Lucia Hidvéghyová: Dialóg má za cieľ to, aby sme vedeli, čo si myslí ten druhý

ThDr. Mgr. Lucia Hidvéghyová, PhD. pôsobí na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Absolvovala zahraničné štúdiá na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a v Cambridgi, venovala sa aj prienikom výtvarného umenia a teológie. Jej vedecká, projektová a pedagogická činnosť zahŕňa autorský podiel na 8 zväzkoch Komentárov k Starému zákonu, projekt Židovské kultúrne dedičstvo v Bratislave a vyučovanie na Trnavskej i Olomouckej univerzite. 

Povedz nám niečo o študijnom programe, ktorého si sa teraz zúčastnila a o tvojom príspevku v ňom.

Neďaleko Ríma, v Nemi, sa uskutočňuje raz za štyri roky vzdelávací program, ktorý trvá dva mesiace. Je pre kňazov i laikov z celého sveta a je zameraný na Sväté písmo. Môj príspevok trval dva a pol dňa. Mala som priblížiť účastníkom, ako môže byť Písmo interpretované vo výtvarnom umení, aby vedeli pri šírení Božieho slova využívať aj umelecké diela. Seminár sa volal Biblia vo výtvarnom umení. Zamerali sme sa na ikony, na stredoveké a na súčasné umenie, ako na tri typy toho, ako môže umelec posunúť a rozšíriť význam biblického textu vďaka tomu, ako ho zobrazí.

Poznáme ťa ako odborníčku na židovsko-kresťanské vzťahy. Ako vznikol tento záujem o výtvarné umenie?

Pôvodne som vyštudovala dejiny výtvarného umenia, len ma potom viac zaujal judaizmus, židovsko-kresťanský dialóg a Sväté písmo. Tomu som sa potom venovala viac, ale po čase som našla prepojenie obidvoch oblastí, a to v seminári Biblia vo výtvarnom umení, ktorý učím na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity, ktorá je v Bratislave. Keďže môj kolega, biblista, páter Marek Vaňuš SVD je zodpovedný za program v Nemi, pozval ma už pred 4 rokmi, aby som tento krátky seminár pripravila a teraz sme to zopakovali. Dva dni trvá seminár v Nemi a na tretí deň je exkurzia po Ríme, aby sme videli niektoré známe umelecké diela a dôležité kostoly.

V čom vnímaš dôležitosť štúdia židovsko-kresťanských vzťahov?

K tejto oblasti ma pritiahol život a skúsenosť v Izraeli, hoci už predtým ma zaujímalo, kto sú židia a aké je židovské náboženstvo, aj čím sa líši od kresťanstva. Niekoľkoročný pobyt v Jeruzaleme mi ukázal, že židovské náboženstvo je stále živé, že prekvitá a je veľmi životodarné. Pre nás kresťanov je nesmierne obohacujúce. Videla som, že mi pomáha byť kresťankou akosi uvedomelejšie. Keď som sa začala tejto téme venovať, postupne som objavovala, aký máme my, kresťania, jedinečný vzťah k židom a k židovskému náboženstvu – iný, než aký máme k ostatným náboženstvám – a to najmä preto, že korene kresťanstva sú židovské.

Ďalší dôvod, pre ktorý si myslím, že je to zaujímavé a dôležité štúdium je ten, že na Druhom vatikánskom koncile, v roku 1965, bol prijatý dokument, ktorý po 2000 rokoch po prvý raz definuje oficiálne, na najvyššej úrovni učenia, postoj a vzťah Cirkvi k židom a k judaizmu. Definuje ho celkom iným spôsobom, než ako sa to dovtedy v kresťanstve vnímalo. Veľmi dlho sme si mysleli, že Židia nesú kolektívnu vinu za smrť Ježiša, že sú nejakým spôsobom Bohom potrestaní, ak nie aj prekliati za to, že ho (Ježiša) neprijali ako Mesiáša. Za trest stratili (Jeruzalemský) chrám, boli rozptýlení po celom svete, a mnohé ďalšie veci, ktoré sa vyučovali deformovane. Najmä predstava, že my, kresťania sme nahradili Židov (Izrael); že to, čo PÁN Boh v Starom zákone Izraelu prisľúbil, to už neplatí, lebo premeškali svoju historickú príležitosť a prisľúbenia už neplatia pre nich, alebo nepatria im, ale patria nám, Cirkvi.

Celé toto učenie, ktoré sa súhrnne nazýva „teológia nahradenia“, bolo zastavené na Druhom vatikánskom koncile. Ale len preto, že niečo zastavíte, tým ešte nevznikne nová teológia, ktorou nahrádzame „teológiu nahradenia“. To je niečo, čo sa rozvíja za posledné desaťročia, keď Cirkev systematicky, cieľavedome aj inštitucionálne buduje a posilňuje skutočný dialóg so židmi. Nejde len o to, že my kresťania máme povinnosť oboznamovať sa s judaizmom tak, ako židia učia sami o sebe, ale na dialóg sú naozaj potrebné obidve strany. Postupne vznikali jednotlivé komisie a priestor pre živú spoluprácu, kde sú zastúpené obidve strany dialógu, a toto prináša nesmierne obohacujúce poznanie.

Lebo cieľom dialógu nie je to, aby sme si na konci mysleli všetci to isté. Dialóg má za cieľ to, aby sme vedeli, čo si myslí ten druhý, prečo, akým spôsobom židia niektoré veci vnímajú, ako sa k tomu dopracovali, a aby sme vedeli vysvetliť, ako a prečo to vidíme my, kresťania... ale nemusíme súhlasiť s tým, čo druhý hovorí, nemusíme to chcieť prijať a nemusíme ani my tlačiť tú druhú stranu, aby prijala to naše – a toto je dialóg. To znamená, že v dialógu lepšie chápeme, prečo vlastne interpretujeme určité veci my takto a židia inak. Dialóg vrhá nové svetlo na Sväté písmo, menovite na Starý zákon, ktorý – aj podľa dokumentov Pápežskej biblickej komisie – je naozaj otvorený obidvom spôsobom čítania.

Už nerobíme to, čo cirkevní otcovia a neskôr kresťanskí teológovia, ktorí zatracovali židovskú exegézu ako zaslepenú, židov ako tých, ktorí nerozpoznali pravdu, nerozpoznali to, že Ježiš je Mesiáš. Dnes si uvedomujeme, že my, kresťania, vidíme v Starom zákone určité významy preto, že ich tam chceme vidieť. Nie sú tam prítomné tak prvoplánovo, aby ich tam musel vidieť každý, ale sú to tie „okuliare“, cez ktoré sa dívame, menovite Kristus, ako vrchol zjavenia pre nás, kresťanov.

My chceme vidieť určité veci v Starom zákone ako predpoveď, ktorá sa naplnila práve v ňom, ale uznávame, že existujú aj iné spôsoby, ako sa dá Starý zákon interpretovať; nemusí sa (vykladať) jednoznačne a len kristologicky. Aj židovský spôsob čítania je v kontinuite s biblickou tradíciou a je alternatívou ku kresťanskému čítaniu. Aj keď my, kresťania, nie vždy môžeme židovský výklad prijať, ale môžeme z neho čerpať s veľkým úžitkom.

Nedávno sa aj u nás, na Slovensku, v Košiciach, uskutočnila Letná škola židovsko-kresťanských vzťahov. Môžeš nám niečo o nej povedať?

Áno. Bol to už druhý ročník a vlani sa tento program tiež uskutočnil v Košiciach. Je to naozaj škola židovsko-kresťanských vzťahov v tom zmysle, že aj účastníci, ktorých je dvadsať, sú aj židia aj kresťania, a tak isto pedagógovia. Vyučovali dvaja rabíni (Misha Kapustin a Jehoshua Ahrens), ďalší člen židovskej komunity (Maroš Borský), ktorý je kunsthistorik, dvaja teológovia z katolíckej Teologickej fakulty, ktorá patrí pod Trnavskú univerzitu (Miloš Lichner SJ a ja), a kolega, grécko-katolícky kňaz a historik (Peter Borza) z UPJŠ-ky v Košiciach. Program bol vytvorený tak, že nešlo len o akademické štúdium. Od nedele do stredy sme sa stretávali doobeda vždy na seminári, ktorý sme striedavo vyučovali židia aj kresťania, a poobede sme každý deň išli na exkurziu, ktorá nás spojila s miestnymi komunitami. Napríklad hneď v nedeľu nás prijal vladyka Cyril Vasiľ SJ v grécko-katolíckej eparchii, v pondelok sme boli v synagóge aj v Centre Júliusa Felda a na Židovskej náboženskej obci sme mali kóšer večeru. V utorok sme boli na exkurzii v Jasovskom kláštore, kde nám ukázali úžasné staré tlače, aj tie hebrejské, zo 17. a 18. storočia. V stredu nás pohostil otec arcibiskup (Bernard Bober) a pozreli sme si Dóm sv. Alžbety, takže sme mali dosť príležitostí nielen sa vzdelávať, na seminároch a prednáškach, ale mali sme čas pri spoločných obedoch a večeriach si prediskutovať veci v neformálnom prostredí, čo všetci aj uvítali. Bola dobrá rovnováha medzi študijnou časťou a medzi neformálnym priestorom na spoločné rozhovory, skúsenosti a zážitky. Som veľmi rada, že sa takýto program mohol uskutočniť. Dlho som o tom snívala, lebo niečo podobné som absolvovala v Jeruzaleme. Máme veľmi dobrú spätnú väzbu od účastníkov a záujem prejavili ďalší, ktorých sme ani nemohli všetkých prijať.

Ako si spomenula, tieto veci si študovala aj na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a potom aj v Cambridgei. Spomínaš si na nejaký silný zážitok, ktorý ťa v niečom obohatil, inšpiroval?

Ako prvý, ktorý mi teraz napadol, bol moment, ktorý som zažila v Jeruzaleme. V Bat Kol inštitúte sme mali rabína, volal sa Pesach Schindler, ktorý s nami preberal Knihu Genezis. V tom období sme brali stvorenie človeka, a on nám vysvetľoval, ako sa chápe v rámci judaizmu to, že na začiatku, v druhej kapitole, PÁN Boh najprv uhnetie z hliny Adama a potom vdýchne doňho dych, a potom až tvorí rastliny, zvieratá a na konci, ženu. Na konci prestávky sa spýtal, či sme už všetci, či môže pokračovať. Jedna spolužiačka nás hneď začala počítať a vraví: „Ešte dvaja chýbajú“. On ju chvíľu pozoroval, kým nás spočítala a potom sa milo na ňu pozrel a hovorí: „Viete, ako my, Židia, počítame ľudí?“ Mysleli sme si, že ide povedať nejaký vtip, lebo mal zmysel pre humor, ale ako sme stáli v polkruhu okolo neho, pozrel sa na každého z nás a pomaly, po jednom hovoril: „Jeden, jeden, jeden...“. Vtedy nám „docvaklo“, že napríklad v Talmude, v tradičnej, normatívnej rabínskej literatúre je veta, „Kto jedného človeka zničí, akoby zničil celý svet; a kto jedného (človeka) zachráni, akoby zachránil celý svet“. Jeho počítanie išlo ruka v ruke s vysvetľovaním biblického textu, keďže Genezis 2 hovorí, že najprv bol jeden človek, Adam, a je povedané, že nie je dobre, aby bol človek sám, takže naozaj je tam na začiatku len jeden. Tým sa nechce protirečiť vedeckým teóriám o vývoji človeka. Chce sa tým zdôrazniť napríklad rovnosť rás, pretože sme všetci z toho jedného človeka.

Zároveň, každý človek má potenciál, aby z neho vzniklo celé ľudstvo. Nemusíme to chápať fundamentalisticky, doslovne, nejdeme protirečiť biológii a vede, ale krásne sa mi to prepojilo s jeho počítaním. Vidieť dôstojnosť každého človeka... Zároveň som si uvedomila, že aj keď tento rabín nebol z generácie, ktorá bola v koncentráku, ale krátko predtým sme videli človeka, ktorý mal na zápästí vytetované číslo. Vtedy som si uvedomila, že nie len v koncentrákoch a cez vojnu bol človek degradovaný na číslo (dehumanizácia), ale niekedy to robíme aj dnes, keď prepočítavame výstupy a všetko kvantifikujeme, akoby sme zabudli na to, že každý človek je jedinečný, každý má čím prispieť, a nie vždy sa to dá prepočítať a porovnať jedného s druhým, s tretím. Toto bol veľmi silný, veľmi pekný moment.

Druhý sa stal nedávno, keď som prechádzala po prechode s bratislavským rabínom Myersom. Rozprávali sme sa o tejto téme (o židovsko-kresťanských vzťahoch), keď  mi povedal, že chápe, prečo my, kresťania, hovoríme o židoch, že sú naši „starší bratia“, ale bol by predsa len rád, keby sme brali židov ako židov. Nie iba preto, že či sú naši „starší bratia“, alebo nie sú, ale ako takých. Vtedy som si uvedomila, že (na stretnutiach kresťanov s rabínom) často jedna z prvých otázok je, „prečo ste vy, židia, neprijali Ježiša ako Mesiáša?“

To presne ukazuje, aký je náš vzťah k židom, aký je náš záujem o nich. Nie o nich, ako takých, ale záujem o nich, ako o tých, ktorí niečo nemajú, čo máme my, alebo akoby im niečo chýbalo... a myslím si, že dialóg nás chce naučiť trochu vyrásť z tohto postoja. My (kresťania) nie sme normou a meradlom všetkého. Ak máme viesť dialóg, naozaj si musíme vážiť toho druhého a pristupovať k nemu ako k tomu, kto má sám o sebe plnosť, sám v sebe. Nepristupujem k tomu druhému tak, že sa ho snažím naučiť niečo, čo mu chýba, ale rešpektujem to, že Pán Boh volá ľudí inou cestou a moja úloha nie je to hodnotiť a naprávať, ale prijať tak, ako to je, a nechať sa obohatiť tou skutočnosťou.

V židovskej, aj v kresťanskej tradícii je štúdium Svätého písma skôr doménou mužov. Ty ako žena, aké je to pre teba v tomto prostredí? Alebo aké sú témy, ktorými sa zaoberáš?

Treba povedať, že aj kresťania aj židia (aj keď nie všetci rovnako), už majú omnoho viac pochopenia pre to, že žena číta Sväté písmo trochu inak. Práve pre svoju úlohu v živote, v spoločnosti, si môže všimnúť to, čo tam muž neuvidí. Už som sa stretla s takýmto pochopením zo strany mužov, kresťanov aj židov, ktorí si uvedomujú, že potrebujú počuť ženský hlas, aby sme mohli spolu vnímať Sväté písmo v jeho plnosti, v bohatstve významov. Aby to nebolo len jednostranné mužské čítanie. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že kolegovia, medzi ktorými sú aj ženy biblistky, že kolegovia muži si ma vážia, a snažia sa mi pomôcť, robia mi priestor pre uplatnenie, aj keď som nemala možnosť študovať priamo na Bibliku, ako oni, pretože v tom čase, keď som sa hlásila na Teologickú fakultu, v roku 1992, ešte ženy nemohli študovať teológiu, a to je nevyhnutný predpoklad na to, aby mohol niekto študovať  biblické vedy. Keď som mala záujem, uvedomila som si, že už 15 rokov trávim na vysokých školách, a nemôžem celý život len študovať. Moja cesta k štúdiu Svätého písma išla skôr cez štúdium s rabínmi, cez Jeruzalem, cez Sionské sestry, ale to je práve špecifikum, ktorým môžem prispieť. Hoci nie som celkom biblistka, tým, že som sa oboznamovala so židovským výkladom Písma viac, než kolegovia biblisti, to je práve môj vklad.

Nedávno ťa pozvali prednášať aj na ženskú katolícku konferenciu. Čo si sa snažila odkázať svojim poslucháčkam, ženám a dievčatám?

Na ženskej katolíckej konferencii som mala za úlohu povedať za 30 minút niečo o sebapoznaní a sebadarovaní. Myslím si, že obidve tieto témy sú úzko prepojené, lebo ak máme darovať seba samé, tak najprv musíme seba poznať. Nemôžem darovať niečo, čoho som sa akosi vnútorne nezmocnila, a teda človek potrebuje najprv poznať sám seba, aby sa mohol darovať. Chcela som využiť jeden veľmi pekný príklad z rabínskej interpretácie Písma, ale chcela som porozprávať aj čo hovorí na túto tému Sväté písmo, a potom pridať aj osobné príklady. Hlavné posolstvo by sa dalo zúžiť, alebo zjednodušiť asi takto: keď človek poznáva seba samého, keď ide do svojho vnútra, tak vždy v sebe objavíme Boha. Objavíme jeho prítomnosť v nás, a to často práve v tých najtemnejších momentoch, keď sa nám zdá, že sme úplne bezmocní, keď už nevládzeme, že zažívame nejakú veľkú opustenosť, samotu, utrpenie, skrátka nejaké dno.

A práve tam, na tom dne, môžeme stretnúť Božiu prítomnosť, ktorá nemá také hranice, aké máme my. Ktorá nám vie napriek našej slabosti vliať silu, ktorá nás dvihne a potiahne ďalej. Z tejto skúsenosti, keď to prežijeme – to naozaj nie je niečo, čo sa dá vysvetliť a pochopiť len na racionálnej úrovni – až keď to človek prežije, keď naozaj kdesi na dne seba objaví to, že predsa Boh ma nesie, on je stále vo mne, ja ho nemôžem nikdy zo seba vyhnať, nejako zničiť jeho prítomnosť, alebo ju umenšiť, zdeformovať.. Nie. Boh stále je v nás. Keď sa takto stretneme s jeho prítomnosťou, s tým, ktorý sa nám dáva, vtedy budeme mať dostatočnú motiváciu, silu a energiu dávať seba samých. Lebo keď zažijeme Božie dávanie, z ktorého žijeme a čerpáme – stále, aj keď si to neuvedomujeme – vtedy sa v nás prebudí túžba po odozve, že aj ja chcem darovať seba. Pretože viem, že nemôžem nikdy seba stratiť, lebo v Bohu som ukrytá a v ňom budem mať stále nevyčerpateľný prameň. Aj keby som ja už nevládala.

To bola jedna moja osobná skúsenosť, ktorá mi veľmi pomohla. Keď som vnímala, že ja už nevládzem, nevládzem odpúšťať, nevládzem mať rada... a keď som si to priznala, pripustila to, vtedy som pochopila, že PÁN Boh vo mne vládze. On nemá tie hranice, čo ja a moja úloha nie je byť nejaká „super-žena“, ktorá bude všetko stále zvládať a bude stále silná, bude úžasná, dokonalá.. ale mám pripustiť, že som veľmi nedokonalá a moje hranice sú veľmi blízko, ale keď sa otvorím Božej nekonečnej sile a nechám prechádzať cez seba to, čo mi PÁN Boh dáva, vtedy bude prúdiť jeho odpustenie, jeho láska, jeho sila cezo mňa, aj keď vnímam svoju slabosť a neschopnosť.

Prezradím na teba, že si františkánska terciárka. V čom je toto františkánske spoločenstvo a spiritualita pre teba obohatením, alebo inšpiráciou?

Musím povedať, že keď ma pritiahol príklad sv. Františka, cez film Franca Zefirelliho, vtedy som ešte vôbec netušila to, čo som objavila dlhé roky po vstupe do Sekulárneho františkánskeho rádu (OFS), a to je skutočnosť, že františkánska spiritualita sa začína zmyslovým vnímaním. František bol veľmi umelecká duša, človek veľmi vnímavý na farby, na krásu, na emócie. Cez zmyslové vnímanie človek potom vníma nejaký vnútorný zážitok, emóciu, a to keď ďalej pokračuje do našej mysle, keď tam rozumovo spracovávame túto skúsenosť, to nás môže potom priviesť k Bohu. Táto cesta, keď sa nechávame osloviť krásou a cez krásu stvoreného sveta a cez emócie, ktoré nás napĺňajú, sa približujeme k Bohu, to je niečo, čo vo mne veľmi rezonuje. Aj keď som až neskôr objavila, že toto je princíp františkánskej spirituality, som veľmi vďačná, že  ma Pán Boh oslovil cez osobu svätého Františka, aj cez Kláru, cez ich vzájomné priateľstvo, a potom cez nachádzanie Krista v tých najmenších, v tých najposlednejších.

Bratia sv. Františka sa pôvodne nevolali františkáni, ale Menší bratia. Tak isto sestry sv. Kláry sa nevolali hneď klarisky, ale Chudobné panie a tretí rád, sekulárny, svetský rád boli bratia a sestry kajúcnici. Toto je pôvodné povolanie, alebo naše poslanie. Aj keď máme rodiny a žijeme vo svete (neodchádzame žiť do kláštora, do komunity), aj tak môžeme prežívať františkánsku spiritualitu, ktorá je veľmi bohatá a univerzálna, dokonca oslovuje aj ľudí, ktorí nie sú pokrstení. Pre mňa je františkánska spiritualita niečím, čo stále objavujem a nechávam sa pritiahnuť niečím, či je pre mňa výzvou. Je to najmä pochopenie chudoby a vzťah k chudobným. Myslím si, že aj blahoslavenstvo, ktoré hovorí o chudobe v duchu, niekedy príliš ľahko interpretujeme tak, že si vlastne ospravedlníme (svoj postoj), aby nás to príliš veľa nestálo a zdôrazňujeme duchovnú chudobu, v tom zmysle, že veď môžem vlastniť veci a prostriedky, ale chudoba v duchu spočíva v tom, že na nich nevisím a viem sa podeliť s druhými, keď na to príde. S týmto trochu zápasím a vnímam to tiež ako súčasť františkánskej spirituality. Kde je hranica medzi osobným pohodlím, kedy si ospravedlňujem to, že naozaj neprežívam chudobu aj v materiálnom slova zmysle (a neodpovedám na núdzu iných). Tam ešte stále hľadám.

Tvoj obľúbený verš zo Svätého písma? Taký, ktorý ťa možno nesie už veľa rokov, sprevádza, nejaké tvoje životné motto.

Je to verš, ktorý často vysvetľujem, pretože mi práve židovská tradícia pomohla nájsť interpretáciu, ktorú som predtým nepoznala, a ktorá je pre mňa veľmi obohacujúca. Sú to prvé slová, ktoré PÁN Boh povie Abrahámovi. Tým, že Abrahám je pre nás otcom viery – denne sa k nemu hlásime v modlitbách ako k svojmu otcovi – tak sa v ňom môžeme aj všetci vidieť. Tie úplne prvé slová, ktoré PÁN Boh povie Abrahámovi – on ho ani nepozdraví, ani sa nepredstaví, ani ho neosloví menom, ako niektoré iné postavy, ale jemu povie, po hebrejsky: „Lech lecha!“ Tieto dve slová prekladáme do slovenčiny, ale aj do iných súčasných jazykov len jedným slovom, ktoré znamená „Choď!“. „Choď!“, alebo aj „Odídď!“, ale v hebrejčine sú tam dve slová, z ktorých „choď“ je iba to prvé, lech. Lecha už je slovo, ktorá má iný význam.

Keď biblisti prekladajú tento text, povedia, že je to prospechový datív, ktorý sa neprekladá, ale v židovskej tradícii je to druhé slovíčko veľmi dôležité, pretože ono má niekoľko významov, a dalo by sa preložiť ako „(choď) kvôli sebe, pre seba“, alebo aj „(choď) smerom k sebe“. Keď má Abrahám všetko opustiť, lebo to, čo bezprostredne nasleduje vo vete, je „Odíď“, alebo „Choď z tejto krajiny, od svojho príbuzenstva, z domu svojho otca, do krajiny, ktorú ti ukážem!“ (Gn 12,1). To znamená, inými slovami povedané: choď do úplnej neistoty. Máš 75 rokov, máš určitý obraz, nejakú predstavu o svete, o tom, ako čo funguje. Nechaj toto všetko tu a vydaj sa na cestu. Uvedom si, že ešte nevieš všetko, čo ako má byť. Myslím, že toto je také „prvé prikázanie veriaceho človeka“ (prvé čo do kánonického poradia): Buď na ceste, nemysli si, že už si v cieli, že už vieš. Vydaj sa na cestu, ale to, čo máš opustiť, tú krajinu, príbuzenstvo, dom otca, teda určité istoty, to neznamená, že Boh nám niečo berie, keď nás pozýva do hlbšieho vzťahu, že máme len opustiť niečo a len odísť. My máme naozaj ísť kvôli sebe, aby sme našli viac, než to, čo máme teraz. Veď Abrahám nemá potomstvo, nepatrí mu tam krajina, nie je to nejaký známy človek. On je na okraji spoločnosti, pastier. Ale PÁN Boh mu prisľúbi, že bude mať veľké potomstvo, dokonca králi budú z neho pochádzať, že mu dá krajinu, kde to potomstvo bude žiť, a že sa Abrahám stane požehnaním.

Mohli by sme to chápať tak, že mu prisľubuje maximum toho, čo by Boh mohol človeku prisľúbiť. To znamená, že to lech lecha, je: Choď kvôli sebe, lebo to, čo nájdeš, bude pre teba veľkým dobrom, nájdeš Boha, naučíš sa žiť s Bohom, budeš zažívať to, ako ťa bude aj v ťažkých chvíľach sprevádzať, ako ťa bude požehnávať – a toto je niečo, čo človek objaví naozaj len na ceste. Keď sa vydá, s dôverou, aj do neistoty. Niekedy máme predstavu, že vstúpiť do zasväteného spôsobu života, alebo nejakým spôsobom vstúpiť do bližšieho vzťahu s Bohom, znamená, že sa máme obetovať, v zmysle: zaprieť svoje túžby, svoje potreby, svoje dary. A práve Abrahám nám ukazuje, že to nie je celkom tak. Myslím si, že to miesto, tá krajina, do ktorej má ísť, by sa dalo chápať obrazne ako Božia prítomnosť. To je ten cieľ, ku ktorému putujeme.