Beta verzia

Cerca

Vatican News
Svätá omša pápeža Františka v ženevskom komplexe Palexpo Svätá omša pápeža Františka v ženevskom komplexe Palexpo 

Homília pápeža Františka pri svätej omši v Ženeve

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri slávení eucharistie 21. júna 2018 v Ženeve v hale výstaviska Palexpo.

Otec, chlieb, odpustenie. Tri slová, ktorá nám dáva dnešné evanjelium. Tri slová, ktoré nás vedú k srdcu viery.

Otec. Takto začína modlitba. Môže pokračovať inými slovami, ale nemôže zabudnúť na to prvé, pretože slovo „Otec“ je vstupným kľúčom k Božiemu srdcu, pretože len keď povieme Otče, modlíme sa „kresťanským jazykom“. Modlíme sa „po kresťansky“. Nie k nejakému neurčitému bohu, ale k Bohu, ktorý je predovšetkým Otec. Ježiš nás totiž prosil, aby sme hovorili „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, a nie „Nebeský Bože, ktorý si Otcom”. Prv než čokoľvek iné, prv než to, že je nekonečný a večný, Boh je Otcom.

Od neho pochádza každé otcovstvo a materstvo (porov. Ef 3,15). V ňom je počiatok každého dobra a samotného nášho života. „Otče náš“ je teda životným vzorcom, ktorý zjavuje našu identitu, že sme milovanými deťmi. Je vzorcom, ktorý je riešením teorémy samoty a problému osirotenia. Je rovnicou, ktorá ukazuje, čo robiť – milovať Boha, nášho Otca a ostatných, našich bratov a sestry. Je to modlitba nás, Cirkvi, modlitba bez sloviek jamôj, celá orientovaná na Božie ty (tvoje meno, tvoje kráľovstvo, tvoja vôľa) a ktorá sa skloňuje len v prvej osobe množného čísla. „Otče náš“, dve slová, ktoré nám ponúkajú orientačné značky duchovného života.

Takto vždy keď robíme znak kríža na začiatku dňa a pred každou dôležitou činnosťou, vždy keď hovoríme „Otče náš“, vraciame sa ku koreňom, na ktorých sme založení. Potrebujeme to v našich mnohokrát vykorenených spoločnostiach. „Otče náš“ upevňuje naše korene. Keď je tu Otec, nik nie je vylúčený. Strach a neistota nemajú navrch. Vynára sa spomienka na dobro, pretože v Otcovom srdci nie sme virtuálnymi štatistami, lež milovanými deťmi. On nás nespája do četovacích skupín, ale nás spoločne obnovuje ako rodinu.

Svätá omša pápeža Františka v Ženeve

Neunavujme sa hovoriť „Otče náš“. Pripomenie nám, že niet syna bez Otca a že nik z nás nie je na tomto svete sám. Ale pripomenie nám zároveň, že niet ani Otca bez detí; nik z nás nie je jedináčikom a každý sa má starať o bratov a sestry v jedinej ľudskej rodine. Hovoriac „Otče náš“ potvrdzujeme, že každé ľudské bytie patrí k nám a že zoči-voči mnohým zlám, ktoré urážajú Otcovu tvár, sme ako jeho deti pozvaní reagovať ako bratia a dobrí strážcovia našej rodiny a snažiť sa, aby tu nebola ľahostajnosť voči nikomu z bratov a sestier – ani voči ešte nenarodenému dieťaťu, ani starému človeku, ktorý už nerozpráva, ani voči známemu, ktorému nedokážeme odpustiť či vyradenému chudobnému. Toto od nás Otec žiada a prikazuje nám, aby sme sa milovali srdcom detí, ktoré sú si bratmi.

Chlieb. Ježiš vraví, že treba dennodenne prosiť Otca o chlieb. Netreba žiadať viac, len chlieb, to podstatné pre život. Chlieb je predovšetkým postačujúcim pokrmom pre dnešný deň, pre zdravie, pre prácu dnešného dňa. Pokrmom, ktorý žiaľ mnohým naším bratom a sestrám chýba. Preto vravím – beda tomu, kto špekulatívne zaobchádza s chlebom! Základný pokrm pre každodenný život národov musí byť dostupný všetkým.

Prosiť o každodenný chlieb znamená povedať aj: „Otče, pomôž mi viesť jednoduchší život“. Život sa stal veľmi komplikovaným. Chcel by som povedať, že dnešok je pre mnohých ako „na drogách“ – uteká sa od rána do večera, do toho tisíc telefonátov a odkazov, neschopní zastaviť sa pred tvárami ľudí, ponorení do zložitosti, ktorá robí zraniteľnými a do rýchlosti, ktorá vyvoláva úzkosť. Žiada sa tu rozhodnutie viesť život skromný, slobodný od povrchných príťaží. Rozhodnutie proti prúdu, ako urobil svojho času sv. Alojz Gonzaga, na ktorého si dnes spomíname. Rozhodnutie vzdať sa mnohých vecí, ktoré napĺňajú náš život, ale vyprázdňujú srdce.

Bratia a sestry, zvoľme si jednoduchosť, jednoduchosť chleba, aby sme opäť našli odvahu ticha a modlitby, kvas ozajstného ľudského života. Voľme si osoby pred vecami, aby vykvasili osobné vzťahy, nie virtuálne. Opäť si zamilujme pôvodnú vôňu toho, čo nás obklopuje. Keď som bol malý a doma spadol zo stola chlieb, učili nás ihneď ho pozbierať a pobozkať. Oceniť to jednoduché, čo máme každý deň a strážiť si to. Nie použiť a zahodiť, ale vážiť si a chrániť.

A potom „Chlieb náš každodenný“ je Ježiš, nezabúdajme na to. Bez neho nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15,5). On je základnou obživou, aby sme dobre žili. Občas však Ježiša redukujeme na prílohu. Ale ak nie je naším životným pokrmom, stredobodom našich dní, každodenným dýchaním, všetko je márne, všetko je len príloha. S prosbou o chlieb sa obracajme na Otca a dennodenne si povedzme: jednoduchosť života, starostlivosť o to, čo je okolo nás, Ježiš vo všetkom a nado všetko.

Odpustenie. Odpúšťať je náročné. Vždy v sebe nosíme trochu žiaľu a nenávisti a keď nás provokuje niekto, komu sme už odpustili, hnev sa vracia aj s úrokmi. Ale Pán požaduje naše odpustenie ako dar. Je na zamyslenie, že jediný originálny komentár k Očenášu, ten Ježišov, sa sústreďuje do jednej vety: „Ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy” (Mt 6, 14-15). To je jediný komentár, ktorý robí Pán! Odpustenie je záväznou klauzulou Očenáša. Boh zbavuje naše srdce každého hriechu, všetko, všetko nám odpúšťa, ale jednu vec vyžaduje, aby sme aj my neúnavne odpúšťali. Žiada od každého z nás generálnu amnestiu vín druhých ľudí. Bolo by si treba pekne urobiť snímku srdca, či sa v ňom nenachádzajú bloky, prekážky, kamene, ktoré treba odvaliť. A teda povedať Otcovi: „Vidíš tento balvan, zverujem ti ho a prosím ťa za tohto človeka, za túto situáciu; hoci ťažko odpúšťam, prosím ťa o silu, aby som to dokázal”.

Odpustenie obnovuje, odpustenie robí zázraky. Peter zakúsil Ježišovo odpustenie a stal sa pastierom svojho stáda. Šavol sa po Štefanovom odpustení stal Pavlom. Každý z nás sa po Otcovom odpustení opätovne rodí ako nové stvorenie a miluje bratov. Iba tak vnášame do sveta pravé novosti, pretože nejestvuje väčšia novina než odpustenie, ktoré mení zlo v dobro. Vidíme to v kresťanských dejinách. Ako nám len osožilo a osoží odpustiť si navzájom a byť si bratmi po storočiach kontroverzií a rozkolov! Otec je šťastný, keď sa milujeme a zo srdca si odpúšťame (porov. Mt 18,35). A vtedy nám darúva svojho Ducha. Prosme o túto milosť – nezabarikádovať sa so zatvrdnutým srdcom, vyžadujúc vždy od druhých, aby spravili prvý krok, ale urobme ho my, v modlitbe, bratskom stretnutí, v konkrétnej láske. Tak budeme podobnejší Otcovi, ktorý miluje bez ohľadu na to, či má z toho osoh. A on vyleje na nás Ducha jednoty.

(Preklad: Slovenská redakcia VR v spolupráci s Televíziou LUX) -ak, jb-

21 júna 2018, 20:54