Biblické postavy (7): Adam II.

Ešte pred umiestnením človeka (adama) do záhrady prekypujúcej rozličnou vegetáciou (Gen 2) pozornosť čitateľa zaujmú dva stromy – strom života a strom poznania dobra a zla. Ten prvý, zasadený doprostred záhrady – strom života

 – je pomerne bežným literárnym motívom viacerých biblických textov i nebiblických starovekých tradícií a pravdepodobne predstavuje symbol múdrosti. Druhý strom – strom poznania dobra a zla – však z celej dochovanej starovekej literatúry pozná iba kniha Genezis. A práve ovocie tohto stromu je predmetom výslovného Božieho zákazu: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!“ (Gen 2,16b-17).

Prečo? Na iných miestach Biblia (a zvlášť kniha Deuteronomium) trvá na tom, že schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom je základný predpoklad dobrého a požehnaného života. Ako treba teda rozumieť tomuto zákazu? Belgický biblista Jean Louis Ska vysvetľuje: „Predmetom zákazu tu nie je poznanie dobra a zla, ale jedenie ovocia, ktoré k tomuto poznaniu vedie.“

Inými slovami, Stvoriteľ človeku (adamovi) neodopiera poznanie a schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom, ale varuje ho, aby k tomuto poznaniu nepristupoval nenáležite. Ono totiž nie je ako ovocie, po ktorom sa ktokoľvek môže kedykoľvek a akokoľvek načiahnuť podľa svojho rozmaru. Poznanie dobra a zla sa neriadi inštinktívnymi popudmi momentálnych chutí. K tomuto poznaniu človek (adam) dospieva len uznávaním svojich vlastných hraníc, rešpektovaním zvrchovanosti Stvoriteľa, a prijímaním svojej zodpovednosti.

Človek (adam) mlčky prijíma Stvoriteľove inštrukcie a biblický príbeh neposkytuje ani najmenší náznak jeho reakcie. Zjavne však nie je nemý. Úspešne totiž pomenováva všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, čím dokazuje, že je naozaj Božím obrazom a podobá sa svojmu Stvoriteľovi, ktorý tiež na samom začiatku – v prvej verzii príbehu o stvorení – volal po mene svetlo a tmu, deň a noc, nebo a zem (Gen 1,5.8.10).

Čitateľ biblického textu konečne začuje človeka nahlas prehovoriť až zoči voči jeho jedinej adekvátnej pomocníčke a partnerke – žene. A veta, ktorú človek (adam) v túto chvíľu sformuluje, hneď nesie znaky biblickej poézie. Človek teda nie je iba akýsi administrátor stvorených skutočností, ktorý mechanicky ovláda tie správne pojmy, ale tiež básnik schopný úžasu a radosti. V tomto momente biblický príbeh po prvýkrát uvádza pojmy muž a žena (iš a išša). V prvej správe o stvorení v predchádzajúcej kapitole totiž  hebrejčina na označenie mužského a ženského pohlavia použila iné výrazy. Avšak slovo adam si v knihe Genezis i naďalej uchováva svoju mnohoznačnosť. Označuje všeobecne ľudskú bytosť, človeka utvoreného z prachu zeme. Zároveň ale tiež funguje ako vlastné meno Adam, ktorého nositeľom človek mužského rodu schopný osobného vzťahu a dialógu.

Žiaľ, svoju schopnosť viesť dialóg prejaví Adam v biblickom príbehu až príliš neskoro – až vtedy, keď sa Stvoriteľ pýta na dôvody jeho náhleho strachu a ostýchavosti (Gen 3,9-12).  Hneď je však zrejmé, že vedenie rozhovoru nepatrí k Adamovým silným stránkam. Stvoriteľ sa pýta: „Kde si?“ Adam neodpovedá udaním svojej pozície, ale melie čosi o svojom strachu. Stvoriteľ sa ďalej pýta: „Jedol si zo stromu?“ Adam opäť hľadá výhybky a odpovedá okľukou. Než sa dostane k potvrdeniu „jedol som,“ najskôr spomenie ženu, ba i samého Stvoriteľa. Hoci vecný a priamy dialóg z očí do očí sa Adamovi nedarí, jedna vec sa mu darí až výnimočne dobre, a tou je obviňovanie: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu...“ (Gen 3,12). V Adamovom podaní sa najprv previnila žena, ale tým hlavným vinníkom je v konečnom dôsledku sám Stvoriteľ, lebo mu ju dal.

Stvoriteľov zákaz ohľadom stromu poznania dobra a zla prijal Adam bez jediného slova. Podľa podania biblického príbehu žena v tejto chvíli prítomná nebola. Otvárajú sa teda otázky, nakoľko sa Adam stotožnil s Božou predstavou o získavaní poznania dobra a zla, a tiež ako a či vôbec informoval ženu o zákaze i o jeho obsahu. Biblický príbeh na tieto otázky neodpovedá. I Adam po rozpačitom dialógu so Stvoriteľom už neprehovorí ani slovo a zo scény biblického príbehu sa vytráca mlčky. A čitateľ má na výber, či bude nasledovať Adama v jeho ponurej zamĺknutosti, alebo sa rozhodne napodobňovať Stvoriteľa, ktorý oslovuje každého osobne, nazýva veci pravým menom a rozlišuje svetlo od tmy.