Hľadaj

Vatican News
Pápež sv. Ján Pavol II. počas návštevy Veľkej Británie v roku 1982 Pápež sv. Ján Pavol II. počas návštevy Veľkej Británie v roku 1982 

K storočnici narodenia sv. Jána Pavla II. - list Benedikta XVI. (PODCAST)

V rámci roka, v ktorom si Cirkev pripomína storočnicu narodenia svätého pápeža Jána Pavla II., si spätne pripomeňme list emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorý zaslal do Krakova k ústrednej oslave storočnice dňa 18. mája 2020.
PODCAST: List Benedikta XVI. k 100-ročnici sv. Jána Pavla II.

List datovaný 4. mája vo Vatikáne zaslal Benedikt XVI. do Poľska cez kardinála Stanisława Dziwisza, emeritného krakovského arcibiskupa a niekdajšieho dlhoročného osobného sekretára pápeža Jána Pavla II. Prinášame ho v plnom znení.

K storočnici narodenia svätého pápeža Jána Pavla II.

18. mája 2020

Dňa 18. mája uplynie sto rokov od narodenia pápeža Jána Pavla II. v malom poľskom mestečku Wadowice.

Poľsko, ktoré si tri susedné mocnosti – Prusko, Rusko a Rakúsko – rozdelili medzi seba a okupovali viac ako sto rokov, získalo po Prvej svetovej vojne nezávislosť. Bola to udalosť budiaca veľké nádeje, ale tiež vyžadujúca veľké úsilia, pretože nanovo sa organizujúci štát stále pociťoval tlak oboch mocností – Nemecka a Ruska. V tejto situácii nátlaku, ale predovšetkým nádeje, vyrastal mladý Karol Wojtyła, ktorý žiaľ veľmi skoro stratil svoju matku, brata, a nakoniec i otca, ktorému vďačil za svoju hlbokú a horlivú nábožnosť. Mladého Karola priťahovala najmä literatúra a divadlo, takže po maturite začal najprv študovať tieto dva predmety.

„Aby sa zachránil pred deportáciou na nútené práce do Nemecka, na jeseň roku 1940 začal pracovať ako robotník v kameňolome spojenom s chemickou továrňou Solvay“ (porov. Ján Pavol II., Dar a tajomstvo). „Na jeseň v roku 1942 urobil definitívne rozhodnutie vstúpiť do krakovského Kňazského seminára, ktorý tajne organizoval krakovský arcibiskup Sapieha vo svojej rezidencii. Už ako robotník továrne začal prostredníctvom starých kníh študovať teológiu, takže 1. novembra 1946 mohol prijať kňazské svätenie“ (porov. tamtiež).

Teológiu sa však učil nielen z kníh, ale aj zo skúseností z konkrétnej ťažkej situácie, v ktorej sa nachádzal on sám i jeho krajina. Je to svojím spôsobom charakteristické pre celý jeho život a činnosť. Študuje knihy, ale otázky v nich obsiahnuté sa stávajú tým, čo sám prežíva a do hĺbky zakusuje. Taktiež ako pre mladého biskupa – od roku 1958 pomocného biskupa a od roku 1964 krakovského arcibiskupa – sa Druhý vatikánsky koncil stal školou pre celý jeho život a prácu. Vynárajúce sa závažné otázky, späté predovšetkým s tzv. Schémou XIII. – neskoršou konštitúciou Gaudium et spes – boli  jeho osobnými otázkami. Odpovede vypracované koncilom mu ukázali cestu jeho práce ako biskupa a neskôr ako pápeža.

Keď bol kardinál Wojtyła 16. októbra 1978 zvolený za nástupcu svätého Petra, nachádzala sa Cirkev v dramatickej situácii. Koncilové debaty boli predstavované na verejnom fóre ako dohadovanie sa o samotnej viere, ktorá sa tak javila akoby bola pozbavená svojho charakteru neomylnej a nenarušiteľnej istoty. Napríklad istý bavorský farár opísal situáciu nasledujúcimi slovami: „Nakoniec sme upadli do klamnej viery.“ K pocitu, že už nič nie je isté, že všetko sa dá spochybniť, prispieval ešte aj spôsob uskutočňovania liturgickej reformy. Nakoniec sa zdalo, že aj v liturgii si možno všetko tvoriť po svojom.

Pavol VI. energicky a odhodlane doviedol Koncil do konca, ale po jeho ukončení sa ocital pred stále ťažšími problémami, ktoré nakoniec stavali pod otáznik samotnú Cirkev. Sociológovia porovnávali vtedajšiu situáciu Cirkvi so situáciou Sovietskeho zväzu za vlády Gorbačova, kde sa v procese hľadania potrebných reforiem nakoniec rozpadol celý mocenský obraz sovietskeho štátu.

Na nového pápeža tak bezpochyby čakala úloha ľudsky sotva zvládnuteľná. Už na prvý pohľad sa však ukázalo, že Ján Pavol II. vzbudil nový obdiv pre Krista a jeho Cirkev. Ponajprv jeho slová na začiatku pontifikátu, zvolanie: „Nebojte sa! Otvorte, otvorte dokorán dvere Kristovi!“ Tento tón charakterizoval celý jeho pontifikát a vďaka nemu sa stal oslobodzujúcim obnoviteľom Cirkvi. Bolo to vďaka tomu, že nový pápež pochádzal z krajiny, kde boli výsledky koncilu prijaté pozitívne. Rozhodujúcim postojom bolo nie o všetkom pochybovať, ale radostne všetko obnovovať.

Na 104 veľkých pastoračných cestách pápež po celom svete hlásal evanjelium ako radostnú zvesť, čím objasňoval aj svoju úlohu vypovedať o dobre, o Kristovi.

V 14 encyklikách novým spôsobom ukazoval vieru Cirkvi i jej ľudskú náuku. Nevyhol sa tým tomu, že vyvolal opozíciu v cirkvách Západu, ktoré boli plné pochybností.

Dnes sa mi zdá dôležité upozorniť na správny stred, z perspektívy ktorého treba interpretovať posolstvo obsiahnuté v jeho rôznych textoch. Tento stred nám všetkým sugestívne naznačila hodina jeho smrti. Pápež Ján Pavol II. zomrel v prvých hodinách sviatku Božieho milosrdenstva, ktorý sám ustanovil. Dovoľte mi tu najskôr pridať malú osobnú úvahu, ktorá nám poukáže na niečo dôležité pre pochopenie bytia a konania tohto pápeža. Od samého začiatku bol Ján Pavol II. veľmi oslovený posolstvom krakovskej rehoľníčky Faustíny Kowalskej, ktorá predstavila Božie milosrdenstvo ako podstatný základ celej kresťanskej viery a priala si ustanoviť jeho sviatok. Po konzultáciách preň pápež zamýšľal stanoviť Bielu nedeľu (pozn. Nedeľa in albis - prvá nedeľa po Veľkej noci). Pred konečným rozhodnutím však požiadal Kongregáciu pre náuku viery o stanovisko ohľadom vhodnosti tohto dátumu. Dali sme zápornú odpoveď, pretože sme uvažovali, že tak veľký, historický a významný obsah dátumu, akým je Biela nedeľa, by sa nemal zaťažovať novými ideami. Prijatie nášho „nie“ nebolo pre Svätého Otca určite ľahké. Urobil to však s plnou pokorou a prijal aj naše druhé „nie“. Nakoniec sformuloval návrh, ktorý ponecháva Bielej nedeli jej historický význam, ale do jej prvotného obsahu začleňuje Božie milosrdenstvo. Často sa vyskytli prípady, pri ktorých na mňa zapôsobila pokora veľkého pápeža, keď sa vzdal svojich obľúbených myšlienok, ak neprišiel súhlas oficiálnych orgánov, o ktorý podľa klasického postupu bolo potrebné žiadať.

Keď Ján Pavol II. naposledy vydýchol na tomto svete, bolo to hneď po prvých vešperách sviatku Božieho milosrdenstva. Osvetlilo to hodinu jeho smrti: svetlo Božieho milosrdenstva zažiarilo nad jeho skonom ako posolstvo plné útechy. Vo svojej poslednej knihe Pamäť a identita, ktorá vyšla takmer v predvečer jeho smrti, pápež opäť stručne predstavil posolstvo Božieho milosrdenstva. Poukazuje v ňom, že sestra Faustína zomrela ešte pred hrôzami Druhej svetovej vojny, ale už odovzdala Pánovu odpoveď na tieto zverstvá. „Zlo nezíska konečné víťazstvo! Veľkonočné tajomstvo potvrdzuje, že dobro nakoniec zvíťazí; že život porazí smrť; že nad nenávisťou zvíťazí láska“.

Pápežovi po celý život išlo o to, aby sme objektívne centrum kresťanskej viery –  učenie o spáse – subjektívne prijali za svoje a umožnili ho prijať aj ostatným. Vďaka zmŕtvychvstalému Kristovi je Božie milosrdenstvo určené pre každého. Hoci je nám toto centrum kresťanskej existencie dané iba vo viere, má aj filozofický význam, pretože ak Božie milosrdenstvo nie je vecou faktu, musíme sa vysporiadať s takým svetom, v ktorom konečné prevaha dobra nad zlom nie je rozpoznateľná. Aj popri tomto objektívnom historickom význame musí každý vedieť, že Božie milosrdenstvo sa nakoniec ukáže byť silnejšie než naša slabosť.

V tomto bode treba hľadať vnútornú jednotu medzi posolstvom Jána Pavla II. a základnými intenciami pápeža Františka: na rozdiel od názoru, s ktorým sa niekedy stretávame, Ján Pavol II. nie je morálnym rigoristom. Ukazujúc na zásadný význam Božieho milosrdenstva nám umožňuje prijať morálne požiadavky kladené na ľudí, aj keď ich človek nikdy nebude schopný úplne splniť. Naše morálne úsilie vynakladáme vo svetle Božieho milosrdenstva, ktoré sa ukazuje ako uzdravujúca sila našej slabosti.

Keď pápež Ján Pavol II. zomieral, Námestie sv. Petra bolo plné ľudí, najmä mladých, ktorí sa chceli naposledy stretnúť so svojím pápežom. Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď arcibiskup Sandri ohlásil správu o odchode pápeža. A predovšetkým nezabudnem na okamih, keď túto správu oznamoval veľký zvon Baziliky sv. Petra. V deň pohrebu Svätého Otca bolo možné vidieť množstvo transparentov s nápisom „Santo subito“ (Zaraz svätý). Bolo to volanie, ktoré vychádzalo zo stretnutia s Jánom Pavlom II. zo všetkých strán. A to nielen na Námestí sv. Petra, ale v rôznych intelektuálnych kruhoch sa diskutovalo o udelení Jánovi Pavlovi II. titulu „Veľký“.

Slovo „svätý“ poukazuje na sféru Božiu a slovo „veľký“ na ľudský rozmer. Podľa zásad Cirkvi sa svätosť posudzuje na základe dvoch kritérií: hrdinskej cnosti a zázraku. Obe tieto kritériá spolu úzko súvisia. Pojem „hrdinská cnosť“ neznamená nejaký olympijský úspech, ale skutočnosť, že v danom človeku a skrze neho je viditeľné to, čo nemá zdroj v ňom samom, ale je to niečo, čo v ňom a skrze neho ukazuje Božie konanie. Nejde tu o morálnu súťaž, ale o zrieknutie sa veľkosti. Ide o to, že človek umožňuje Bohu pôsobiť v sebe samom, a tak skrze seba zviditeľniť Božie konanie a moc.

To isté platí pre kritérium zázraku. Rovnako ani tu nejde o to, že sa deje niečo senzačné, ale o to, že uzdravujúca dobrota Boha sa stáva viditeľnou spôsobom prekračujúcim ľudské kapacity. Svätec je človekom otvoreným, ktorým preniká Boh. Svätec, to je niekto, kto je otvorený Bohu, je to človek preniknutý Bohom. Svätý je ten, kto sa nezameriava na seba, ale vedie nás, aby sme videli a rozpoznali Boha. Cieľom procesov blahorečenia a kanonizácie je preskúmať práve toto v súlade s normami zákona. Pokiaľ ide o Jána Pavla II., oba tieto procesy boli prísne vykonané podľa platných pravidiel. Takže teraz stojí pred nami ako otec, ktorý nám ukazuje Božie milosrdenstvo a dobrotu.

Ťažšie je správne definovať pojem „veľký“. Počas takmer dvetisícročnej histórie pápežstva bol titul „Veľký“ priznaný iba dvom pápežom: Levovi I. (440 - 461) a Gregorovi I. (590 - 604). Pojem „veľký“ má v oboch prípadoch význam politický, ale v tom zmysle, že vďaka politickým úspechom sa odhaľuje niečo z tajomstva samotného Boha. Lev Veľký v rozhovore s Attilom, vodcom Hunov, ho presvedčil, aby ušetril Rím, mesto apoštolov Petra a Pavla. Bez zbraní, bez vojenskej alebo politickej moci, silou presvedčenia viery primäl hrozného tyrana, aby ušetril Rím. V boji medzi duchom a mocou sa duch ukázal ako silnejší.

Gregor I. nedosiahol žiadny podobne veľkolepý úspech, ale napriek tomu sa mu podarilo niekoľkokrát zachrániť Rím pred Longobardmi – rovnako aj on sa proti moci postavil silou ducha, a dosiahol víťazstvo ducha.

Keď porovnáme príbehy týchto dvoch pápežov s príbehom Jána Pavla II., podobnosť je nepopierateľná. Ján Pavol II. nedisponoval vojenskou ani politickou mocou. Vo februári 1945 pri diskusii o budúcej podobe Európy a Nemecka niekto nadhodil, že by sa malo zohľadniť aj stanovisko pápeža. Stalin sa vtedy opýtal: „Koľko divízií má pápež?“ Samozrejme nemal žiadnu. Sila viery sa však ukázala ako sila, ktorá na konci roku 1989 vyviedla sovietsky mocenský systém z rovnováhy a umožnila nový začiatok. Niet pochýb o tom, že viera pápeža bola podstatným prvkom v nalomení tejto moci. A určite aj tu je viditeľná veľkosť, ktorá sa prejavila v prípade Leva I. a Gregora I.

Otázku, či aj v tomto prípade titul „veľký“ bude akceptovaný alebo nie, nechávame otvorenú. Je pravda, že v Jánovi Pavlovi II. sa nám všetkým zviditeľnila Božia moc aj dobrota. V čase, keď Cirkev opäť trpí pod náporom zla, je on pre nás znamením nádeje a útechy.

Drahý svätý Ján Pavol II., oroduj za nás!

Benedikt XVI.

Vatikán, 4. mája 2020

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-

25 augusta 2020, 18:01