Spovedník, ktorý sa Ježišovi ospravedlňoval za to, že odpúšťal

Andrea Tornielli

Je na poslednom mieste v zozname, ale určite nie na poslednom mieste v srdci Jorgeho Maria Bergoglia. Pri oznamovaní mien nových kardinálov, ktorí 30. septembra pri konzistóriu dostanú jasnočervený biret, pápež František uzavrel zoznam vyslovením mena staršieho františkánskeho mnícha, ktorý od odchodu do dôchodku v roku 2007 žije v zvukotesnej spovednici svätyne Panny Márie Pompejskej v Buenos Aires. Brat Luis Pascual Dri je kapucín, ktorý sa narodil 17. apríla 1927 vo Federación v provincii Entre Ríos v Argentíne v rodine, kde sa všetky deti okrem jedného zasvätili Bohu v rehoľnom živote.

Svätý Otec František o ňom už viackrát hovoril. Prvýkrát to bolo 6. marca 2014, keď sa stretol s kňazmi rímskej diecézy. Tento príklad zopakoval aj o niekoľko mesiacov neskôr, 11. mája 2014, v homílii pri svätej omši svätenia kňazov. Neskôr sa vrátil k jeho citovaniu v knižnom rozhovore, ktorý vyšiel pod názvom „Božie meno je milosrdenstvo“. Potom ho opätovne spomenul vo februári 2016 počas homílie svätej omše v Bazilike svätého Petra s bratmi kapucínmi a opäť pri nedávnom stretnutí s rímskymi kňazmi a spovedníkmi jubilea, v Bazilike svätého Jána v Lateráne. Keď sa hovorí o spovedi a prijímaní kajúcnikov v spovednici, myšlienky pápeža Bergoglia vždy smerujú k nemu.

„Spomínam si na jedného veľkého spovedníka, pátra kapucína, ktorý vykonával svoju službu v Buenos Aires. Raz prišiel za mnou, chcel sa so mnou porozprávať. Povedal mi: ‚Prosím vás o pomoc, pred spovednicou mám vždy toľko ľudí, ľudí rôzneho druhu, pokorných i menej pokorných, ale aj veľa kňazov.... Veľa odpúšťam a niekedy ma prepadne škrupulóznosť, škrupulóznosť, že som odpustil priveľa‘. Rozprávali sme sa o milosrdenstve a ja som sa ho spýtal, čo robí, keď pociťuje ten škrupulózny pocit. Odpovedal mi takto: ‚Idem do našej malej kaplnky pred svätostánok a poviem Ježišovi: Pane, odpusť mi, lebo som odpustil príliš veľa. Ale to ty si mi dal zlý príklad!‘. Na to nikdy nezabudnem. Keď kňaz takto prežíva milosrdenstvo so sebou, môže ho dávať aj iným.“

Pred siedmimi rokmi sme ho išli hľadať do svätyne zasvätenej Panne Márii Pompejskej v Buenos Aires. Bolo tam veľmi málo ľudí, bolo dosť dusné popoludnie. Otvorená bola len jedna spovednica, vnútri čakal brat v kapucínskom habite, medzi bielymi zvukovo izolačnými panelmi podobnými tým zo starého rozhlasového štúdia. Bol to on. Povedal nám, prečo ho pápež tak často cituje. „Skrátka, niežeby som bol škrupulózny, ale povedzme, že som trochu ustarostený pri spovediach. Keď bol kardinálom tu v Buenos Aires, mal som k nemu veľkú dôveru, chodil som sa s ním rozprávať a raz som sa mu so všetkým zveril. Povedal mi: ‚Odpúšťaj, odpúšťaj, musíš odpúšťať‘. A ja som povedal: áno, odpúšťam, ale potom vo mne zostal istý nepokoj, a preto som potom išiel za Ježišom a povedal som mu, že to on ma naučil, že mi dal zlý príklad, pretože on všetko odpúšťal, nikdy nikoho neodmietol. Vidíte, že tieto slová Bergoglia zasiahli, utkveli mu v pamäti. Vie, že veľa spovedám, veľa hodín, ráno aj večer. A viackrát poradil niektorým kňazom, aby sa pre nejaký problém prišli ku mne porozprávať, vypočul som ich a teraz sme veľkí priatelia, s niektorými, čo prichádzajú častejšie, sa rozprávame a duchovne, pastoračne sa držia veľmi dobre. Musím sa pápežovi veľmi poďakovať za túto dôveru, ktorú do mňa vložil, pretože si ju nezaslúžim. Nie som človek, kňaz, rehoľník, ktorý má za sebou štúdium, nemám doktorát, nemám nič. Ale život ma veľa naučil, život ma poznačil, a keďže som sa narodil veľmi chudobný, cítim, že musím mať vždy slovo milosrdenstva, pomoci, blízkosti pre každého, kto sem príde. Nikto by nemal odchádzať s pocitom, že nebol pochopený, že ním niekto opovrhuje alebo že ho odmietol.“

Rehoľník, ktorý každé ráno a popoludnie trávi v spovednici a pokračuje v nej, „kým nezhasnú sviečky“, nemá pre svojich „spolubratov“ spovedníkov žiadnu osobitnú radu: „To, čo hovorí pápež. Nemôžem povedať nič iné, pretože to cítim, pretože to žijem. Milosrdenstvo, porozumenie, vložiť celý svoj život do počúvania, pochopiť, vedieť sa vžiť do kože druhého človeka, pochopiť, čo sa deje. Nesmieme byť, počnúc mnou, úradníkmi, ktorí len niečo urobia: „Áno, dal som mu rozhrešenie. Áno, nie, a to je všetko. Práve naopak. Myslím si, že musíme mať určitú blízkosť, zvláštnu prívetivosť, pretože niekedy sú ľudia, ktorí dobre nevedia, čo je spoveď. „Nebojte sa, nebojte sa. Spoveď... jediné, čo je potrebné, je túžba byť lepší, nič iné. Nemusíte rozmýšľať, s kým, ani koľkokrát, ani to, ani ono. Všetky tieto veci nepomáhajú. Mám pocit, že človeka odstrkujú. A ja musím ľudí priblížiť k Bohu, k Ježišovi“.

Kajúcnikom brat, ktorý bude teraz odetý do purpuru, dával vždy túto radu: „Nebojte sa.“ Vždy ukazujem tento obraz, tento obraz predstavujúci Otcovo objatie márnotratného syna. Pretože sa ma pýtajú: ‚A odpustí mi Boh?‘ Veď Boh vás objíma, Boh vás miluje, Boh kráča s vami, Boh prišiel odpustiť, nie trestať, prišiel, aby bol s nami, opustil nebo, aby bol s nami. Tak ako sa môžeme báť! Zdá sa mi to takmer absurdné, nevedomosť, nesprávna predstava o našom Bohu Otcovi“.

Jeho osobnosť pripomína pátra Leopolda Mandiča, ktorý mal rovnaký postoj k ľuďom v spovednici. „Áno, áno, dobre ho poznám, čítal som jeho život a veľa som sa od neho naučil,“ zveril sa páter Dri. „Učil som sa aj od pátra Pia, bol som s ním v roku 1960. A to všetko ma veľa naučilo. Bol som s pátrom Piom, spovedal som sa u neho, bol som v tom istom kláštore v roku 1960. Svätý Leopold a svätý Pio ma naučili veľmi veľa, toľko krásnych vecí o milosrdenstve, láske, pokoji, blízkosti. Hoci bol páter Pio taký silný, energický, keď musel počúvať a odpúšťať, bol ako Ježiš.

Preklad: Martin Jarábek