„Všetci bratia“- zamyslenie kardinála Jozefa Tomka

Začínam nové poznámky v polovici októbra 2020. Nemám presný plán, len by som chcel zachytiť na papier to, čo sa mi bude zdať vhodné pre budúce použitie. Núkajú sa mi spomienky z misijnej činnosti a ciest, alebo iné vhodné myšlienky a úvahy ohľadne Cirkvi, ktoré sa vynárajú. Život v blízkosti samého centra našej Cirkvi prináša občas udalosti, ktoré by mohli (ba azda aj mali) zaujať náš slovenský „svet“ pod Tatrami, ale aj v širokom okruhu. Pokračujem teda v základe v starom „zameraní“ na  myšlienky okolo Ježiša Krista, jeho Cirkvi s konkrétnym strediskom kde žijem. Nihil novi sub sole („nič nové pod slnkom“), každý deň je nový aj starý, rozlieva sa ako potok prúdiaci smerom k večnému prístavu, do ktorého nás unáša.

Spolu s našimi súčasníkmi sa dnes nachádzame v novom svete a v novej Európe. Na okolí nášho svetadiela sa rozprestierajú iné kontinenty so svojimi kultúrami, národmi,  politickými, náboženskými, vedeckými a technickými útvarmi. Ako si v tomto zložitom svete zachovať to, čo je podstatné? A ako odkryť to podstatné v tejto zdanlivej zmesi? Pápež František napísal v prvej polovici mesiaca októbra okružný list čiže encykliku s talianskym nadpisom Fratelli tutti - („Všetci bratia“). Ihneď vznikla diskusia: aké „bratstvo“ myslí rímsky pápež?

Z Božej milosti žijeme v Kristovej Cirkvi ako pokrstení. Sme členmi svetového spoločenstva, ktoré sa volá „katolícka cirkev“ („všeobecná, svetová“). Krst nás zaväzuje vidieť vo všetkých ľuďoch „bratov a sestry“. O takom bratstve hovorí pápež. Toto bratstvo je však, podľa náuky Ježiša Krista, spoločenstvo všetkých ľudí. Katolícke chápanie ľudskej spoločnosti zahŕňa všetkých ľudí, bez ohľadu na rasu, reč, farbu pleti, náboženstvo a podobne. Všetci sme bratia, ešte pred prirodzeným pokrvenstvom a ponad ním!

Také „bratstvo“ musíme hľadať medzi sebou, počnúc z hĺbky srdca. Naša viera nám pomôže, aby sme ho vedeli hľadať i nájsť a žiť navzájom medzi sebou ako bratia. Svätý pápež Pavol VI. predložil túto hlbokú výzvu a povzbudenie africkým biskupom na ich zhromaždení v Kampale (Uganda) 31. júla roku 1969, keď im povedal: „Vy Afričania ste už misionármi seba samých. Kristova Cirkev je naozaj zaštepená do tejto požehnanej krajiny!“ A všetkých, ktorí sa báli, že kresťanská viera  privedie k strate africkej kultúry, Pavol VI. uistil: „Nemáme inú túžbu, než niesť ďalej to, čo už sme: kresťania a Afričania“. Pre Afričanov to bola najkrajšia kázeň ich života. V ich citlivých srdciach prehovoril Duch Svätý. Tak sa rozbehol obdivuhodný proces inkulturácie a vtelenia kresťanstva do afrických kultúr. A v Afrike sa môže vyznávať tá istá kresťanská viera s úprimnosťou a radosťou.   

Na každom svetadiele môžeme vyznávať svoju vieru. Sťahovanie národov priviedlo cirkevné spoločenstvo k potrebným krokom a obetám. Cesta za chlebom a prácou si vyžiadala veľa aj v dejinách nášho národa. Mnohí máme príbuzných v Severnej alebo Južnej Amerike, v ázijských krajinách, v rôznych čiastkach Európy. Môžeme sa pomerne ľahko naučiť niektorú cudziu reč, pohybovať sa po svete, udržiavať živý styk s našimi krajanmi.

Boh nám tak otvára srdcia na svet, na ľudstvo, na skutočnosť, že sme „všetci bratia“. Verní svojej ľudskej prirodzenosti, verní svojmu národu, verní viere v Boha, naozaj „všetci bratia“.  

Jozef  kard. Tomko