, ako v sexuálnej tak aj v iných oblastiach, zo strany všetkých autorít aj jednotlivých osôb, pretože ide o odporné zločiny, ktoré treba vymazať z povrchu zeme: o toto žiadajú toľké obete ukryté v rodinách a v rozličných prostrediach našej spoločnosti.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, mh, jb-

Poznámky

[1] Cf. MARIA ISABEL MARTÍNEZ PÉREZ, Abusos sexuales en niños y adolescentes, ed. Criminología y Justicia, 2012, according to which only 2% of cases are reported, especially when the abuse has taken place in the home. She sets the number of victims of paedophilia in our society at between 15% and 20%. Only 50% of children reveal the abuses they have suffered, and of these cases only 15% are actually reported. Only 5% end up going to trial.

[2] One out of three mentions the fact to no one (2017 data compiled by the non-profit organization THORN).

[3] On the global level: in 2017 the World Health Organization estimated that up to 1 billion minors between 2 and 17 years of age have experienced acts of violence or physical, emotional or sexual neglect. Sexual abuse (ranging from groping to rape), according to some 2014 UNICEF estimates, would affect 120 million girls, who are the greatest number of victims. In 2017, UNICEF reported that in 38 of the world’s low to middle income countries, almost 17 million adult women admitted having had a forced sexual relation in childhood.

Europe: in 2013, the World Health Organization estimated over 18 million of abuses. According to UNICEF, in 28 European countries, about 2.5 million young women reported having experienced sexual abuse with or without physical contact prior to 15 years of age (data released in 2017). In addition, 44 million (equivalent to 22.9%) were victims of physical violence, while 55 million (29.6%) were victims of psychological violence. Not only this: in 2017, the INTERPOL Report on the sexual exploitation of minors led to the identification of 14,289 victims in 54 European countries. With regard to Italy, in 2017 CESVI estimated that 6 million children experienced mistreatment. Furthermore, according to data provided by Telefono Azzurro, in the calendar year 2017, 98 cases of sexual abuse and pedophilia were handled by the Servizio 114 Emergenza Infanzia, equivalent to about 7.5% of the total cases handled by that service. 65% of the minors seeking help were female victims and over 40% were under 11 years of age.

Asia: in India, in the decade 2001-2011, the Asian Centre for Human Rights reported a total of 48,338 cases of the rape of minors, with an increase equivalent to 336% over that period: the 2,113 cases in 2001 rose to 7,112 cases in 2011.

The Americas: in the United States, official government data state that more than 700,000 children each year are victims of violence and mistreatment. According to the International Centre for Missing and Exploited Children (ICMEC), 1 out of every 10 children experiences sexual abuse.

Africa: in South Africa, the results of a study conducted by the Centre for Justice and Crime Prevention of the University of Cape Town showed in 2016 that 1 out of 3 South African young people, male or female, risks being sexually abused before the age of 17. According to the study, the first of its kind on a national scale in South Africa, 784,967 young people between 15 and 17 years of age have already experienced sexual abuse. The victims in this case are for the most part male youths. Not even a third of them reported the violence to the authorities. In other African countries, cases of sexual abuse of minors are part of the wider context of acts of violence linked to the conflicts affecting the continent and are thus difficult to quantify. The phenomenon is also closely linked to the widespread practice of underage marriages in various African nations, as elsewhere.

Oceania: in Australia, according to data issued by the Australian Institute of Health and Welfare (AIHW) in February 2018 and covering the years 2015-2017, one out of six women (16%, i.e., 1.5 million) reported experiencing physical and/or sexual abuse prior to 15 years of age, and one out of nine men (11%, i.e., 992,000) reported having experienced this abuse when they were children. Also, in 2015-2016, around 450,000 children were the object of child protection measures, and 55,600 minors were removed from their homes in order to remedy abuses they had suffered and to prevent others. Finally, one must not forget the risks to which native minors are exposed: again, according to AIHW, in 2015-2016 indigenous children had a seven times greater probability of being abused or abandoned as compared with their non-indigenous contemporaries (cf. http://www.pbc2019.org/protection-of-minors/child-abuse-on-the-global-level).

[4] The data provided refer to sample counties selected on the basis of the reliability of available sources. The studies released by UNICEF on 30 countries confirm this fact: a small percentage of victims stated that they had asked for help.

[5]Cf.https://www.repubblica.it/salute/prevenzione/2016/05/12/news/maltrattamenti_sui_minori_tutti_gli_abusi-139630223.

[6] Specifically, those allegedly responsible for the difficulties experienced by a minor are, in 73.7% of the cases a parent (the mother in 44.2% and the father in 29.5%), a relative (3.3%), a friend (3.2%), an acquaintance (3%), a teacher (2.5%). The data show that only in a small percentage of cases (2.2%) is the person responsible an adult stranger. Cf. ibid.

[7] A 2011 English study carried out by the National Society for the Prevention of Cruelty to Children (NSPCC) found that 29% of those interviewed reported that they had experienced sexual molestation (physical and verbal) in sports centres.

[8] According to the 2017 data of the Internet Watch Foundation (IWF), every 7 minutes a web page sends pictures of sexually abused children. In 2017, 78,589 URLs were found to contain images of sexual abuse concentrated particularly in the Low Countries, followed by the United States, Canada, France and Russia. 55% of the victims were under 10 years of age, 86% were girls, 7% boys and 5% both.

[9] The most frequented destinations are Brazil, the Dominican Republic, Colombia, as well as Thailand and Cambodia. These have recently been joined by some countries of Africa and Eastern Europe. On the other hand, the six countries from which the perpetrators of abuse mostly come are France, Germany, the United Kingdom, China, Japan and Italy. Not to be overlooked is the growing number of women who travel to developing countries in search of paid sex with minors: in total, they represent 10% of sexual tourists worldwide. Furthermore, according to a study by ECPAT (End Child Prostitution in Asian Tourism) International, between 2015 and 2016, 35% of paedophile sexual tourists were regular clients, while 65% were occasional clients (cf. https://www.osservatoriodiritti.it/2018/03/27/turismo-sessuale-minorile-nel-mondo-italia-ecpat).

[10] “For if this grave tragedy has involved some consecrated ministers, we may ask how deeply rooted it may be in our societies and in our families” (Address to the Roman Curia, 21 December 2018).

[11] Cf. R.H. BENSON, The Lord of the World, Dodd, Mead and Company, London, 1907.

[12] “Quare times, Herodes, quia audis Regem natum? Non venit ille ut te excludat, sed ut diabolum vincat. Sed tu haec non intelligens turbaris et saevis; et ut perdas unum quem quaeris, per tot infantium mortes efficeris crudelis… Necas parvulos corpore quia te necat timor in corde (SAINT QUODVULTDEUS, Sermo 2 de Symbolo: PL 40, 655).

[13] “Quemadmodum enim ille, effuso in scientiae lignum veneno suo, naturam gusto corruperat, sic et ipse dominicam carnem vorandam praesumens, deitatis in ea virtute corruptus interituque sublatus est” (SAINT MAXIMUS THE CONFESSOR, Centuria 1, 8-3: PG 90, 1182-1186).

[14] (CDC: United States Centers for Disease Control and Prevention; CRC: Convention on the Rights of

the Child; End Violence Against Children: The Global Partnership; PAHO: Pan American Health Organization; PEPFAR: President’s Emergency Program for AIDS Relief; TfG: Together for Girls; UNICEF: United Nations Children’s Fund; UNODC: United Nations Office on Drugs and Crime; USAID:

United States Agency for International Development; WHO: World Health Organization).

[15] Each letter of the word INSPIRE represents one of the strategies, and for the most part has shown to be preventively effectual against various types of violence, in addition to having benefits in areas such as mental health, education and the reduction of crime. The seven strategies are the following: Implementation and Enforcement of Laws (for example, avoiding violent discipline and limiting access to alcohol and firearms); Norms and Values that need changing (for example, those that condone sexual abuse against girls or aggressive behaviour among boys); Safe Environments (for example, identifying neighbourhood violence “hotspots” and dealing with local causes through policies that resolve problems and through other interventions); Parent and Caregiver Support (for example, by providing formation to parents for their children, and to new parents); Income and Economic Strengthening (such as microcredit and formation concerning equity in general); Response and Support Services (for example, ensuring that children exposed to violence can have access to effective emergency care and can receive adequate psychosocial support); Education and Life Skills (for example, ensuring that children attend school and equipping them with social skills).

[16] Cf. Final Document of the VI World Congress on the Pastoral Care of Tourism, 27 July 2004.

Celý text vo svetových jazykoch

Aktualizované: 25.2.2019, 18:45

24 februára 2019, 16:43