Peter Dufka SJ: Učme sa čerpať zo stretnutí so staršími ľuďmi

V duchovnej tradícii je veľmi dobre známy fenomén stretávania sa so staršími ľuďmi, rozhovor a čas strávený s nimi. Toto stretávanie malo znaky duchovného sprevádzania. Jestvovalo presvedčenie, že to, čo starší človek, žijúci duchovne po celý svoj život povie,

nie sú len jeho slová, ale samotný Duch Svätý hovorí jeho ústami. Priateľstvo s takýmto človekom bolo považované za uzdravujúce. Viedlo a formovalo druhých nie v prvom rade radou, ale svojím vzťahom, živým príkladom, ktorý ponúkalo. Formovalo rovnako mlčaním ako slovom. Medzi našimi staršími príbuznými, ktorých navštevujeme počas letných mesiacov, a medzi tradíciou duchovného sprevádzania nájdeme niekoľko spoločných elementov, ktoré si skúsme všimnúť trochu bližšie.   

1. Samota

Naši starší príbuzní obyčajne žijú viac v ústraní, ako ich synovia či dcéry, ktorí sú v produktívnom veku. Neraz sú ovdovení a ich odrastené deti majú už svoj vlastný život. Táto samota však nie je negatívny prvok v ich živote a nemusí byť prázdnou osamelosťou. Neraz vďaka tejto samote naberajú na životnej múdrosti a reflexiou či kontempláciou prežitých udalostí sa akosi ponárajú do tajomstva Božej prítomnosti v ich živote.

V tomto zmysle sa podobajú eremitom, ktorí si už v mladom veku vybrali samotu ako prostriedok naberania duchovnej múdrosti. Jedným z nich bol Arzénius, vzdelaný Riman pochádzajúci zo senátorského rodu. Podľa tradície počul z neba hlas, ktorý mu povedal: „Uteč zo sveta, nauč sa mlčať a neboj sa samoty.“ Niečo z tohto odporúčania praktizovali všetci majstri duchovného života a táto rada je do istej miery podmienkou duchovného rastu. Ticho a samota nie sú hodnotou samy osebe, ale hodnotnými ich robí cieľ, pre ktorý sa praktizujú. Vďaka tichu človek zachytí jemné podnety svojho vnútra, ktoré by sa mu inak nepodarilo objaviť. Nielenže ich zachytí, ale môže ich nanovo prežiť a oťažkať. Takto postupne rastie v poznávaní duchovných vecí podobne ako Mária, ktorá „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 1, 49). Samota je teda prostriedok hlbšieho poznania Božích právd a je spoločná našim starším rodičom i duchovným sprievodcom.

2. Empatia

Hoci starí ľudia nemávajú rýchle reakcie, ich poznanie má svoju hĺbku. Často majú priamy vhľad do srdca človeka, ktorý sa k nim priblíži. Nedávno som navštívil istú rodinu s malým dieťaťom. Dieťa bolo veľmi milé, hravé, ale i veľmi pozorné. Keď som odchádzal, dieťa ktoré ešte nedokázalo  formulovať vety, začalo čosi mrmlať a rodičia zvyknutí na jeho nejasnú formuláciu mi to preložili. Dieťa si ako jediné z nás všimlo, že som si zabudol zobrať tašku, ktorú som mal na pleci pri mojom príchode. Podobne je to i so starším človekom. Prejavuje sa práve v tom, že si všimne to, čo iní prehliadnu. I keď jeho zrak i sluch sú neraz oslabené, neznamená to, že nevidí a nepočuje. Vníma okolie iným spôsobom.  Zachytáva to, čo sa odohráva v hĺbke srdca rodinných príbuzných či tých, ktorí prišli na návštevu.

Schopnosť zachytávať jemné podnety, túžby a pocity iných ľudí je jednou z podmienok duchovného sprevádzania. Ide o vytváranie vzťahov a pestovanie citov, ktoré nemajú len podobu príjemnosti, ale sú schopné konkrétnych činov, ba aj obetí. Duchovný sprievodca nosí v srdci ľudí, ktorí sú mu zverení. Trpí spoločne s nimi, ale prežíva s nimi i ich radosti. Medzi osobitné dary duchovného sprevádzania patrí schopnosť pozorovania a rozlišovania, t. j. schopnosť chápať  tajomstvá sŕdc, pochopiť hĺbku ukrytú v srdci druhého; schopnosť milovať a urobiť vlastným utrpenie iných, ako pripomína Dostojevskij v Bratoch Karamazovovcoch: „Starec je ten, kto berie tvoju dušu a tvoju vôľu do svojej duše a do svojej vôle.“

3. Myšlienka na koniec

Starší ľudia obyčajne majú nemálo tých, ktorí ich už predišli do večnosti, a i to spôsobuje častejšiu reflexiu nad očakávanou budúcnosťou. Zaoberajú sa myšlienkou na posledné veci oveľa viac, ako ľudia v produktívnom veku.

I toto je niečo, čo charakterizuje duchovných autorov. Pri všetkom, čo robíme, by sme napríklad podľa sv. Antona Pustovníka nemali stratiť zo zreteľa smer a myšlienku na koniec. Tento autor sa nebojí myšlienky na koniec života, ba dokonca odporúča často si ju pripomínať. Jednou z jeho asketických praktík bola ranná myšlienka na to, že sa nemusí dožiť večera. Podobný charakter mala i večerná reflexia, v ktorej nepovažoval za samozrejmosť, že sa dožije rána.  

Toto úzke prepojenie medzi životnou múdrosťou starších ľudí a duchovných autorov či sprievodcov naznačujú i slová Sv. Otca pápeža Františka, ktorý v jednom krátkom videu Apoštolátu modlitby hovorí: „Nemôžeme hovoriť o rodine bez toho, aby sme nehovorili o dôležitosti starších ľudí medzi nami. My, starší ľudia, máme často osobitnú vnímavosť na starostlivosť, na premýšľanie a na prejavenie citu. Sme alebo sa môžeme stať majstrami nehy.  V tomto svete, ktorý si zvykol na vojnu, potrebujeme skúsenosť nežnosti. Nezabúdajme: starí rodičia sú chlebom, ktorý vyživuje náš život, sú skrytou múdrosťou národa.“

Milí priatelia, využime čas prázdnin a dovoleniek i na návštevu našich starších príbuzných.  Nielen na to, aby sme ich potešili našou prítomnosťou, ale aby sme si odpočinuli a načerpali z ich životnej múdrosti.