Ranná homília: Smrť je stretnutie, zo sveta si odnesieme len Pánovo objatie

Liturgické čítania záverečného týždňa liturgického roka sú pozvaním uvažovať nad koncom – nad koncom sveta i nad koncom každého z nás, skonštatoval pápež František. Z evanjeliového úryvku aktuálneho dňa (Lk 21,29-33) pripomenul Ježišove slová o blízkosti Božieho kráľovstva: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú“.

„Všetci máme túto slabosť života, túto zraniteľnosť. Včera som nad týmto meditoval, nad jedným pekným článkom, ktorý teraz vyšiel v La Civiltà Cattolica, ktorý nám hovorí, že to, čo nás všetkých spája, je zraniteľnosť. Všetci sme zraniteľní a v istom bode nás táto zraniteľnosť privádza k smrti. Preto ideme k lekárovi pozrieť sa, ako je to s našou telesnou zraniteľnosťou, iní sa idú v určitej psychickej zraniteľnosti uzdravovať ku psychológovi.“

Pápež František si zaspomínal, ako v jeho rodnej Argentíne v istej dobe bolo v móde predplatiť si pohreb v ilúzii, že sa takto ušetria peniaze pre rodinu. Keď sa však objavili podvody praktizované niektorými pohrebnými spoločnosťami, táto móda prešla. „Koľkokrát nás podvádza ilúzia, že sme tu večne,“ poznamenal Svätý Otec. Naopak, o istote smrti sa píše v Biblii a v Evanjeliu, ale Pán nám ju predstavuje vždy ako „stretnutie s ním“ a sprevádza ju slovom „nádej“:

„Pán nám vraví, aby sme boli pripravení na stretnutie. Smrť je stretnutím: je to on, kto nás prichádza navštíviť, je to on, ktorý nás prichádza vziať za ruku a zobrať so sebou. Nechcem aby táto jednoduchá kázeň bola nejakou pohrebnou predzvesťou! Je to jednoducho Evanjelium, je to jednoducho život, je to jednoducho povedať si navzájom: všetci sme zraniteľní a všetci máme dvere, na ktoré istého dňa zaklope Pán.“                

Treba sa preto dobre pripravovať na chvíľu, keď sa ozve zvonec, keď Pán zaklope na naše dvere. Modlime sa za seba navzájom, aby sme boli pripravení otvoriť z dôverou dvere Pánovi, keď zaklope, povedal pápež František a dodal:

„Zo všetkých tých vecí, ktoré sme si nazbierali, ktoré sme si našetrili, počestných a dobrých, si neodnesieme nič. Ale zaiste si odnesieme Pánovo objatie. Pomyslime na vlastnú smrť: ja zomriem... kedy? V kalendári to nie je zaznačené, ale Pán to vie. A prosme Pána: „Pane, priprav mi srdce, aby som zomieral dobre, aby som zomieral v pokoji, aby som zomrel s nádejou.“ A toto je slovo, ktoré musí náš život stále sprevádzať, nádej žiť s Pánom tu, a potom žiť s Pánom tam na druhej strane. Modlime sa vzájomne jedni za druhých za toto.“

-jb-