Hľadaj

Vatican News
Stretnutie s biskupmi celého stredoamerického regiónu - Panama City, 24. jan. 2019 Stretnutie s biskupmi celého stredoamerického regiónu - Panama City, 24. jan. 2019  (Vatican Media)

Pápež pripomenul biskupom odkaz sv. Oskara Romera: Cítiť s Cirkvou (DOPLNENÉ)

Pápež František sa v Paname stretol s biskupmi celej oblasti Strednej Ameriky. V príhovore bohatom na pastoračné podnety sa inšpiroval odkazom nedávno kanonizovaného sv. Oskara Arnulfa Romera. Predstavil ho ako duchovného pastiera opravdivo cítiaceho s Cirkvou.

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Po stretnutí s verejnými predstaviteľmi Panamy v Bolívarovom paláci smerovali kroky Svätého Otca do neďalekého Kostola sv. Františka Assiského na stretnutie s biskupmi Strednej Ameriky. Okrem 15 panamských biskupov boli prítomné biskupské zbory Salvádoru, Kostariky, Guatemaly, Hondurasu a Nikaraguy. Pápež František sa spolu s nimi pomodlil a venoval im množstvo podnetov vo vyše 40 minútovom príhovore, pretkávanom spontánnymi vsuvkami.

Na úvod Svätý Otec poďakoval arcibiskupovi San Salvadoru Mons. José Luisovi Escobarovi Alasovi za úvodné slová privítania. Biskupom Strednej Ameriky združeným v Biskupskom sekretariáte Centrálnej Ameriky (SEDAC) povedal:

„Ďakujem za to, že ste mi dovolili priblížiť sa k skúšanej, no jednoduchej viere chudobnej tváre vášho ľudu, ktorý vie, že «Boh je prítomný, nespí, a je činný, sleduje a pomáha» (Sv. Oscar Romero, Homília, 16. decembra 1979).“

Svätý Otec pripomenul, že SEDAC bol vôbec prvým spoločným biskupským orgánom na americkom kontinente. Združuje biskupov biskupských konferencií Panamy, Salvádoru, Kostariky, Guatemaly, Hondurasu a Nikaraguy, založený bol v roku 1942 v Salvádore, čiže pred vyše 75 rokmi. V súčasnosti je jeho sídlo v San José v Kostarike. Súčasným predsedom Biskupského sekretariátu Strednej Ameriky je arcibiskup San Salvadoru Mons. José Luis Escobar Alas.

Stretnutie prebiehalo v srdečnej atmosfére. Pápež František medzi prítomnými s úsmevom pozdravil aj jedného zo svojich priateľov z mladosti. V súvislosti so 75-ročnou činnosťou sekretariátu SEDAC pripomenul, že počas týchto rokov v Strednej Amerike mnohí členovia Cirkvi priniesli vysokú obetu:

„Mnohí mužovia, ženy, kňazi, zasvätení muži i ženy a laici obetovali svoj život až po vyliatie krvi, aby udržali živým prorocký hlas Cirkvi voči nespravodlivosti, zbedačovaniu mnohých osôb a zneužívaniu moci. Pamätám si, že keď som bol mladý kňaz, priezvisko niektorých z vás bolo považované za škaredé slovo. A vaša stálosť ukázala cestu, vďaka. Oni nám pripomínajú, že «kto chce skutočne vzdať Bohu chválu svojím životom, kto sa skutočne túži posvätiť, aby jeho existencia oslavovala Svätého, je povolaný moriť sa, stráviť sa a vyčerpať v snahe žiť diela milosrdenstva» (Apošt. exhortácia Gaudete et exsultate, 107). A toto nie ako almužnu, ale ako povolanie.“   

Svätý Otec ďalej rozvinul úvahu nad odkazom osobnosti sv. Oscara Arnulfa Romera, osobitne nad jeho biskupským heslom „Cítiť s Cirkvou“. Urobil tak v troch bodoch: 1. Uznanie a vďačnosť, 2.  Láska, ktorá pozná ľud a 3. Nosiť vo svojom vnútri Kristovu kenózu (gr. kénosis). Pripodobnenie sa Ježišovmu sebazrieknutiu a sebavyprázdneniu má podľa pápeža Františka pamätať na tri charakteristiky. Kenóza je mladou, je kňazskou a je chudobnou.

Videozáznam stretnutia s biskupmi Strednej Ameriky

Vybrané časti príhovoru pápeža Františka

„Medzi prorockými plodmi Cirkvi v Strednej Amerike rád zdôrazňujem osobu svätého Oscara Romera, ktorého som mal privilégium nedávno kanonizovať v kontexte Synody biskupov o mladých. Jeho život a jeho učenie sú zdrojom inšpirácie pre naše cirkvi a osobitným spôsobom pre nás biskupov. Aj jeho meno bolo považované za škaredé slovo, bol podozrievaný, exkomunikovaný v toľkých súkromných šuškaniach mnohých biskupov.

Motto, ktoré si zvolil za svoj biskupský znak a ktoré sa vyníma nad jeho hrobom, jasne vyjadruje jeho inšpiračný princíp ako aj to, čo bolo jeho životom ako pastiera: „Cítiť s Cirkvou“. Je to kompas, ktorý poznačil jeho život vernosťou, a to aj v tých najkrušnejších chvíľach.

Toto je dedičstvo, ktoré sa môže stať aktívnym a oživujúcim svedectvom pre nás, ktorí sme povolaní k mučeníckej oddanosti v každodennej službe nášmu ľudu; a o toto dedičstvo by som sa chcel oprieť pri mojej reflexii: cítiť s Cirkvou. To sú úvahy s ktorými sa s vami túžim podeliť pri postave Romera. Viem, že medzi nami sú osoby, ktoré ho poznali osobne – ako napríklad kardinál Rosa Chávez, o ktorom mi kardinál Quarracino povedal, že bol kandidátom na Nobelovu cenu za vernosť – a teda, Eminencia, ak si myslíte, že sa v nejakom pozorovaní zmýlim, môžete ma opraviť, bez problémov. Odvolávať sa na osobu Romera znamená odvolávať sa na svätosť a na prorocký charakter, ktorý žije v DNA vašich partikulárnych cirkví.“

Cítiť s Cirkvou

1. Uznanie a vďačnosť

„Keď sv. Ignác navrhuje pravidlá o cítení s Cirkvou – prepáčte mi túto reklamu – snaží sa pomôcť exercitantovi prekonať akýkoľvek typ falošných protichodností či protirečení, ktoré by mohli zužovať život Ducha na zvyčajné pokušenie prispôsobiť Božie slovo vlastnému prospechu. Takto exercitantovi umožňuje milosť cítiť sa a považovať sa za súčasť apoštolského tela, väčšieho než je on sám. Zároveň však so skutočným uvedomovaním si vlastných síl a svojich možností: ani ako slabý, ani ako prieberčivý či opovážlivý. Cítiť sa byť súčasťou istého celku, ktorý bude vždy viac než len súčtom jednotlivých častí (porov. Apošt. ehort. Evangelii gaudium, 235) a ktorý je sprevádzaný istou Prítomnosťou, ktorá ho vždy prevýši (porov. Apošt. exhort. Gaudete et exsultate, 8).

Chcel by som teda sústrediť toto prvé „Cítenie s Cirkvou“, prijaté od svätého Oscara, ako vďakyvzdanie a vďačnosť za množstvo prijatého a nezaslúženého dobra. Romero sa dokázal naladiť a naučiť sa „žiť Cirkev“, pretože dôverne miloval toho, kto ho splodil vo viere. Bez tejto dôvernej lásky bude veľmi ťažké porozumieť jeho príbehu a jeho obráteniu, pretože práve táto láska ho viedla až k darovaniu sa v mučeníctve; tá láska, ktorá sa rodí z prijatia totálne nezištného daru, ktorý nám nepatrí a ktorý nás oslobodzuje od každého nároku a pokušenia považovať sa za vlastníkov či jediných interpretov. Cirkev sme nevymysleli my, nenarodila sa s nami a bude pokračovať bez nás. Takýto postoj, ďaleko od toho, aby nás zanechal v apatii, v nás vyvoláva nesmiernu a nepredstaviteľnú vďačnosť, ktorá všetko vyživuje. Mučeníctvo nie je synonymom malodušnosti či postoja niekoho, kto nemiluje život a nevie rozpoznať jeho hodnotu. Naopak, mučeník je ten, kto je schopný stelesniť a uviesť do života toto vďakyvzdanie.

Romero cítil s Cirkvou, pretože predovšetkým miloval Cirkev ako matku, ktorá ho splodila vo viere a cítil sa byť jej členom a jej súčasťou.“

2. Láska, ktorá pozná ľud

„Táto láska, tvorená z priľnutia a vďačnosti, ho priviedla k tomu, aby s nadšením, ale aj s oddanosťou a štúdiom objal všetko, čo so sebou prináša i obnovu náuky, ktorú prinášal Druhý vatikánsky koncil. Tam nachádzal bezpečnú pomoc pre nasledovanie Krista. Nebol ideológom, ani ideologickým; jeho konanie sa zrodilo z toho, že bol preniknutý koncilovými dokumentmi. Keďže bol osvietený týmto cirkevným horizontom, cítiť s Cirkvou znamená pre Romera kontemplovať ju ako Boží ľud. Pretože Pán nás nechcel spasiť každého izolovane a oddelene, ale chcel ustanoviť ľud, ktorý by ho vyznával v pravde a slúžil by mu vo svätosti (porov. Dogm. konšt. Lumen gentium, 9). Celý ľud, ktorý vlastní, chráni a slávi pomazanie [Ducha] Svätého“ (tamtiež, 12) a ktorému Romero načúval, aby neodmietol jeho inšpirácie (porov. Sv. Oscar Romero, Homília, 16. júl 1978).“

Duchovný pastier, tak ako Romero, má cítiť pach svojho ľudu a byť preniknutý jeho radosťami i nádejami, jeho smútkami i úzkosťami, povedal Svätý Otec. Romerovo „cítenie s Cirkvou“ zhrnul týmito slovami:

„Skrátka, pre neho cítiť s Cirkvou znamená mať účasť na sláve Cirkvi, ktorá spočíva v nesení vo vlastnom vnútri celej Kristovej kenózy (pozn.: kénōsis – sebazrieknutie, sebavyprázdnenie). V Cirkvi Kristus žije uprostred nás, a preto musí byť pokorná a chudobná, pretože Cirkev arogantná, Cirkev plná pýchy, Cirkev sebestačná nie je Cirkvou kenózy (porov. Sv. Oscar Romero, Homília, 1. október 1978).“

3. Nosiť vo svojom vnútri Kristovu kenózu

„Kristova kenóza nie je vecou minulosti, ale aktuálnou garanciou, aby sme cítili a objavili jeho činnú prítomnosť v dejinách.“

„Bratia, je dôležité, aby sme nemali strach priblížiť sa a dotknúť sa rán nášho ľudu, ktoré sú aj našimi ranami, a konať tak v štýle Pána. Pastier nemôže stáť vzdialený od utrpenia svojho ľudu; naopak, mohli by sme povedať, že srdce pastiera sa meria podľa jeho schopnosti byť pohnuté zoči-voči mnohým zraneným a ohrozovaným životom.“

„Kristova kenóza si vyžaduje opustiť virtuálnosť existencie a prejavov, aby sme počúvali hluk a neustále volanie skutočných osôb, ktoré nás provokujú k vytváraniu pút. A, dovoľte mi to povedať, internetové siete slúžia k vytváraniu kontaktov, avšak nie koreňov, nie sú schopné dať nám príslušnosť, aby sme sa cítili súčasťou toho istého ľudu. Bez tohto pocitu všetky naše reči, zhromaždenia, stretnutia a písomnosti budú znamením takej viery, ktorá nevedela sprevádzať Pánovu kenózu, takej viery, ktorá zostala na pol ceste, ak – a pripomínam slová latinskoamerického mysliteľa – ak nedopadne ešte horšie, ako náboženstvo s Bohom bez Krista, ako Kristus bez Cirkvi a Cirkev bez ľudu.“

Kristova kenóza je mladá

„Tieto Svetové dni mládeže sú jedinečnou príležitosťou ísť v ústrety a  ešte viac sa priblížiť k realite našich mladých ľudí. K realite plnej nádeje a túžob, ale aj hlboko poznačenej mnohými zraneniami. S nimi by sme mohli obnoveným spôsobom interpretovať našu dobu a rozpoznávať znamenia čias, pretože, ako potvrdili synodálni otcovia, mladí ľudia sú jedným z „teologických miest“, v ktorých nám Pán dáva poznať niektoré svoje očakávania a svoje výzvy na budovanie zajtrajška. S nimi môžeme lepšie vidieť ako urobiť Evanjelium lepšie prístupným a hodnoverným vo svete, v ktorom žijeme: oni sú ako teplomer na zistenie, v akej situácii sme ako spoločenstvo a ako spoločnosť.“

Pápež František v tejto súvislosti pripomenul aj jedno z vyjadrení synodálnych otcov, že „mladí ľudia v niektorých aspektoch predchádzajú pastierov“ (Synoda o mladých, Záverečný dokument, 66)

„Nedá sa nebyť vďačnými, že máme mladých tak túžiacich po Evanjeliu! Zaiste, že  unavujú, že nedajú pokoj. Prichádza mi na myseľ táto veta od istého gréckeho filozofa, hovoril ju o sebe samom, o živote mladých: „Mladí sú ako ovad na chrbte ušľachtilého koňa, aby kôň nezadriemal“. Tým koňom sme my, nie? Táto skutočnosť nás povzbudzuje k veľkému úsiliu pomáhať im rásť tým, že im budeme ponúkať väčší a lepší priestor, ktorý im dá zrod pre Boží sen. Cirkev vo svojej prirodzenosti je Matka, a ako taká plodí a pestuje život, chrániac ho pred všetkým, čo môže ohroziť jeho vývoj. Je to plodivý vývoj v slobode a pre slobodu. Vyzývam vás preto podporovať vzdelávacie programy a centrá, ktoré dokážu sprevádzať, podporovať a viesť k zodpovednosti vašich mladých: prosím vás, „ukradnite ich“ ulici, skôr než sa kultúre smrti s jej „predajom dymu“ a magických riešení podarí ovládnuť a zneužiť ich nepokoj a ich predstavivosť. A urobte to nie s paternalizmom, ktorý neznášajú, nie zhora, pretože nie toto od nás Pán žiada, ale ako otcovia, ako bratia voči bratom. Oni sú pre nás tvárou Krista a ku Kristovi neprichádzame zhora nadol, ale zdola nahor, ako nám povedal Romero 2. septembra ´79“ (porov. Sv. Oscar Romero, Homília, 2. sept. 1979).“   

Pápež František skonštatoval, ako veľa mladých sa žiaľ stáva obeťou zvodných ponúk „rýchlych odpovedí“, ktoré ich však poznačia na celý život. Medzi takýmito situáciami vymenoval niekoľko:

„Domáce násilie, vraždenie žien – akú pohromu zažíva náš kontinent v tomto zmysle! – ozbrojené a zločinecké gangy, obchod s drogami, sexuálne zneužívanie maloletých a nielen maloletých, a tak ďalej. Je až zle z toho, keď vidíme, že pri koreňoch mnohých týchto situácií je zakusovanie osirelosti, ktorá je plodom takej kultúry a spoločnosti, ktorá „nahlodala brehy“.“

Svätý Otec stredoamerickým biskupom pripomenul aj dôležitosť rešpektovania jednotlivých kultúr:

„Budúcnosť si vyžaduje rešpektovanie prítomnosti s uznaním dôstojnosti kultúr vašich národov a zasadením sa za jej posilnenie a docenenie. Aj tu je v hre dôstojnosť: v sebaúcte kultúr.“

„Starať sa o svoje korene znamená opatrovať bohaté historické, kultúrne a duchovné dedičstvo, ktoré táto zem po stáročia vedela stmeľovať. Angažujte sa a pozdvihujete hlas proti kultúrnemu a duchovnému pustošeniu vašich ľudí, ktoré produkuje radikálnu biedu, pretože ich ponecháva bez tej životne nevyhnutnej imunity, ktorá udržiava dôstojnosť vo chvíľach najväčších ťažkostí.“

Pápež František poukázal aj na slová pastierskeho listu stredoamerických biskupov, kde konštatujú, že ich „regiónu sa tiež dotkla migrácia vedená novým spôsobom, masová a organizovaná“.

„K tomuto nestačí iba odsúdenie, ale musíme konkrétne oznamovať „dobrú zvesť“. Cirkev, vďaka svojej univerzálnosti, môže ponúknuť bratskú a priateľskú pohostinnosť takým spôsobom, aby komunity ich pôvodu a tie, do ktorých prichádzajú, viedli dialóg a prispeli k prekonávaniu strachov a nedôvery a posilňovali tie väzby, ktorým - v kolektívnej predstavivosti - v dôsledku migrácie hrozí rozbitie. „Prijať, chrániť, podporovať, zjednocovať“ môžu byť štyri slovesá, ktorými Cirkev v tejto migračnej situácii dáva podobu svojmu materstvu v dnešku dejín (porov. Synoda o mladých, Záverečný dokument, 147).“

„Svet skartuje, duch sveta skartuje, to vieme a trpíme tým. Kristova kenóza však neskartuje. Zakúsili sme to a ďalej zakusujeme na našom vlastnom tele pri odpustení a obrátení. Toto napätie nás neustále núti pýtať sa: na ktorej strane chceme stáť?“

Kristova kénoza je kňazská

„Je dobre známe priateľstvo Mons. Romera s pátrom Rutiliom Grandem a to, ako atentát na neho veľmi Romera ovplyvnil. Bola to udalosť, ktorá ohňom vypálila znak do jeho srdca ako človeka, kňaza a duchovného pastiera. Romero nebol „administrátor ľudských zdrojov“, nevenoval sa „šéfovaniu“ ľuďom či organizáciám. Romero cítil. Cítil s láskou otca, priateľa a brata. Trochu privysoká miera, ale miera užitočná pre hodnotenie nášho biskupského srdca, miera, pred ktorou sa môžeme pýtať: Ako sa ma dotýka život mojich kňazov? Ako veľmi sa nechám dotknúť tým, čo prežívajú, plakať nad ich bolesťami, a rovnako aj oslavovať a tešiť sa z ich radosti? Liečba cirkevného funkcionalizmu a klerikalizmu – tak smutne rozšíreného, že predstavuje akúsi karikatúru a prevrátenosť služby – sa začína týmito otázkami. Nie je to otázka zmeny štýlov, spôsobov či vyjadrovania – všetko toto je zaiste dôležité, – ale predovšetkým je to otázka účinnosti toho, že v našich biskupskej agendách bude priestor na prijímanie, sprevádzanie a podporovanie našich kňazov, „skutočný priestor“ zaoberať sa nimi. A toto z nás robí plodných otcov.“

„...Výsledok pastoračnej práce, evanjelizácia v Cirkvi a misia sa nezakladá na bohatstve prostriedkov a materiálnych zdrojov, alebo na množstve podujatí či aktivít, ktoré realizujeme, ale na ústrednom mieste spolucítenia: to je jedna z tých veľkých čŕt, ktorú ako Cirkev môžeme ponúknuť našim bratom. Znepokojuje ma, ako spolucítenie stratilo ústredné miesto v Cirkvi, vrátane katolíckych skupín, alebo ako ho stráca, aby sme neboli takí pesimisti.“

„Kristova kenóza je maximálne vyjadrenie Otcovho spolucítenia. Kristova Cirkev je Cirkvou spolucítenia, a toto sa začína vo vlastnom dome. Je vždy dobré pýtať sa ako pastieri: ako veľmi sa ma dotýka život mojich kňazov? Som schopný byť otcom, alebo ma uspokojí byť púhym konateľom? Nechám sa vyrušiť z pohodlia? Spomínam si na slová pápeža Benedikta XVI. na začiatku jeho pontifikátu, keď hovoril ku svojim krajanom: «Kristus nám nesľúbil pohodlný život. Kto hľadá pohodlnosť s Ním, pomýlil si cestu. On nám ukazuje cestu, ktorá privádza k veľkým veciam, k dobru, k autenticky ľudskému životu» (Príhovor k nemeckým pútnikom, 25. apríla 2005).“   

„Slovo autorita sa etymologicky odvodzuje od latinského koreňa augere, čo znamená zveľaďovať, podporovať, dávať pokročiť. Autorita pastiera spočíva osobitne v pomáhaní rásť, v podporovaní svojich kňazov, viac než v podporovaní seba samého – toto z neho robí starého mládenca, nie otca. Radosťou pre otca-pastiera je vidieť, že jeho synovia rastú a sú plodní. Bratia, nech je toto naša autorita a znak našej plodnosti.“

Kristova kenóza je chudobná

„Chcel by som si spolu s vami pripomenúť to, čo napísal sv. Ignác pre nás, jezuitov: „Chudoba je matkou a múrom“, plodí a podopiera. Matkou, pretože nás volá k plodnosti, životodarnosti, schopnosti darovať, čo by bolo nemožné srdcu lakomému alebo takému, čo sa snaží zhŕňať. A múrom, pretože nás chráni od jedného z najsubtílnejších pokušení, ktorému my zasvätení musíme čeliť, od duchovnej svetskosti: toho zaodievania do rúška duchovných a „zbožných“ hodnôt pachtenie sa po moci a protagonizme, márnomyseľnosť a dokonca pýchu a povýšenosť. Múr a matka nám pomáhajú byť Cirkvou stále slobodnejšou, pretože je sústredená na kenosis jej Pána. Cirkvou, ktorá nechce, aby jej sila – ako hovorieval Mons. Romero – bola v podpore mocných či politiky, ale ktorá sa so šľachetnosťou oslobodí, aby kráčala podopieraná len ramenami kríža, čo je jej skutočná sila.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, zk, mh-

Aktualizované: 30.1.2019, 20:20

24 januára 2019, 21:40