Beta verzia

Cerca

Vatican News
Svätý Otec s mladými vo Vilniuse Svätý Otec s mladými vo Vilniuse  (Vatican Media)

Slová pápež Františka mladým vo Vilniuse: Vydajme sa proti prúdu

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s mládežou na námestí pred katedrálou vo Vilniuse 22. septembra 2018. Reagoval v ňom na svedectvá Moniky a Jonasa, ktorých obsah uvádzame v stručnosti na úvod.

Svedectvá Moniky a Jonasa

Pred katedrálou sv. Stanislava a Ladislava v centre Vilniusu sa pápež František stretol s mládežou a ako zvyčajne s veľkou bezprostrednosťou reagoval na ich svedectvá. Dievčina Monika vo svojom svedectve vyzdvihla úlohu svojej babky, ktorá ju priviedla a vychovávala vo viere. Spomenula tiež, že mala veľmi zložitý vzťah so svojim otcom, ktorý ju bil a ponižoval. Jej situácia sa ešte zhoršila, keď otec prišiel o prácu a začal piť. Kvôli nedostatku lásky v rodine hľadala lásku vonku. V tejto ťažkej situácii išli spolu s mamou do františkánskej farnosti, kde našli živú komunitu, prijatie a ochotných kňazov.

Monika v určitom momente svoje cesty viery pochopila, že sa potrebuje zmieriť so svojím otcom: „Dodala som si odvahy a poprosila som o odpustenie môjho otca. Veľmi sa ho to dotklo, objal ma a pobozkal ma.“ Monikin otec nakoniec prepadol alkoholizmu, kradol peniaze rodine a pred piatimi rokmi spáchal samovraždu. „Neviem si predstaviť ako by som dnes žila keby som držala vo svojom srdci hnev až do jeho smrti.“

Druhé svedectvo vydal mladý ženatý muž Jonas, ktorému pred 11 rokmi diagnostikovali tzv. autoimúnnu poruchu, kvôli ktorej musí trikrát do týždňa absolvovať dialýzu. Jonasa tento kríž priviedol k hlbokému vnímaniu hodnoty manželského sľubu: „V tomto období som mal mnoho príležitostí k hlbokému pochopeniu zmyslu a dôležitosti slov vyslovených počas slávenia manželstva, čo znamená byť vždy po boku manžela alebo manželky, keď on alebo ona musia prejsť cez problémy.“

Celý príhovor Svätého Otca

Dobrý večer vám všetkým! Monika a Jonas, ďakujem za vaše svedectvo! Vypočul som si ho ako váš priateľ, akoby sme spolu sedeli v nejakom bare pri pive alebo gire [kvas, ražný nápoj - pozn. prekl.] a rozprávali sa o všedných veciach života po tom, čo sme boli v „Jaunimo teatras“ [štátne divadlo mládeže - pozn. prekl.].

Váš život ale nie je nijaké divadelné predstavenie, je skutočný, konkrétny, ako život každého z nás, čo sme tu, na tomto krásnom námestí, situovanom medzi dvoma riekami. A kto vie či toto všetko neposlúži na to, aby ste sa nanovo pozreli na vaše životné príbehy a objavili v nich Božiu prítomnosť... Lebo Boh je vždy prítomný v našich životoch. Vždy nimi prechádza. Jeden veľký filozof hovorieval: „Mám strach, keď Boh prechádza – strach, že si to nevšimnem!“

Ako tento katedrálny kostol, i vy ste zažili situácie, ktoré vás položili, požiare po ktorých sa mohlo zdať, že sa z nich už nepozbierate. Viackrát tento chrám pohltil oheň a zrútil sa, no napriek tomu sa vždy našli tí, čo sa ho rozhodli nanovo vybudovať, čo sa nedali premôcť ťažkosťami, tí, ktorým neochabli ruky. Je jedna pekná pieseň z Álp, kde sa hovorí: „Tajomstvom v umení stúpať nie je nespadnúť, ale nezostať na zemi“. Vždy treba začať odznova, a tak stúpať nahor. Tak, ako aj táto katedrála.

Aj sloboda vašej vlasti bola vybudovaná na tých, čo sa nenechali poraziť hrôzou a nešťastím. Život, životné podmienky a úmrtie tvojho otca, Monika; tvoja choroba, Jonas, vás mohli zničiť... No a predsa ste tu, aby ste sa s nami podelili o vašu skúsenosť v perspektíve viery a ukázali nám, že Boh vám dal milosť všetko vydržať, milosť vstať a ísť v živote ďalej.

A ja si kladiem otázku: Ako sa do vás vliala táto Božia milosť? Iste nie zo vzduchu, nie zázrakom, neexistuje totiž čarovný prútik na život. Stalo sa to skrze ľudí, ktorí skrížili cesty vášho života; skrze dobrých ľudí, čo vás podporovali svojou skúsenosťou viery. Vždy sú v živote ľudia, ktorí nám podajú ruku, aby nám pomohli povstať. Monika, tvoja starká a tvoja mama, farnosť františkánov, boli pre teba ako sútok týchto dvoch riek: tak ako sa rieka Vilnia pripája k rieke Neris, tak si bola aj ty pridružená a nechala si sa niesť prúdom milosti.

Veď Pán nás spasil, lebo sme pre neho súčasťou jedného ľudu. Pán nás zachraňuje robiac nás súčasťou istého ľudu, národa. Začleňuje nás do národa a našou identitou bude nakoniec príslušnosť k národu. Nikto nemôže povedať: „Spasím sa sám“. Všetci sme vzájomne poprepájaní, všetci sme „zosieťovaní“. Boh túžil vstúpiť do tejto dynamiky vzťahov a priťahuje nás k sebe v spoločenstve, čím dáva nášmu životu plný zmysel čo do identity a príslušnosti (porov. Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 6).

Aj ty, Jonas, si našiel v iných, v tvojej manželke a v sľube, ktorý si jej dal pri sobáši, dôvod ísť ďalej, bojovať a žiť. Nedovoľte, aby vás svet presvedčil o tom, že je lepšie kráčať samým. Osamote nikdy nedôjdeme do cieľa. Áno, môžeš dôjsť k získaniu úspechu v živote, avšak bez lásky, bez spoločníkov, bez príslušnosti k ľudu, bez tej krásnej skúsenosti spoločne riskovať. Nemôžeme kráčať osamote. Nepodľahnite pokušeniu zameriavať sa iba sami na seba, hľadieť si na pupok, pokušeniu stať sa egoistami či ľuďmi povrchnými vo vzťahu k bolesti, ťažkostiam či pominuteľnému úspechu.

Znovu povedzme jasne, že „to, čo sa deje inému, akoby sa dialo mne samému“. Vydajme sa proti prúdu individualizmu, ktorý prináša iba izoláciu, ktorý nás robí egocentrickými, ktorý nás robí márnivými, ustarostenými iba o svoj imidž a vlastné blaho. Ustarostení o imidž, o to, ako pôsobíme. Život pred zrkadlom je nepekný. Naopak, krásny je život s druhými, v rodine, s priateľmi, v zápase môjho ľudu... Takto je život krásny!

Sme kresťanmi a chceme cieliť ku svätosti. Zamerajte sa na svätosť a to tým, že začnete stretávaním sa s inými ľuďmi a vytváraním spoločenstva s nimi, buďte vnímaví na ich potreby (porov. Gaudete et exsultate, 146). Naša pravá identita predpokladá príslušnosť k určitému národu, ľudu. Neexistuje ani identita „z laboratória“ (...), ani „vydestilovaná“ či „čistokrvná“ identita: tie neexistujú. Existuje identita prináležania k rodine, k národu. Existuje identita, ktorá ti dá lásku, nehu, vedie ťa starať sa o druhých... Existuje identita, ktorá ti dáva silu pre boj a zároveň aj nehu pre pohladenie.  

Každý z nás pozná krásu, ale tiež aj únavu – je pekné, že mladí sa unavia, je to znamenie, že pracujú – a veľakrát i bolesť, ktoré so sebou prináša príslušnosť k národu, vy to poznáte. Tu je zakorenená naša identita, nie sme teda osobami bez koreňov. Nie sme ľudia bez koreňov!

Obidvaja ste tiež spomenuli pôsobenie v speváckom zbore, modlitbu v rodine, svätú omšu, katechézu a pomoc najnúdznejším; všetko sú to zbrane, ktoré nám dáva Pán. Modlitba a chválospevy sú zbraňami proti uzatváraniu sa do imanencie (čisto pozemského rozmeru) tohto sveta: túžbou po Bohu ste vyšli zo seba samých a mohli ste tak očami Boha kontemplovať to, čo sa odohrávalo vo vašom srdci (porov. Gaudete et exsultate, 147); keď sa venujete hudbe, otvárate sa pozornému načúvaniu a duchovnu; týmto spôsobom dovoľujete, aby to malo  dopad na vašu schopnosť vnímať. A to je vždy dobrá príležitosť k formovaniu schopnosti rozlišovať (porov. Synoda pre mladých, Instrumentum laboris, 162).

Isteže, modlitba môže byť skúsenosťou „duchovného zápasu“, ale práve tam sa učíme načúvať Duchu Svätému, rozlišovať znaky čias a načerpávať silu potrebnú pre pokračovanie v dnešnom ohlasovaní Evanjelia. Ako inak by sme mohli bojovať proti skľúčenosti vo vzťahu k našim problémom a problémom ostatných, vo vzťahu k hrôzam odohrávajúcim sa vo svete? Ako len bez modlitby dokážeme neuveriť tomu, že všetko závisí len od nás, že v súperení tela proti telu stojíme sami?

„Ježiš a ja, absolútna väčšina!“ - Nezabudnite na toto, hovorieval to jeden svätec, sv. Alberto Hurtado. Stretnutie s Ježišom, s jeho Slovom, s Eucharistiou, nám pripomína, že na sile súpera nezáleží; nezáleží, či bude prvým „Žalgiris Kaunas“ alebo „Vilnius Rytas“ [basketbalové kluby; pozn. prekl.]... Ozaj, kto z nich je prvý? [aplauz, smiech] Nezáleží, kto je prvý, nezáleží na výsledku, ale na tom, že je s nami Pán.

Aj pre vás bola v živote oporou skúsenosť s pomáhaním iným, zistenie, že sú okolo nás blízko osoby, ktoré sa nemajú dobre, sú na tom horšie ako my. Monika, rozprávala si nám o tvojej práci s postihnutými deťmi. Vidieť krehkosť iných nás necháva v realite, nedovoľuje nám, aby sme žili tak, že si budeme lízať iba svoje rany. Je nepekné žiť v bedákaní. Je nepekné žiť lížuc si rany! Koľko mladých ľudí odchádza z vašej krajiny preč kvôli nedostatku príležitostí! Koľkí sa stali obeťami depresie, alkoholu a drog! Vy to dobre viete. Koľko je starých ľudí, čo sú opustení, nemajú nikoho, s kým by zdieľali súčasnosť a svoje obavy z toho, že by sa mohla zopakovať minulosť. Vy, mladí, na tieto výzvy môžete odpovedať vašou prítomnosťou a stretávaním sa medzi sebou a s inými.

Ježiš nás pozýva vyjsť zo seba samých, nebáť sa zariskovať stretávaním sa „tvárou v tvár“ s inými ľuďmi. Je pravdou, že veriť v Ježiša so sebou často prináša i potrebu skočiť vo viere do prázdna. Z toho môže mať niekto strach. Inokedy zas veriť v Ježiša so sebou prináša ochotu vstúpiť do diskusie, opustiť naše schémy. Toto nám zase môže spôsobovať utrpenie a môže nás to odradiť. Ale vy buďte odvážni! Nasledovať Ježiša je napínavým dobrodružstvom, ktoré dá nášmu životu zmysel, skrze ktoré sa budeme cítiť ako súčasť spoločenstva, ktoré nás bude podporovať, spoločenstva, ktoré nás sprevádza a ktoré nás zaväzuje k službe iným. Drahá mládež, oplatí sa nasledovať Krista, stojí to za to! Nebojme sa zúčastniť revolúcie, ku ktorej nás pozýva: revolúcie jemnosti (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 88).

Ak by bol život iba divadelnou hrou či videohrou, bol by vtesnaný do presne vymedzeného času, so začiatkom a koncom, keď sa spustí opona alebo keď niekto vyhrá zápas. Ale život sa meria iným časom, nie časom divadla či videohry; život sa odohráva v čase vo vzťahu k Božiemu srdcu; niekedy ide smerom vpred, inokedy zas naspäť, cesty sa skúšajú, preverujú, menia...

Nerozhodnosť akoby sa rodila zo strachu, že sa spustí opona alebo že čas na stopkách nás nechá mimo hry bez možnosti postúpiť o úroveň vyššie v hre. Ale život je naopak cestou putovania, život je na ceste, nie je stojatý; život je vždy kráčaním, kde sa hľadá ten pravý smer bez strachu vrátiť sa naspäť, ak sme schybili. Tá najnebezpečnejšia vec je pliesť si putovanie s labyrintom: s krúžením v živote naprázdno, okolo seba samých, bez toho, aby sme odbočili na cestu, ktorá nás povedie vpred. Prosím vás, nebuďte mládežou labyrintu, z ktorého je ťažké sa vrátiť späť, ale mládežou na ceste putovania vpred. Žiaden labyrint – treba kráčať!

Nemajte strach rozhodnúť sa pre Ježiša, objať jeho Evanjelium, zasadiť sa za vec ľudstva, za človeka. On totiž nikdy nevystúpi z loďky vášho života. Budeme ho môcť vždy stretnúť na našich cestách. Nikdy nás neprestane obnovovať, aj keby sme sa niekedy my sami snažili zničiť seba. Ježiš nám dáva dar v podobe hojného a štedrého času, kde je miesto pre zlyhania, kde nikto nemá potrebu emigrovať, lebo je tam dosť miesta pre všetkých. Bude mnoho tých, čo sa budú chcieť zmocniť vašich sŕdc, rozosiať na miestach vašich túžob kúkoľ, ale, ak darujeme svoj život Pánovi, nakoniec vždy zvíťazí to dobré zrnko.

Vaše svedectvo – Monika a Jonáš, hovorilo o starej mame, o mame... Chcel by som vám povedať – s týmto skončím, nebojte sa – chcel by som vám povedať, aby ste nezabudli na korene vášho ľudu. Myslite na minulosť, hovorte so starými ľuďmi – nie je nudné hovoriť so staršími. Choďte a hľadajte starých ľudí a dovoľte, aby vám rozprávali o koreňoch vášho ľudu, o radostiach, utrpeniach, o hodnotách. Takto, čerpajúc z koreňov, ponesiete váš ľud vpred, príbeh vášho ľudu, aby priniesol čo najväčšie ovocie. Drahí mladí ľudia, ak chcete veľký, slobodný ľud, uchopte od koreňov pamäť a neste ju vpred. Veľká vďaka!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, zk, jb-

23 septembra 2018, 20:47