Hľadaj

Vatican News
Ilustračná snímka Ilustračná snímka 

List pápeža Františka biskupom USA na duchovných cvičeniach v Chicagu - DOPLNENÉ

Svätý Otec František, na ktorého pozvanie sa biskupi USA spoločne utiahli v dňoch 2. – 8. januára do ticha duchovných cvičení v Seminári Mundelein v Chicagu pod vedením pápežského kazateľa P. Raniera Cantalamessu, im zaslal na úvod duchovných cvičení list, v ktorom ukazuje svetlo na cestu von z krízy zneužívaní, ktorá vážne zasiahla Katolícku cirkev v USA.

Prinášame vybrané časti z 11-stranového listu písaného v španielčine s  oficiálnymi prekladmi v angličtine a taliančine. Pápež František v liste americkým biskupom ako ústredný biblický text cituje Ježišove slová z Markovho evanjelia určené učeníkom, pohoršeným nad žiadosťou Jakuba a Jána o miesta po jeho pravici a ľavici:

„Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých“ (Mk 10,43-44). Dve časti tohto citátu tvoria motto dvoch častí listu, ktoré nasledujú po úvode. Nasledujú vybranné časti listu:

„Napriek vyvinutému úsiliu vás pre organizačné problémy

nebudem môcť sprevádzať osobne. Tento list chce určitým spôsobom nahradiť neuskutočnenú cestu. Teším sa aj tomu, že ste prijali ponuku, aby duchovné cvičenia viedol kazateľ Pápežského domu s jeho múdrou duchovnou skúsenosťou.

Týmito riadkami vám chcem byť nablízku a ako brat reflektovať a podeliť sa o niektoré aspekty, ktoré považujem za významné a aj vás povzbudiť v modlitbe a v krokoch, ktoré robíte v boji proti «kultúre zneužívania» a v spôsobe ako čeliť kríze vierohodnosti.“ (...)

„Mnohé činnosti môžu byť užitočné, dobré a nevyhnutné, ba dokonca sa môžu zdať správne, avšak nie všetky majú „chuť“ Evanjelia. Ak dovolíte, poviem to hovorovo: treba si dať pozor, aby sa «liek neukázal byť horším než choroba». A toto si od nás žida múdrosť, modlitbu, veľa počúvania a bratské spoločenstvo.“ (...)

1. «Medzi vami to tak nebude»

„Sme si vedomí, že spáchané hriechy a zločiny a všetky ich dôsledky na cirkevnej, spoločenskej a kultúrnej úrovni spôsobili hlbokú ranu v srdci veriacich. Naplnili ho zneistením, nepokojom a zmätkom, a toto sa tiež neraz používa na ospravedlňovanie sústavnej diskreditácie a spochybňovania obetavého života nespočetných kresťanov, ktorí «dokazujú ich veľkú lásku k ľuďom, inšpirovanú Bohom, ktorý sa stal človekom» (porov. Evangelii gaudium, 76). Zakaždým, keď je slovo Evanjelia nepríjemné alebo sa stáva nepohodlným svedectvom, nemálo hlasov sa ho snaží umlčať poukazovaním na hriech a nedôslednosti členov Cirkvi a ešte viac jej pastierov.

Zranenie, spôsobené týmito hriechmi a zločinmi sa prenieslo aj do vnútra biskupského spoločenstva, vyvolajúc nie práve zdravú a potrebnú konfrontáciu a správne napätie živého organizmu, ale rozdelenie a nesúdržnosť (porov. Mt 26,31b), čo určite nie sú plody a hnutia Ducha Svätého, ale «nepriateľa ľudskej prirodzenosti» (Sv. Ignác, Duchovné cvičenia, 135), ktorý viac ťaží z rozdelenia a nesúdržnosti, než z tých napätí a nesúhlasov, ktoré sa logicky dajú očakávať v živote Kristových učeníkov.

Boj proti kultúre zneužívania, zraňovaniu vierohodnosti, ako aj zneisteniu, zmätku a diskreditácii poslania si od nás naliehavo žiadajú obnovené a rozhodné konanie na vyriešenie konfliktov. Ježiš by nám povedal: «Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude». Poškodenie hodnovernosti si vyžaduje osobitný prístup, pretože sa nevyrieši vydávaním ráznych dekrétov alebo jednoducho zriaďovaním nových komisií či vylepšovaním organizácie práce, akoby sme boli šéfmi agentúry pre ľudské zdroje. Takáto vízia by mala za výsledok zredukovanie poslania biskupa a Cirkvi na čisto administratívnu či organizačnú úlohu v akomsi „podniku evanjelizácie“. Povedzme si to jasne, mnohé z týchto vecí sú nevyhnutné, avšak nepostačujúce, pretože nedokážu pojať a vysporiadať sa s realitou v jej komplexnosti a hrozí im, že dospejú k zredukovaniu všetkého na organizačné problémy.

Rana na vierohodnosti sa neuralgicky dotýka toho, aké máme medzi sebou vzťahy. Môžeme konštatovať, že je tu určité vitálne tkanivo, ktoré bolo poškodené a ako remeselníci sme povolaní ho obnoviť. To poukazuje na našu schopnosť – či neschopnosť – ktorú potrebujeme ako spoločenstvo na vytváranie zdravých a zrelých vzťahov a priestorov, ktoré dokážu rešpektovať integritu a dôvernosť každej osoby. Zahŕňa to schopnosť dať ľudí dohromady s cieľom oduševniť ich a dodať im dôveru v budovanie spoločného, širokého, pokorného, bezpečného, triezveho a transparentného projektu. A toto si vyžaduje nielen novú organizáciu, ale obrátenie našej mysle (metanoia), nášho spôsobu modlitby, spravovania moci a peňazí, zachádzania s vlastnou autoritou, ako aj toho, ako prežívame vzťahy medzi nami i so svetom.

Premeny v Cirkvi majú vždy na zreteli vyvolanie a povzbudzovanie sústavného stavu misionárskej a pastoračnej konverzie, ktorá umožní nové cirkevné smerovania, vždy väčšmi zodpovedajúce Evanjeliu a teda rešpektujúce ľudskú dôstojnosť. Programový rozmer našich činností musí byť vždy sprevádzaný ich paradigmatickým rozmerom, ktorý ukazuje ducha a zmysel toho, čo robíme. Oba rozmery sa dovolávajú jeden druhého vzájomne sa vyžadujú. Bez tohto jasného a rozhodného zamerania, čokoľvek by sme urobili, bude vystavené riziku, že to bude poznačené sebastrednosťou, sebaudržiavaním a sebaobranou, a bude to tak odsúdené na pád, ako „deravé vrece“. Azda by to bolo aj dobre štruktúrované a organizované teleso, avšak bez evanjeliovej sily, a nepomôže tak Cirkvi byť hodnovernejšou a vydávajúcou svedectvo, ale len «cvendžiacim kovom a zuniacim cimbalom» (1 Kor 13,1).“ (...)

Pápež František v liste biskupom USA ďalej zdôrazňuje nevyhnutnosť, aby duchovní pastieri boli majstrami rozlišovania a nie čisto administrátormi. Pokračuje takto:

„Uprostred neútechy a zmätenosti, ktorú zažívajú naše spoločenstvá, je našou povinnosťou na prvom mieste to, aby sme našli spoločného ducha schopného pomôcť nám pri rozlišovaní, nie pre nadobudnutie pokoja ako ovocia ľudskej vyváženosti či demokratického hlasovania, ktoré dá „zvíťaziť“ jedným nad druhými - toto nie! -, ale ujať sa aktuálnej situácie kolegiálnym a otcovským spôsobom, ktorý bude - predovšetkým - chrániť pred zúfalstvom a duchovnou osirelosťou ten ľud, ktorý nám bol zverený (porov. Jorge M. Bergoglio, Las cartas de la tribulación, č. 12, ed. Diego De Torres, Buenos Aires, 1987). Toto nám umožní lepšie sa ponoriť do reality, usilujúc sa porozumieť jej a načúvať jej znútra, bez toho, aby sme v nej boli uväznení.

Vieme, že momenty súženia a skúšok zvyčajne ohrozujú našu bratskú jednotu, avšak vieme aj to, že sa môžu premeniť na chvíle milosti, ktoré posilnia našu oddanosť Kristovi a urobia ju vierohodnou. Táto vierohodnosť nebude mať koreň v nás samotných, ani v našich príhovoroch, ani v našich zásluhách, ani v našej osobnej či komunitnej cti, symboloch našej snahy – takmer vždy podvedomej – ospravedlňovať sa sami pred sebou na základe našich vlastných síl a schopností (či nešťastia  iných). Vierohodnosť bude ovocím zjednoteného tela, ktoré – uznávajúc sa za hriešne a obmedzené – je schopné hlásať nutnosť obrátenia. Pretože nechceme ohlasovať seba samých, ale Toho, ktorý za nás zomrel (2 Kor 4,5) a svedčiť o tom, ako sa v temných chvíľach našich dejín Pán stáva prítomným, tvorí nové cesty a pomazáva ustrašenú vieru, zranenú nádej a zaspatú lásku.

Osobné i komunitné vedomie našich limitov nám pripomína, ako hovorí sv. Ján XXIII., že «autorita sa nemôže považovať za oslobodenú od podriadenosti voči inej vyššej autorite» (Pacem in terris, č. 47), a preto sa nemôže izolovať vo svojom rozlišovaní a v hľadaní všeobecného dobra. Taká viera a svedomie, ktoré by boli zbavené komunitného rozmeru, akoby to bolo akési „kantovské transcendentálium“, kúsok po kúsku skončia pri ohlasovaní „Boha bez Krista, Krista bez Cirkvi, Cirkvi bez ľudu“ a budú predstavovať falošnú a nebezpečnú opozíciu medzi osobným a cirkevným bytím, medzi Bohom ako čistou láskou a trpiacim telom Ježiša Krista. Ba čo viac, ocitneme sa v nebezpečenstve, že dopadneme tak, že z Boha urobíme akýsi „idol“ určitej existujúcej skupiny.

Neustály odkaz na univerzálne spoločenstvo, ako aj na Magistérium a tisícročnú tradíciu Cirkvi zachraňuje veriacich od absolutizácie „partikularizmu“ istej skupiny, istého času, istej kultúry v rámci Cirkvi. Katolíckosť je v hre aj v rámci schopnosti, ktorú máme my pastieri, učiť sa vzájomne si načúvať, pomáhať a nechať si pomôcť, pracovať spoločne a prijímať bohatstvo, ktoré môžu priniesť iné Cirkvi v nasledovaní Ježiša Krista. Katolíckosť Cirkvi nemôžeme redukovať len na výlučne doktrinálnu či právnu otázku, ale pripomína nám, že na tejto púti nie sme a ani nenapredujeme sami: «Trpí jeden úd? Trpia spolu s ním všetky údy» (1 Kor 12,26).“ (...)

„Tento postoj si od nás vyžaduje rozhodnutie vo vzájomných vzťahoch zanechať ako modus operandi (spôsob konania) spochybňovanie, diskreditáciu, zaujímanie pozície obete a vytkýnanie si, a naopak dať priestor tomu jemnému vánku, ktorý nám môže dopriať jedine Evanjelium. “ (...)

2. «Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých»

„Vierohodnosť sa rodí z dôvery a dôvera sa rodí z úprimnej a každodennej, pokornej a nezištnej služby voči všetkým, avšak osobitne voči tým, ktorých Pán prednostne miluje  (Mt 25,31-46). Zo služby, ktorá sa nesnaží byť marketingovou operáciou či púhou stratégiou na znovunadobudnutie strateného miesta či svetského uznania v spoločenskej štruktúre, ale – ako som to naznačil v poslednej apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate – patrí k «samotnej podstate Ježišovho Evanjelia» (č. 97).“ (...)

„Akú veľkú úlohu máme v rukách, bratia! Nemôžeme o nej mlčať a umŕtvovať ju kvôli našim limitom a nedostatkom! Pripomínam múdre slová Matky Terezy z Kalkaty, ktoré môžeme opakovať osobne i komunitne: «Áno, mám mnoho ľudských slabostí, mnoho ľudských bied. [...] Ale on sa skláňa a slúži si nami, tebou i mnou, aby sme boli jeho láskou a súcitom vo svete, napriek našim hriechom, napriek našim biedam a chybám. On závisí od nás, keď miluje svet a ukazuje mu, ako veľmi ho miluje. Ak sa príliš zaoberáme sami sebou, nezostane nám čas pre druhých» (Matka Tereza z Kalkaty, Cristo en los Pobres, Madrid, 1981, s. 37-38. In: František, Gaudete et exsultate, č. 107).“ (...)

„Na tejto ceste nekráčame sami, Mária sprevádzala a podporovala spoločenstvo učeníkov už od počiatku. Svojou materskou prítomnosťou napomáhala tomu, aby sa komunita cestou nestala sirotou dôsledkom individualistických uzavretostí a snáh zachrániť sama seba. Mária ochraňovala spoločenstvo učeníkov pred duchovným osirením vyúsťujúcim do sebastrednosti, a prostredníctvom svojej viery jej pomohla vytrvať uprostred nemožnosti chápať, v očakávaní, že príde svetlo od Boha. Prosme ju, aby nás udržiavala zjednotených a vytrvalých, tak ako v deň Turíc, aby sa Duch vlial do našich sŕdc a pomohol nám v každom čase a mieste vydávať svedectvo o jeho zmŕtvychvstaní.

Drahí bratia, s týmito úvahami sa s vami spájam počas týchto dní duchovných cvičení. Modlím sa za vás; prosím vás, modlite sa aj vy za mňa. Nech vás Ježiš žehná a Svätá Panna ochraňuje. Bratsky, František

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

Aktualizované: 5.1.2019, 20:08 

04 januára 2019, 17:52