Spoznávanie Jánovej apokalypsy (16): Súd nad svetom

Drahí poslucháči, po predstavení siedmich anjelov s ranami, ktorými sa mal zavŕšiť Boží hnev, sa dostávame k samotnému opisu vylievania čiaš, ktorý znázorňuje súd nad svetom. Tak ako sme si naposledy povedali, nejedná sa o skazu sveta, ktorý Boh stvoril vo svojej láske k nám, ale o apokalyptický opis prevratu, ktorý nastal Ježišovou smrťou na kríži a ktorý sa definitívne zavŕši pri jeho slávnom druhom príchode. Dané čaše netreba nasilu spájať s konkrétnymi historickými udalosťami, skôr tu treba vidieť Boží zásah do ľudských dejín, opísaný apokalyptickou rečou.

Vyliatie prvej čaše spôsobuje, že sa na tých, ktorí nesú značku šelmy a klaňajú sa jej, vyhodia zhubné a zlé vredy. Tie poukazujú na to, že kto sa klania šelme, je otrávený jej zlom. Nejedná sa až tak o trest, ako o to, aby bolo vidieť navonok to, čo sa deje v srdci človeka, ak sa nachádza na strane Božích nepriateľov.

Tak ako prvá rana, aj druhá pripomína egyptskú ranu: anjel leje svoju čašu na more a to sa mení na krv a hynie všetko, čo sa v ňom nachádza. Treba tu však vidieť more v jeho biblickom a apokalyptickom chápaní, a nie v geografickom. Jedná sa o miesto zla a čaša opäť odhaľuje, že niet pravého života pre nikoho, kto sa nachádza v systéme postavenom voči Bohu.

Ten istý obraz sa zdá byť vyjadrený inými slovami v opise tretej čaše, ktorá je nasmerovaná na pramene vôd. Tie sa menia na krv a nie je z nich možné piť. Daná situácia je komentovaná anjelom vôd ako spravodlivá, pretože ľudia preliali krv svätých a prorokov. Anjelov hlas potvrdzuje hlas od oltára, ktorý rozpoznáva Božie súdy ako správne a spravodlivé.

Štvrtý anjel vylieva svoju čašu na slnko a je mu dané páliť ľudí ohňom. Toto utrpenie má priviesť zatvrdlivých ľudí k Bohu, no tí sa rúhajú Bohu a neobracajú sa k nemu, aby konali pokánie zo svojich skutkov.

Piata čaša bola nasmerovaná na trón šelmy a jej kráľovstvo stemnelo. Ani jeho obyvatelia sa neobrátili k Bohu, ale od bolesti si hrýzli jazyky a rúhali sa Bohu. Ani tu stemnenie kráľovstva neznamená novú realitu, pretože jej kráľovstvo je už temné, iba Boh odhaľuje jeho skrytú realitu. Svojím súdom Boh vynáša na povrch diablove klamstvá.

Šiesta čaša je vyliata na rieku Eufrat, ktorej voda vysychá a robí tak priestor pre prechod kráľov od východu slnka. Následne z tlamy všetkých členov démonickej trojice – draka, šelmy i falošného proroka – vychádzajú traja nečistí duchovia vo forme žiab, démoni, ktorí zvádzajú kráľov celého sveta znameniami, aby ich zhromaždili na boj vo veľký deň všemohúceho Boha. Zlo je porazené, no nie je mu zabránené pôsobiť, aby tak každý mal slobodu rozhodnúť sa pre Boha alebo proti nemu.

Pätnásty verš je akousi zátvorkou, kedy sa Kristus obracia na svoju komunitu počúvajúcu jeho slová a hovorí jej: „Hľa, prichádzam ako zlodej. Blahoslavený, kto bdie a chráni si odev, aby nechodil nahý a aby nevideli jeho hanbu.“ Zhromažďujúce a mobilizujúce sa zlo je nebezpečím pre Boží ľud, preto ho Kristus vyzýva na vernosť, aby pri svojom slávnom druhom príchode mohol potrestať iba zlo a nie svoj milovaný ľud, ktorým sme my všetci. Obraz zlodeja, ktorý prichádza v nepoznaný čas poznáme napríklad aj z Matúšovho evanjelia a biblická metafora odevu, ktorý zakrýva hanbu, je tiež vo všeobecnosti veľmi známa. Boží ľud má byť teda v strehu pred zlom a z celých síl sa má snažiť zachovať si vernosť Bohu navzdory všetkým diablovým útokom.

Po tejto zátvorke rozprávanie pokračuje presne tam, kde skončilo – zhromaždením nepriateľského vojska v takzvanom Harmagedone. Posolstvom tohto textu nie je informovať ľudí o určitom geografickom bode, kde by sa mala odohrať táto duchovná bitka, ale poukázať na spojitosť s miestom, ktoré bolo pre Izraelitov veľmi významné. Slovo Harmagedon je hebrejským označením pre horu Megido, kde sa odohrala historická porážka kráľov utláčajúcich Boží ľud, a pri ktorej padli aj falošní proroci. Toto miesto je teda pre Apokalypsu, ktorá opisuje súd a víťazstvo nad zlom, veľmi dôležité. Napriek tomu autor nemá v pláne udávať konkrétne fakty ohľadom konca sveta, ale dáva čitateľovi kľúč, ako ich má čítať. Harmagedon poukazuje na to, že porážka Božích nepriateľov bude veľká a definitívna, pretože proti Bohu nemožno obstáť.

Posledný anjel vylial svoju čašu do vzduchu a z chrámu od trónu vyšiel mocný hlas, ktorý hovoril: „Stalo sa!“ Tieto slová sa nám môžu podobať na Ježišove posledné slová na kríži: „Je dokonané!“ Tak ako na Golgote, aj tu nasleduje zemetrasenie, ktoré tu sprevádzajú blesky, burácanie a veľké hrmenie. Tieto kozmické javy už v Starom zákone sprevádzali Božie zjavenia, napríklad na hore Sinaj. Máme tu teda alúziu na Ježišovu obetu na kríži, súd a zároveň Božie zjavenie. Všetky tri témy sú prepojené, pretože na kríži sa odohral prvý súd nad svetom a na kríži Kristus naplno zjavil Božiu lásku k nám.

Záver kapitoly spomína veľký Babylon, ktorý dostáva odplatu od Boha za svoje hriechy. Babylon je obrazom zorganizovaného zla, ktoré sa stavia proti Bohu a jeho ľudu. Tí, ktorí sa za každú cenu držia zla a odmietajú pokánie, tak ako je to na záver tejto kapitoly, dostávajú odplatu za svoje hriechy.

Keď si to zhrnieme, šestnásta kapitola Knihy zjavenia naozaj opisuje veľa katastrof, ale tie nie sú opisom konca sveta. Poukazujú na kozmický prevrat, ktorý nastal na Golgote, keď sa Kristus rozhodol zaplatiť náš dlh a zadosťučiniť svojou obetou na kríži za naše hriechy. Vtedy sa zmenilo smerovanie ľudstva, ktoré už nekráča k bezodnej priepasti smrti, ale k večnému životu, pokiaľ prijme ponuku spásy a Kristovu natiahnutú ruku. Všetci sme pozvaní k tomu, aby sme sa obrátili ku Kristovi a aby sme stáli na jeho strane, keď príde druhýkrát v sláve definitívne potrestať a zvrhnúť všetko zlo prítomné vo svete.