Hľadaj

Vatican News

Rozhovor s jubilujúcim slovenským kňazom Jozefom Rajčákom

Slovenský kňaz pôsobiaci v Taliansku ThDr. Jozef Rajčák, ktorý nedávno oslávil 80. životné jubileum, sa podelil v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas.
Rozhovor s ThDr. Jozefom Rajčákom

Otec Jozef, od roku 1967 žijete v Taliansku. Ako ste sa z rodného Holíča ocitli v cudzine?

To nebolo z rodného Holíča, ale zo Zlína, kde som zobral autobus do Viedne. Vtedy bol istý „odmäk“, v 67. roku za Dubčeka, a tak sa to dalo. Vo Viedni som potom zostal u saleziánov, kde mi pripravili cestu do Ríma, do slovenského Ústavu sv. Cyrila a Metoda. Ja som mal namierené ísť na misie do Argentíny, ale povedali mi, že najprv musím skončiť štúdiá v Ríme, a potom sa uvidí ako ďalej...

Bolo to aj dobré, že som začal v Ústave sv. Cyrila a Metoda, pretože aj Holíč je položený eminentne v cyrilo-metodskej zóne. Cez rieku Moravu sa dostaneme do Mikulčíc, kde sú úžasné cyrilo-metodské vykopávky. Potom ani nie 60 km odtiaľ, na Morave, je Velehrad. Keď som študoval v Zlíne, potom ešte i pracoval v už bývalých podnikoch Fatra Napajedla, chodieval som - a vtedy to bolo dosť prenasledované - na osobnú púť na Velehrad alebo na Hostýn, alebo niekedy do Šaštína, či do Marianky. Tak sa udržiavala viera, ináč bolo všetko sledované. A to liezlo dosť na nervy: nuž keď je to tak, idem radšej na misie, aby sa dalo niečomu predísť.

Nuž dostal som sa z Viedne do Ríma. 

V Ríme som bol rok v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, kde som trošku učil v malom seminári. Potom som bol sedem rokov v Nepomucéne, čo bol vtedy taký medzinárodný ústav, medzinárodné kolégium, ktoré bolo pôvodne pre diecézy české, moravské, sliezske, slovenské a myslím, že aj sudetskí Nemci tam mali nejaké miesta, a malo to dobrú úroveň. Bola kritická doba, mali sme však šťastie, že špirituálom tam bol budúci kardinál Špidlík, jezuita, neobyčajne dobre pripravený človek, čo nás veľa vecí naučil. No potom v 74. roku som sa dostal k vysviacke. Vysviacal nás pán kardinál Poletti, boli sme v ten rok vysvätení traja Slováci a jeden Čech.

Potom som si dokončil licenciát, a už som mal pripravenú cestu do Argentíny. Vtedy ešte Mons. Nahálka sa staral o tieto zahraničné misie, tak mi to už vybavoval, a medzitým chudák zomrel, a než som si vybavil lodný kufor do Buenos Aires, tak tam prišiel prevrat, dôstojníci prišli k moci v Argentíne, a už ma tam nepustili. No tak nebolo Buenos Aires, ale bolo by Bracciano, ale nebolo hneď. Najprv ma na dva roky ešte poslali do Turína, čo bola tiež úžasná skúsenosť. Mal som tam farára, ktorý mal tri doktoráty, chodil v roztrhaných topánkach, ale bol to svätý človek. A chodil som každý týždeň pozrieť si Turínske plátno a navštíviť tamojších svätých.

Potom som prišiel znovu do Ríma, bol som tri roky kaplánom u francúzskych sestričiek, kedysi som totiž chodil na kurzy francúzštiny do Paríža, tak som dosť dobre vedel po francúzsky. A po troch rokoch sestričky dom predali, pretože to boli také časy po koncile, že sa menilo aj to, čo sa nemuselo. Potom som sa presťahoval  znova do Ústavu sv. Cyrila a Metoda a odtiaľ asi pätnásti kňazi sme pôsobili po všetkých možných kaplánkach v celej zóne, a dostal som zase na tri roky sicílske sestričky, a okrem toho mi miestny vikár dal ešte na starosti pôsobenie na mieste, kde kedysi pôsobil budúci kardinál Tomko - jedna malá kaplnka urobená z garáže, ktorú som potom ešte vynovoval.

Ale tie deti vedené jednou sestričkou sa naučili tak modliť, že keď som im povedal „pomodlite sa za toto, a za ono“, tak sa pomodlili, a oni to vyprosili. Napríklad vyprosili pokrstenie jedného šesťročného dievčatka v Plzni, alebo dedečka - starého otca, ktorý nebol ani pokrstený, a nakoniec sa obrátil. A to stačilo povedať tým deťom „prosím pomodlime sa za to“, a oni povedali „sí“ (áno) samozrjme. A keď deti nepochybujú, tak Pán Boh nemôže odolávať. A toto je hrozný zločin, čo sa deje vo svete - ako „gender“ a iné „voloviny“ -, že zatemňujú deťom rozum. Keby sa nám podarilo zachrániť deti, zachránime Cirkev aj všetko.  

Ešte k Vášmu detstvu: spomínali ste Zlín, ktorý sa v minulosti volal Gottwaldov. Vyrastali ste naplno v totalitnom režime, a tu sa zrodilo Vaše povolanie. Mohli by ste prezradiť, ako ste sa dostali ku kňazstvu?

Ja myslím, že povolanie každý cíti, ja som to už od malička cítil. Ale keďže potom, keď som mal jedenásť rokov, som začal chorľavieť, lebo mamička bola tiež chorá... A hovorím: „no tak pôjdeme dopredu ako sa dá“ ... V minulosti - od prvej republiky, cez prvú slovenskú – tie najlepšie podniky s možnosťou uplatniť sa, to boli bývalé „baťovské“ mestá. Ja som začínal vo Svite pod Tatrami, aj tam sme mali akýchsi príbuzných. Potom som sa vrátil do Zlína, alebo do Gotwaldova, ako hovoríte, pretože to bolo bližšie, ale boli tam aj oveľa kvalitnejšie podmienky. Naučiť sa jednu cudziu reč tam bola normálna vec, tamojšia jazyková škola bola jedna z najlepších na svete. Tak sa o tom hovorí. Baťa potreboval, aby mal propagáciu vo všetkých jazykoch hneď hotovú, tak na tom pracovali odborníci.

Takže aj ja som tam po maturite pracoval, vo Fatra Napajedla. A myslím, že dosť dobre, nebol som ani v strane, ani nič také.  A v 65. roku, ak sa nemýlim, nás poslali ako skupinu odborníkov na svetovú chemickú výstavu do Moskvy – len do Moskvy, nesmeli sme ju opustiť – ale aj to mi stačilo, že som sa niečo poučil: odkiaľ to prišlo, kam to ide... A potom, bol som v kontakte s ľuďmi, počúval som ich, a videl som, že mnohí by sa aj vyspovedali, ale nemali komu. Semináre boli zatvorené, jeden bol v Litoměřiciach, jeden v Bratislave, a ešte tam bol „numerus clausus“. A ja, keby som aj chcel, tak som nemohol odísť z pracoviska, lebo ma tam potrebovali. Viem, že keď som zostal v zahraničí, tak ma ešte hľadali, aj všelijakí „páni“, dúfam, že už väčšina z nich nežije.

Ale ja som pozeral dopredu: keď nemôžeme tam, tak ideme inam, kde sa dá niečo urobiť pre spásu duší. Samozrejme, aj mojej, aj iných. Nuž tak, robme! A toto je, myslím si, - poviem takú zátvorku -, aj sila tých starých Slovákov, že kam išli, tam sa uplatnili obyčajne pracovitosťou. Raz som stretol na jednom stretnutí istého „raketového“ odborníka, aj som sa trošku smial, keďže nakoniec z neho vyšlo, že rozumie aj po slovensky, pôvodom teda Slovák. A hovorí mi: Odkiaľ ste? - a ja: „Zo Záhoria, z Holíča.“ - A on: „Čo? A viete, že Záhoráci sa najlepšie uplatnili v Amerike?“ – „Ale, to neverím.“ - „Áno, pretože oni nespievajú, ale sú praktickí ľudia, a keď sa do niečoho dajú, tak to dotiahnu do konca.“

Už 33 rokov ste v službe chorým, lekárom, zdravotníkom, ako nemocničný kaplán v meste Bracciano, je to krásny kraj na brehu jazera. Zároveň už desiatky rokov spolupracujete s rehoľou bosých augustiniánov na procese blahorečenie Božieho služobníka brata Alojza Chmeľa od Ukrižovaného Ježiša, ktorý bol rodákom zo Spišskej Starej Vsi a zomrel v Ríme v roku 1939. Z čoho počas týchto rokov máte najväčšiu radosť, tak úprimne, pred Bohom?

Mám veľkú radosť, že sa to vyhrabalo z prachu. Lebo on už bol asi trikrát kandidovaný na to, aby sa začali zaujímať o jeho kauzu, ale vždy to padlo. Lebo tu, keď niekto nevie cudziu reč, tak nevie nič – to si tak myslia. A keďže mne počas štúdií vyprosil jednu milosť - teologickú, to sa nedá teraz vysvetľovať -, tak si hovorím: Veď predsa je to krajan, zaujímaj sa o neho! Tak som sa začal zaujímať, a vydal som prvý letáčik... Myslel som, že múdrejší ľudia sa toho chytia, ale kdeže. To až keď už je niečo hotové.

Potom mi Mons. Náhalka hovorí: Choď za postulátorom. Začal som, ako sa povie, „od piky“, a postupne sa zisťovalo, že to je vlastne veľký svätec. Áno, žil len 25 rokov, ale celý život utrpenia a lásky ku Kristovi na takej úrovni, že to sa nedá ani jednoducho vysloviť. Keď už zomieral, na polovičku paralyzovaný, ešte mohol rozprávať, a na jedno oko videl, a chodili za ním, a prosili ho, aby im niečo vyprosil, a aj sa to stávalo. A keď zomrel 16. augusta 1939, o 13.15, hneď poobede, tak jeho duchovný vodca – špirituál - sa nachádzal vtedy na Sicílii, a v tú istú hodinu pocítil veľmi silnú ľaliovú vôňu.

Brat Chmeľ si veľmi zakladal na rehoľných sľuboch: poslušnosť, čistota, chudoba, a v čistote skutočne vynikal, nadpriemerne. To je dobrý príklad aj pre našu mládež dnes. No a mne sa stalo aj to, bolo to už  mnoho rokov potom, ako som tam chodieval na jeho hrob, a oni ma obyčajne pozvali aj na obed, tak z ničoho nič cítim tú ľaliovú vôňu. Hovorím si: toto je akési divné. Potom na druhý deň som ochorel na desať dní, a to bolo tiež riadenie Božie, pretože som mal ísť obliekať jedného budúceho kňaza, ktorý sa však potom najlepšie nezachoval. Takže som tam nebol.

Brat Chmeľ je dnes známy po celom svete: na Filipínach i v Indonézii, kde je veľmi málo kresťanov. A ak sa nám podarí publikovať o ňom, tam vyprosil v jednej rodine narodenie chlapčeka. V Indonézii a na Filipínach niekde nosia na tričku obraz brata Alojza. Pre nás keď je svätec nejaký tanečník, tak to je zaujímavé, ale tam sú ľudia duchovnejší, a pochopili, že je to skutočne veľký svätec. Musíme to ešte dotiahnuť do konca a urobíme nejaké malé knižočky.

Len doplním, že brat Alojz Mária Chmeľ je pochovaný v Ríme, na Via del Corso, kostol Gesù e Maria, a zomrel na rakovinu štítnej žľazy...

Otec Rajčák, nedávno vyšla Vaša kniha s titulom „Ježiš Kristus v dobovom sovietskom výskume“. Je to Vaša doktorská práca z fundamentálnej teológie, ktorú ste obhájili pri dizertácii v roku 1983 na Rímskej univerzite Urbaniana. Kniha je výpoveď o dobe, v ktorej sa marxistická ideológia snažila vyvrátiť základy kresťanstva rozličnými pseudoargumentmi, a nepodarilo sa im to. Dá sa povedať, že bojové popieranie Krista napokon potvrdilo pravdu jeho slov, že Cirkev nepremôžu ani brány pekelné. Ako si spomínate na tú dobru, keď ste systematicky rad za radom skúmali spisy sovietskych ateistov?

Nuž, to bola taká „mravenčia“ práca: tam článok, tam niekoho stretnúť, medzi Rímom, Turínom, a niektoré veci mi prišli aj zo Slovenska, alebo Československa vtedajšieho. A to sa potom muselo tak ako mozaiku, kamienčok ku kamienčoku zložiť. A vyšli z toho veci úžasné. Na jednej strane polovica z kníh je vlastne negácia - od najstarších čias až po tie moderné negácie osoby Ježiša Krista: že nežil vôbec, alebo ak žil, tak bol nejaký malý prorok. A teraz, keď to človek študoval, tak som zistil, že tí Rusi tam nič originálne nemali. Nechcem byť teraz zlý voči „západniarom“, ale aj tam to nakazili tie „západné spisy“. Rusi si to preložili a rozšírili a potom urobili aj ateistické strediská.

A to je úplne smiešne, pretože ruský človek je od prirodzenosti veriaci. A práve – to som tam aj niekde napísal – keď profesor Lunačarskij, jeden z najznámejších ateistov tej doby, chodil do ich „kolchozov“ a tam zhromažďoval ľudí a vysvetľoval im, že „toho Pána Boha nie je a nemôže byť, lebo by mu to strana nedovolila“, a také hlúposti, a pritom sa zodvihol jeden mužík s dlhou bradou a poprosil o slovo, či môže niečo povedať. „Áno, povedzte.“ A ten sa obrátil k tým mužíkom: „Bratia, Christos vozkres!“ A všetci spolu, zahrmelo ako z neba: „Voistinu vozkres!“... A bol koniec propagandy.

A teraz vidíme, že Rusko povstáva duchovne, a to je úžasná vec. Tu som mal tiež jednu osobu, čo nemohla Rusko ani vidieť, a hovorím jej, veď tam sú už veľké zmeny. Potom tam išla, a je to osoba, čo má možnosti cestovať, a hovorí, že v živote nenašla taký usporiadaný národ, nenašla takú vieru ako tam. Však choďte na omšu, ktorá trvá štyri hodiny, kto tam vydrží? A oni vydržali. Ako sa modlia, to je úžasné. Takže to je tiež znamenie doby. A dnes máme práve výročie fatimských zjavení, kde Panna Mária už vtedy naznačila „obráťte sa a Rusko sa obráti a bude udelené sväté obdobie pokoja“. Lenže oni sa obracajú, a my sa neobraciame, a toto je veľmi zlá vec, pretože táto kresťanská Európa kdesi zmizne. Treba sa vrátiť ku Kristovi. Jediný Spasiteľ sveta je Kristus, a nie anglické banky.

Budúcnosť Cirkvi a odovzdávanie viery budúcim generáciám sa opiera o príklady hrdinských svedkov. Vy máte veľmi blízko k jednému z nich, k bratovi Alojzovi Chmeľovi. Ako pokračuje jeho cesta k blahorečeniu? Bude raz aj na oltári?

Na jednej strane môžeme povedať, že on už je vlastne svätý, pretože ešte v 39. roku, keď išli k pápežovi Piovi XII. predstavení augustiniánov pýtať dovolenie, či môžu odslúžiť omšu v tej miestnosti, kde on zomieral, a on si všetko vypočul dopodrobna, a keď počul, že obetuje aj za neho svoje utrpenie, tak hlasite tam zavolal asi trikrát: „Veď to už je svätec, to je svätec!“ A to je napísané aj na jeho soche v Spišskej Starej Vsi pod nohami. To je výrok Pia XII.

No teraz my, ako dobrí byrokrati, všetko musíme znova oprášiť. A tak sa hľadalo, hľadalo, a našli, predstavte si, ďalších troch kandidátov zabudnutých, a tak teraz to dajú asi dokopy. Pred dvoma rokmi sme mali také sympózium, že všetci dokopy budú asi beatifikovaní. Lebo aj tí druhí boli ľudia veľmi hlbokého duchovného života, a koľkokrát duchovné vodcovia, no a zabudli na nich, ako to býva. Tak uvidíme, ja sa už teším, že to nejako dopadne, že bude o rok, o dva, alebo kedy, beatifikovaný. Obracajú sa už k nemu ľudia, čo trpia na rakovinu, lebo on zomrel na rakovinu, ako sme povedali. A prídu sem z celého sveta. To sú také žarty, historické. No a ďakujeme Pánu Bohu, že tu vôbec sme. No a ideme ďalej – záhorácka tvrdohlavosť: pokým môžeš, bojuj. Nech žije Kristus Kráľ, Aleluja!

Takže zostávať ďalej v službe ľuďom, tu v nemocnici, chorým, lekárom...

Nuž keď to Pán Boh chce, dokiaľ to chce, pokým stojím na nohách. Ak už nebudem...

Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí možno tak ako Vy kedysi, v zložitej dobe sa vydávajú na životnú cestu?

Druhého októbra, na Sviatok anjelov strážcov som predsedal svätej omši pre dvoch, ktorí sa brali. Ale žiadne dlhé reči, ja im hovorím: Pozrite sa, nezabúdajte jednu vec, že Boh je nekonečná Láska. A každá práva láska pochádza od Boha a k Bohu sa vracia. Ak by tomu tak nebolo, tak je to veľký podvod. Tak pozor, mladí, dajte si pozor, aby ste neskončili u podvodníkov, ale hľadajte pravú a večnú lásku.

Otec Rajčák, ďakujem veľmi pekne za Váš rozhovor aj za Vaše svedectvo.

Počítam aj s vašimi modlitbami, a ja sa budem modliť za vás a za všetkých dobrodincov. Aleluja!

(Rozhovor nahrávaný 13. októbra 2021 v Bracciane pripravil vedúci Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News P. Jozef Bartkovjak SJ)

-jb, mh-

15 októbra 2021, 16:13