Beta verzia

Cerca

Vatican News
Pápež František počas svätej omše Pápež František počas svätej omše  (Vatican Media)

Homília pápeža Františka v lotyšskej mariánskej svätyni v Aglone

V plnom znení prinášame homíliu pápeža Františka pri slávení omše v lotyšskej mariánskej svätyni v Aglone vpondelok 24. septembra 2018 o 15.30 nášho času - 16.30 miestneho času.

Mohli by sme spokojne povedať, že to, o čom sv. Lukáš rozpráva na začiatku knihy Skutkov apoštolov sa tu dnes odohráva znovu: sme vnútorne zjednotení, venujeme sa modlitbe a nachádzame sa v spoločenstve s Máriou, našou Matkou (porov. 1,14). Dnes sa motto tejto mojej návštevy stáva naším mottom: „Ukáž, že si Matkou!“, ukáž nám, na ktorom mieste naďalej spievaš svoj Magnifikat, na ktorých miestach sa nachádza tvoj ukrižovaný Syn, aby sme pri jeho nohách mohli nájsť tvoju neochvejnú prítomnosť.

Evanjelium podľa Jána spomína iba dva okamihy, kedy sa Ježišov život pretína so životom jeho Matky: svadbu v Káne (porov. 2,1-12) a Máriinu prítomnosť pod krížom, čo sme práve mohli počuť (porov. 19,25-27). Mohlo by sa zdať, že evanjelistovi išlo o to, aby Ježišovu matku predstavil v zjavne kontrastných životných situáciách: v radosti zo svadby a v zármutku zo smrti syna. Kým sa budeme pokúšať preniknúť do tajomstva Slova, nech nám samotná Matka ukáže tú dobrú novinu, o ktorú sa dnes Pán chce s nami podeliť.

Prvá vec, ktorú evanjelista poznamenáva je, že Mária stojí „pevne na nohách“ pri svojom Synovi. Nejde o spôsob nedbanlivého, ani neurčitého a už vôbec nie ustráchaného státia. Mária je rozhodne akoby „priklincovaná“ pri úpätí kríža, vyjadrujúc svojím postojom tela, že nič a nikto ju z toho miesta nepohne. Mária sa  teda ukazuje na prvom mieste takto: pri tých, čo trpia; pri tých, od ktorých celý svet ušiel; a pri tých, čo sú stíhaní, všetkými odsúdení, deportovaní. Pri tých, čo sú nielen utláčaní alebo vykorisťovaní, ale ktorí sa tiež priamo ocitajú „mimo systém“, na okraji spoločnosti (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 53). Aj pri týchto stojí Mária, pevne pripútaná ku krížu nepochopenia a utrpenia.

Mária nám tiež ukazuje spôsob, ako sa správať pri týchto skutočnostiach; nejde o prechádzku či krátku návštevu, ani o „turizmus solidarity“. Je potrebné, aby tí, čo zažívajú bolestnú realitu, cítili, že stojíme pevne, neochvejne po ich boku a na ich strane; všetci tí, ktorí sú spoločnosťou vylúčení, môžu mať skúsenosť s takouto Matkou, ktorá je delikátnym spôsobom pri nich prítomná, lebo v trpiacom človeku pretrvávajú otvorené rany jej Syna Ježiša. Naučila sa tomu pri kríži. Aj my sme povolaní „dotýkať sa“ utrpenia ostatných ľudí. Vyjdime v ústrety nášmu ľudu, aby sme mu poskytovali útechu a sprevádzali ho; nebojme sa zakúsiť silu nehy, zaangažovať sa a tak si i skomplikovať svoj život tým, že tu budeme pre druhých (porov. EG, 270).

A ako Mária zostaňme pevne stáť na nohách: so srdcom obráteným k Bohu a odvážni, pomáhať vstávať tomu, kto padol, dvíhať úbohého, pomáhať urobiť koniec každej situácii útlaku, ktorá ich robí akoby ukrižovanými.

Máriu Ježiš vyzval, aby prijala milovaného učeníka ako svojho syna. Text nám hovorí, že tam boli spolu, no Ježiš si všíma, že to nestačí; že vzájomne jeden druhého neprijali. Môžeme totiž stáť pri mnohých ľuďoch, môžeme s nimi zdieľať i jeden príbytok, štvrť či prácu; môžeme s nimi zdieľať vieru, rozjímať a tešiť sa z tých istých tajomstiev, avšak bez prijatia, bez ozajstného láskyplného prijatia druhých. Veľa manželov by mohlo rozprávať príbehy o tom, ako žili blízko jeden vedľa druhého, no neboli si blízko; veľa mladých ľudí bolestne cíti takúto vzdialenosť voči dospelým; mnoho starých ľudí sa cíti byť opatrovaných chladne, bez láskyplnej starostlivosti a lásky.

Je pravdou, že neraz, keď sme sa k druhým ľuďom otvorili, veľmi nám to ublížilo. Tiež je pravdou, že v našej politickej realite sú dejiny konfliktov medzi národmi ešte stále bolestne čerstvé. Mária sa ukazuje ako žena pripravená odpúšťať, odsúvať preč nevraživosť a nedôveru; odmieta sa ponosovať na to, „čo by bolo bývalo“, ak by sa priatelia jej Syna, kňazi jej ľudu alebo vládcovia boli zachovali iným spôsobom, nenecháva sa premôcť frustráciou či pocitom bezmocnosti. Mária Ježišovi verí a učeníka prijíma, lebo vzťahy, ktoré nás uzdravujú a oslobodzujú sú tie, ktoré nás otvárajú smerom k stretnutiu a bratstvu s inými ľuďmi, lebo tým v nich dokážeme spoznať samého Boha (porov. EG, 92). Monsignor Sloskans, ktorý je tu pochovaný, po tom, čo bol uväznený a poslaný ďaleko, napísal svojim rodičom: „Prosím vás z hĺbky svojho srdca: nedovoľte, aby pomsta či hnev vstúpili do vašich sŕdc. Ak to dovolíme, nebudeme pravými kresťanmi, ale fanatikmi“. V časoch, kedy sa zdá, že sa naspäť vrátil spôsob zmýšľania, ktorý nás pozýva nedôverovať ostatným a ktorý nám na štatistikách chce dokázať, že sa budeme mať lepšie, budeme viac prosperovať, budeme viac v bezpečí, ak budeme sami, Mária i učeníci týchto krajín nás pozývajú  druhých prijímať, opäť staviť na našich bratov, na všeobecné bratstvo.

Ale Mária sa ukazuje tiež ako žena, ktorá sa dáva prijať, ktorá v pokore akceptuje to, že sa má stať súčasťou života učeníka. Na onej svadbe v Káne, kde došlo víno, a kde hrozilo, že oslava skončí síce plná rituálov, ale prázdna na lásku a radosť, bola to Mária, čo nariadila, aby urobili to, čo im on povie (porov. Jn 2,5). Teraz, ako poslušná učeníčka, sa necháva prijať, presťahuje sa, prispôsobuje sa rytmu mladšieho učeníka. Súlad vždy niečo stojí, najmä keď sme rozdielni a keď roky, príbehy a okolnosti v nás predpokladajú spôsoby vnímania, myslenia a konania, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť protichodné. Ak ale vo viere počúvame príkaz prijímať a nechať sa prijať, je možné budovať jednotu v rozličnosti, lebo rozdiely pre nás nie sú brzdou ani dôvodom na rozdelenie, ale sme schopní pozerať sa  poza ne, vidieť ostatných ľudí v ich najhlbšej dôstojnosti, ako deti toho istého Otca (porov. EG, 228).

Ako v každej tak i v tejto Eucharistii si pripomíname onen deň. Mária pod krížom nám pripomína, že sa máme radovať z toho, že sme boli uznaní za jej deti, a že nás jej Syn Ježiš Kristus pozýva priviesť si ju domov, dať ju do stredu nášho života. Ona nám chce darovať svoju odvahu, aby sme mohli pevne stáť na nohách; svoju pokoru, ktorá jej umožnila prispôsobiť sa požiadavkám v každom okamihu dejín; ona pozdvihuje svoj hlas, aby sme sa všetci v tejto svätyni zaviazali k tomu, že navzájom, bez diskriminácie prijmeme jeden druhého, a aby všetci v Lotyšsku vedeli, že sme pripravení dávať prednosť tým najchudobnejším, dvíhať tých, čo padli, a prijímať ostatných ľudí takých, akí prichádzajú a stoja pred nami.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-

24 septembra 2018, 16:04