Hľadaj

Zamyslenie sr. Kataríny Pavelovej SSpS: Tretia adventná nedeľa

Prinášame zamyslenie k Evanjeliu Tretej adventnej nedele (Jn 1, 6-8. 19-28). Text pripravila rehoľná sestra Katarína Pavelová z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého, doktorandka Biblickej teológie na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Zamyslenie prinášame aj na vypočutie v podcaste.
Podcast: Zamyslenie sr. Kataríny Pavelovej SSpS

Tretia adventná nedeľa – 17.12.2023

Evanjelium podľa Jána bolo napísané na konci prvého storočia. V tom čase tak v Palestíne, ako aj v Malej Ázii, všade tam, kde bola komunita Židov, boli aj ľudia, ktorí boli

v kontakte s Jánom Krstiteľom alebo ktorí boli ním pokrstení (Skutky 19,3). Jánovo pôsobenie a aktivity boli veľmi podobné Ježišovmu, obaja ohlasovali príchod kráľovstva (Mt 3,1-2) a požadovali obrátenie (Mt 4,17).

V úryvku z evanjelia sv. Marka, o ktorom sme meditovali minulý týždeň, bolo stredobodom Jánovo kázanie na púšti, krst obrátenia a potreba radikálnej zmeny mentality. Tu, vo štvrtom evanjeliu, v slávnostnom prostredí Jánovho prológu, po hymne Logos-Svetlo sveta, sa nám Ján predstavuje ako „človek poslaný Bohom“, aby vydal svedectvo.

Už prvé kresťanské komunity sa snažili pochopiť Jánovo poslanie a jeho spojenie s tým, čo robil Ježiš. Zvedavci mu dali mená kľúčových židovských postáv - Krista, Eliáša a Proroka, od ktorých sa očakávalo, že prídu v posledných dňoch.

Kristus, gr. preklad hebrejského titulu „Mesiáš“, bol z Dávidovho rodu, ten, od koho sa očakávalo, že príde na konci časov, aby obnovil Dávidovo kráľovstvo.

Eliáš bol jedným z veľkých prorokov, vzatý do neba na ohnivom voze a mal sa vrátiť na konci časov.

Sľub, ktorý bol daný Mojžišovi, že Boh vzbudí v budúcnosti proroka ako Mojžiš, sa, podľa niektorých, naplnil v Jánovi. On však tieto úlohy odmieta a namiesto toho o sebe hovorí ako o hlase a je opísaný ako svedok[1].

Úryvok, o ktorom dnes rozjímame (Jn 1,6-8.19-28), spája dve časti evanjelia sv. Jána, časť teologického prológu (Jn 1,1-18), a naratívneho prológu (Jn 1,19-2,11). Perikopu možno rozdeliť do štyroch častí:

 Jn 1,6-8: Ján vydáva svedectvo o svetle

 Jn 1:19-21: Ján nie je ten, za koho ho považujú ostatní

 Jn 1,22-24: Ján pripravuje cestu Pánovi

 Jn 1,25-28: Význam krstu

Ján vydáva svedectvo o svetle

Prológ k štvrtému evanjeliu vyhlasuje, že živé Božie Slovo je prítomné všade a žiari v tme ako svetlo každému človeku. Temnota sa ho snaží uhasiť, ale nedarí sa jej to (Jn 1,15), pretože bez Boha nemôžeme dlho žiť. Túžba hľadať Boha, sa vždy nanovo, rodí v ľudskom srdci. Ján Krstiteľ stojí na rozhraní medzi Starým a Novým zákonom: je posledným z prorokov starej zmluvy a prvým, kto ohlasuje evanjelium (Lk 3,18). Je zárukou pokračovania viery predkov a svedkom zákona a prorokov, a zároveň ohlasovateľom a svedkom Ježiša Krista. Prišiel, aby pomohol ľuďom objaviť túto žiarivú prítomnosť Slova Božieho v živote[2].

Ján je muž bez akejkoľvek sociálnej alebo náboženskej príslušnosti. Jeho príchod na svet a jeho pôvod je tichý. Je to človek „poslaný Bohom“ a „svedok“. Je predstavený ako „apoštol/poslaný“[3] (gr. apestalmenos) Bohom, autentickým svedkom poslušnosti.

Ján je svedok, ktorý sa nesnaží presadiť. Je si vedomý svojho poslania, ktoré mu bolo zverené, a vie, že je len „hlas“ a nie „Slovo“. Jasne ukazuje, že je decentralizovaný človek, pretože vie, že Kristus je v centre. Jeho svedectvo (gr. marturia) bolo také dôležité, že si mnohí mysleli, že on je Kristus - Mesiáš (Jn 1,20). Z tohto dôvodu Prológ špecifikuje: „Ján nebol svetlom! Prišiel vydať svedectvo o svetle!“

Ján nie je ten, za koho ho považujú ostatní

Od synoptikov vieme, že Ján Krstiteľ zostúpil z Judskej púšte, z pustých vrchov západne od Mŕtveho mora, a s apokalyptickou horlivosťou ohlasoval deň súdu. Udelil krst tým, ktorí prijali jeho posolstvo a uznali svoje hriechy. Evanjelistu v dnešnej pasáži zaujíma Krstiteľ skôr ako ohlasovateľ Ježiša a prvý svedok Slova. Ján je teraz vypočúvaný židmi, ktorí chceli zistiť, kto to bol, ten kto krstil ľudí na púšti a priťahoval toľko ľudí zo všetkých strán.

Ján dáva tri negatívne odpovede, ktoré sú čoraz stručnejšie. Priznal a nezaprel: „Ja nie som Kristus“. Pre seba si nárokuje len úlohu zvestovateľa, čím všetku svoju pozornosť sústredí na toho, kto má prísť. Nikdy nevysloví kladnú vetu obsahujúcu výraz „Egó eimi“, „Ja som“, pretože to patrí Ježišovi ako jeho sebazjavenie.

Ján pripravuje cestu Pánovi

Po výsluchu Ján vysloví kladné vyhlásenie a použije text z Deuteroizaiáša (Iz 40,3), s ktorým sa stotožňujú všetci synoptici[4]. Potvrdzuje svoju identitu, pozitívne sa definuje vo svojej prorockej úlohe toho, kto musí pripraviť cestu tomu, kto príde. Musí pripraviť cestu, aby Boh prišiel k svojmu ľudu. Jeho krst a jeho kázanie na púšti otvorili srdcia ľudí, znížili ich pýchu, naplnili ich prázdnotu a tak ich pripravili na Boží zásah.

Prvýkrát sú tu spomenutí farizeji, čo hneď v úvode Jánovho evanjelia naznačuje, kto sú úhlavní nepriatelia Jánovej činnosti (4,1-3), a ukazuje, komu je najmä ohlásenie Mesiáša určené.

Význam krstu

V odpovedi Ján znižuje svoj krst iba na obrad očisty. Voda patrí do fyzického sveta a môže mať kontakt len ​​s tým, čo je fyzické, Duch preniká do vnútra človeka. Voda môže symbolizovať premenu, ale Duch, ktorý je božskou silou, je jediný, kto to môže dosiahnuť.

Pasáž končí odkazom na miesto, kde Ján svedčil(Betánia)[5]. Uzavretie pasáže geografickým odkazom je v Jánovom evanjeliu bežné.

A na záver...Gaudete (Radujte sa)!

Na našej adventnej ceste sme sa dostali do nedele „Gaudete“. Latinčina rozlišuje „gaudium“ - legitímnu a trvalú spokojnosť, od „laetitia“ - povrchného pohybu nálad. Pápež Benedikt XVI. povedal: „Skutočná radosť nie je ovocím zábavy, ale je spojená s niečím hlbším, teda so vzťahom s Bohom. Každý, kto sa vo svojom živote stretol s Kristom, zažije vo svojom srdci pokoj a radosť, ktoré nikto ani žiadna situácia nedokáže zmeniť. […] Skutočná radosť nie je len prechodný stav duše, ani niečo, čo človek dosiahne vlastnou silou, ale je to dar, a rodí sa zo stretnutia so živou osobou Ježiša, z miesta, ktoré vyhradzujeme pre Ducha Svätého, ktorý vedie náš život[6].

Návrhy na meditáciu

Svedectvo Jána Krstiteľa nás núti zamyslieť sa nad významom toho, akými sme učeníkmi  a svedkami evanjelia. Svet potrebuje svedkov, prorokov, nepohodlných ľudí, ktorí možno bez prílišných ozdôb, bez prílišného množstva oficiálnych hierarchických príkazov, oznamujú, že Kristus je už medzi nami.

Som ochotný/á podstúpiť riziko, že sa stretnem so Slovom, ktoré nie je knihou, ale je to Ježiš, ktorý ma volá, aby som ho nasledoval/a?

Náš svet niečo hľadá, každý človek hľadá niečo alebo niekoho, kto dáva zmysel jeho životu. Často počúvame, že zmyslom života je mať veľa vecí, veľa peňazí, užívať si, mať moc nad ostatnými...že budeme šťastní, ak budeme úspešní...

Som ochotný/á zaniknúť, aby mohla byť odhalená sila Slova, to znamená, som ochotný/á dať priestor a vedenie iným a spolupracovať s nimi, aby mohli splniť svoju úlohu?

Skutočná radosť je poznať naše miesto v Božom pláne, ako Ján. Niektorým z nás môže trvať roky premýšľania a hľadania tohto miesta a skutočnej radosti.

Poznám svoje miesto? Hľadám ho vo svojom živote?

 

 

[1] Neskôr v evanjeliu, sa Ján opisuje ako „priateľ ženícha“ (3,28-30). V tých časoch bol priateľ ženícha ten, kto chodil do domu budúcej nevesty a bol ‘hlasom’ a svedkom ženícha. Bol to priateľ, ktorý vyzdvihoval prednosti ženícha otcovi nevesty v nádeji, že otec dá súhlas na sobáš. Priateľ potom viedol všetky rokovania o vene, dni svadby atď. Priateľ sa úplne sústredil na túžbu ženícha. Týmto spôsobom Ján odhaľuje jeden z prvých obrazov Ježiša vo svojom evanjeliu - Ježiš je dlho očakávaným ženíchom Izraela, prejavom Božej lásky a túžby. Hneď po Jánovom svedectve je prvým verejným konaním Ježiša účasť na svadbe a poskytovanie hojného vína, čo bola v skutočnosti úloha ženícha.

[2] Pápež František ho opisuje takto: Je to veľmi významná postava, ktorá slúži ako spojenie medzi Starým a Novým zákonom. Pre synoptické evanjeliá je „predchodcom“, tým, kto pripravuje príchod Pána tým, že predurčuje ľudí na obrátenie srdca a na prijatie Božej útechy, ktorá je teraz blízko. Pre Evanjelium podľa Jána je „svedkom“, nakoľko nám dáva spoznať v Ježišovi toho, ktorý prichádza zhora, aby nám odpustil hriechy a urobil zo svojho ľudu nevestu, ohlasovanie nového ľudstva.

[3] Iz 6,8; Jer 25,4

[4] Mt 3,3; Mk 1,3; Lk 3,4.

[5] Betánia nie je mesto pri Jeruzaleme (11,18), ale miesto v Zajordánsku, po ktorom nezostala ani stopa. Jeho názov sa však hodí na symbolickú interpretáciu: bet-aniyyah, „dom odpovedí/svedkov“, čo je odvodený názov, ktorý by bol veľmi vhodný pre miesto, kde Ján Krstiteľ vydal svedectvo o Ježišovi.

[6] Benedikt XVI, Angelus, 11.12.2011

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

18 decembra 2023, 09:24