Cerca

Vatican News
VATICAN-POPE-AUDIENCE Pápež František počas generálnej audiencie v Aule Pavla VI. 12. decembra 2018  (AFP or licensors)

Katechéza pápeža Františka: Otče náš - modlitba, ktorá prosí s dôverou

Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka pri generálnej audiencii 12. decembra 2018. Úvodom ku katechéze bol úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 11,9-13).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v slede katechéz o „Otčenáši“, ktorý sme začali minulý týždeň. Ježiš kladie na pery svojich učeníkov modlitbu krátku, smelú, pozostávajúcu zo siedmich žiadostí – to číslo v Biblii nie je náhodné, naznačuje plnosť. Hovorím smelá, pretože keby ju nebol odporučil Ježiš, pravdepodobne nikto z nás – dokonca ani nikto z tých najslávnejších teológov – by sa neodvážil modliť k Bohu takýmto spôsobom.

Ježiš totiž pozýva svojich učeníkov, aby sa priblížili k Bohu a s dôverou sa na neho obrátili s niekoľkými prosbami: predovšetkým ohľadom neho a potom aj ohľadom nás. V Otčenáši nie sú predslovy. Všimnite si to – nie sú tu predhovory. Ježiš neučí formuly ako si „nakloniť Pána“, ale naopak, pozýva prosiť ho bez bariér ostychu a strachu. Nehovorí, aby sme sa na Boha obracali osloveniami „Všemohúci“, „Najvyšší“, „Ty, ktorý si od nás natoľko vzdialený, ja som úbožiak“ – Nie, nehovorí takto, ale jednoducho „Otče“, so všetkou jednoduchosťou, tak ako sa deti obracajú na svojho otca. A toto slovo „Otec“ vyjadruje dôvernosť a synovskú dôveru.

Modlitba „Otčenáš“ vnára svoje korene do konkrétnej reality človeka. Napríklad, vedie nás k prosbe o chlieb, každodenný chlieb – je to žiadosť jednoduchá, avšak nevyhnutná, ktorá hovorí, že viera nie je len akousi „ozdobnou“ vecou, oddelenou od života, ktorá sa ozve až vtedy, keď už boli uspokojené všetky ostatné potreby. Modlitba sa vôbec začína spolu so samotným životom. Ježiš nás učí, že modlitba sa  v ľudskom živote nezačína vtedy, keď je žalúdok plný – ale nachádza si miesto všade tam, kde je prítomný človek, akýkoľvek človek, ktorý má hlad, ktorý plače, ktorý bojuje, ktorý trpí a kladie si otázku „prečo“. Našou prvou modlitbou bol v istom zmysle detský plač, ktorý sprevádzal prvý nádych. V tom plači novorodenca bol ohlásený osud celého nášho života: náš neustály hlad, náš neustály smäd, naše hľadanie šťastia.

Ježiš v modlitbe nechce vyhasiť to ľudské, nechce to umŕtviť. Nechce, aby sme udusili otázky a žiadosti tým, že sa naučíme všetko zniesť. Chce naopak, aby každé utrpenie, každá starosť smerovala rýchlo k nebu a stala sa dialógom.

Mať vieru – ako to povedal istý človek – znamená byť navyknutým volať.

Mali by sme byť všetci ako Bartimej z evanjelia (porov. Mk 10,46-52) – spomeňme si na ten úsek evanjelia, na Bartimeja, Timejovho syna – tento slepý muž žobral pri bráne Jericha. Navôkol seba mal mnoho skvelých ľudí, ktorí ho zahriakovali, aby mlčal: „Buď ticho! Prechádza Pán. Mlč. Nevyrušuj. Učiteľ má veľa práce, nevyrušuj ho. Si na oštaru s tým krikom. Neruš.“ On však na tie rady nepočúval – so svätou neodbytnosťou sa dožadoval, aby sa vo svojom biednom stave konečne mohol stretnúť s Ježišom. A kričal ešte silnejšie! A vychovaní ľudia reagujú: „Prestaň s tým, prosím ťa, veď je tu Učiteľ! Robíš zlý dojem!“ A on kričal, pretože chcel vidieť, chcel byť uzdravený: „Ježišu, zmiluj sa nado mnou!“ (v. 47). Ježiš mu prinavracia zrak a hovorí mu: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (v. 52), akoby mu vysvetľoval, že tou rozhodujúcou vecou pre jeho uzdravenie bola tá modlitba, to vzývanie zakričané s vierou, silnejšia než ten „zdravý rozum“ toľkých ľudí, čo ho chceli umlčať. Modlitba nielenže predchádza spáse, ale istým spôsobom ju už obsahuje, pretože oslobodzuje od zúfalstva vlastného tomu, kto neverí vo východisko z mnohých neznesiteľných situácií.

Iste, veriaci potom cítia aj potrebu chváliť Boha. Evanjeliá nám prinášajú jasavé zvolanie, ktoré prepuká z Ježišovho srdca plného vďačného úžasu voči Otcovi (porov. Mt 11,25-27). Prví kresťania dokonca cítili potrebu pridať k textu Otčenáša doxológiu: „Lebo tvoja je moc i sláva naveky“ (Didaché, 8,2).

Ale nikto z nás sa nemusí hlásiť k tej teórii, ktorú ktosi v minulosti presadzoval, že modlitba prosby by mala byť akousi slabou formou viery, zatiaľ čo ozajstnejšou modlitbou by bola čistá chvála, tá, ktorá hľadá Boha bez zaťaženia nejakou žiadosťou. Nie, toto nie je pravda. Prosebná modlitba je autentická! Je spontánna! Je aktom viery v Boha, že je Otec, že je dobrý, že je všemohúci. Je aktom viery vo mne, ktorý som maličký, hriešnik a núdzny. A preto modlitba prosby, žiadať o niečo, je veľmi vznešená. Boh je Otcom, ktorý má s nami nesmierny súcit a chce, aby sa mu jeho deti prihovárali bez strachu, priamo: „Otče“. Alebo v ťažkostiach: „Pane, čo si mi to len urobil?“ Priamo. Preto mu môžeme povedať všetko, aj tie veci, ktoré v našom živote zostávajú zdeformované a nepochopiteľné. A sľúbil nám, že s nami bude navždy, až do posledného z dní, ktoré prežijeme na tejto zemi. Modlime sa Otčenáš začínajúc takto, jednoducho: „Otče“ alebo „Otecko“. A on nám rozumie a veľmi nás miluje.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

12 decembra 2018, 15:37