Hľadaj

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 65) mal svoje zasadnutia, tzv. sesie, v Bazilike sv. Petra Druhý vatikánsky koncil (1962 - 65) mal svoje zasadnutia, tzv. sesie, v Bazilike sv. Petra

Dignitatis humanae, takto koncil potvrdil právo na náboženskú slobodu

V predošlých rokoch sa diskutovalo o interpretácii textov, dnes sa zotázňujú i samotné dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Pripomeňme si, ako sa dospelo ku koncilovej deklarácii, ktorá poznačila dejiny Cirkvi.

ANDREA TORNIELLI

„Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu.“ Bol 7. december pred 55 rokmi a biskupi zídení v Bazilike sv. Petra schvaľovali jeden z najdlhšie prediskutovávaných koncilových dokumentov, deklaráciu Dignitas humanae o náboženskej slobode. «Táto sloboda» – hovorí dokument – «pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom».

Príspevok pápeža Montiniho

Dignitatis humanae  je text, ktorý pred svojím schválením prešiel radikálnou premenou behom až piatich rozličných návrhov textu. Základným problémom, ktorý vytváral najväčšie ťažkosti, bol spôsob definovania tejto slobody. V druhom z pripravených náčrtov bola predstavovaná ako pozitívne právo, ako fakultatívna možnosť konať a právo, aby človeku nebránili v konaní. „Avšak už v treťom náčrte dvojznačnosť náboženskej slobody definovanej ako pozitívne a negatívne právo zmizla“ – spomínal dominikánsky kardinál Jérôme Hamer, v tej dobe jeden z teologických expertov, ktorý spolupracoval na zostavovaní znenia. „Hovorilo sa už o práve na imunitu, o práve nepodstupovať nátlak zo strany akejkoľvek ľudskej moci, a to nielen pri formácii svedomia v náboženských veciach, ale aj pri slobodnom praktizovaní náboženstva“. Rozhodujúci príspevok k sformulovaniu dokumentu a k zadefinovaniu náboženskej slobody ako imunity, prišiel od Pavla VI., ktorý počas jednej verejnej audiencie, 28. júna 1965, opisujúc náboženskú slobodu, povedal: „Budete vidieť zhrnutú veľkú časť tejto veľmi významnej doktríny v dvoch slávnych propozíciách: Vo veciach viery nech sa nikomu nebráni! Nech nikto nie je nútený!“ (nemo cogatur, nemo impediatur).

Príkaz hlasovať o návrhu textu

Debata v aule bola zápalistá, so 62 ústnymi vystúpeniami a stovkou písomných príspevkov. Ťažkosti pretrvávali a riadiace štruktúry koncilu sa rozhodli nedať o texte hlasovať, ako to naopak žiadal Sekretariát pre jednotu kresťanov. Prejavené obavy boli vždy tie isté: priznanie rovnakých práv tomu, „kto je v pravde i tomu, kto je v omyle“, návrh modelu „neutrálneho štátu odsúdeného Cirkvou“, doktrína, ktorá je „v protiklade s tradičnou doktrínou Cirkvi v tejto otázke“. Bol to pápež Montini, ktorý 21. septembra zasiahol, keď nariadil, aby otcovia hlasovali k otázke, ktorú im položil, či by pripravený text mohol reprezentovať pracovný základ pre budúcu deklaráciu. Z 2222 prítomných dalo pri hlasovaní súhlasnú odpoveď 1997, zápornú odpoveď 224 a jeden hlas bol nulitný. Zásah pápeža, ktorý rozhodol, že sa má o návrhu textu hlasovať, nazve kardinál Pietro Pavan „historickým“.

Dôstojnosť osoby

Definitívny text dokumentu v prvom odseku hovorí: «Keďže náboženská sloboda ... sa vzťahuje na ochranu pred donucovaním v občianskej spoločnosti, tradičná katolícka náuka o morálnej povinnosti jednotlivcov i spoločností voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi zostáva nedotknutá». Potvrdenie práva na náboženskú slobodu sa preto nerovná uvedeniu pravdy a nepravdy na rovnakú úroveň, ani súhlasu s ľahostajnosťou či svojvôľou v náboženskej oblasti. „Pretože zostáva povinnosťou formovať si pravdivé svedomie“ – poznamenal otec Gianpaolo Salvini – „nejde tu o nejakú opozíciu voči tomu, že Cirkev si uvedomuje, že je jediným pravým náboženstvom... Základ náboženskej slobody je vyjadrený asertívnym spôsobom a je naznačený v katolíckej náuke o dôstojnosti ľudskej osoby. Navyše sa novým spôsobom hľadí na vzťah s biblickými údajmi a so zjavením, ktoré, aj keď vyslovene nehovorí o tomto práve (ktoré je občianskym a právnym vymedzením), jednako však zjavuje dôstojnosť ľudskej osoby v celej svojej šírke zhodne so slobodou kresťanského úkonu viery“.

Proti štátnemu ateizmu v krajinách Východu

«Osobný príspevok Pavla VI. k tomuto koncilovému dokumentu bol rozhodujúci», potvrdzuje kardinál Pietro Pavan. Pápež zasiahol, aby dal každopádne hlasovať o pracovnej schéme a prispel k definícii náboženskej slobody ako práve na imunitu. Príspevok Montiniho treba vnímať aj vo svetle dôležitej cesty do OSN v októbri 1965 a počiatočnými kontaktmi s režimami za železnou oponou s cieľom zlepšiť nejakým spôsobom podmienky života kresťanov a vo všeobecnosti obyvateľstva nachádzajúceho sa pod komunistickou diktatúrou. Deklarácia Dignitatis humanae o náboženskej slobode sa totiž stane užitočným nástrojom na dovolávanie sa rešpektovania tohto základného práva v krajinách, kde sa vyznával štátny ateizmus.

Ján Pavol II.: Jeden z najprevratnejších textov

V posolstve zo 7. decembra 1995, pri príležitosti tridsiateho výročia schválenia deklarácie, Ján Pavol II. – ktorý ako koncilový otec mohol zblízka sledovať vývoj dokumentu prispievajúc k jeho tvorbe – tvrdil: „Druhý vatikánsky koncil predstavoval mimoriadnu milosť pre Cirkev a rozhodujúcu etapu jej nedávnej histórie. Dignitatis humanae je bez pochýb jedným z najprevratnejších koncilových textov. Jeho osobitnou zásluhou je, že pripravil cestu pre ten významný a osožný dialóg medzi Cirkvou a svetom, tak veľmi podnecovaný a povzbudzovaný iným významným koncilovým dokumentom, pastoračnou konštitúciou Gaudium et spes, vydanou v ten istý deň. V retrospektíve posledných 30 rokov treba uznať, že úsilie Cirkvi o náboženskú slobodu ako nedotknuteľné právo ľudskej osoby dosiahlo účinky prevyšujúce všetky predvídania koncilových otcov“.

Pred štyrmi rokmi, v posolstve na Svetový deň pokoja roka 1991, pápež Wojtyla zdôraznil, že „žiadna ľudská autorita nemá právo zasahovať do svedomia nejakého človeka“. Veď svedomie je „nedotknuteľné“, keďže predstavuje „nevyhnutnú podmienku pre hľadanie pravdy hodnej človeka a pre priľnutie k nej, keď bola adekvátne rozpoznaná“. Vyplýva z toho, že „všetci musia rešpektovať svedomie každého človeka a nesnažiť sa niekomu nanútiť vlastnú „pravdu“... Pravda sa nenatíska inakším spôsobom, než svojou vlastnou váhou.“

Benedikt XVI. a príklad mučeníkov

Pamätihodné sú aj slová, ktoré Benedikt XVI. venoval tejto téme vo svojom prvom príhovore Rímskej kúrii 22. decembra 2005, keď pozýval „považovať náboženskú slobodu za nevyhnutnosť vyplývajúcu z ľudského spolunažívania, ba za vlastný dôsledok pravdy, ktorá nemôže byť nanútená zvonka, ale človek si ju musí osvojiť jedine prostredníctvom procesu presvedčenia sa. Druhý vatikánsky koncil, uznávajúc a osvojujúc si základný princíp moderného štátu, nanovo nadviazal na to najhlbšie dedičstvo Cirkvi. Tá si môže byť vedomá, že je v tejto veci v plnom súlade s učením samotného Ježiša, ako aj s Cirkvou mučeníkov, s mučeníkmi všetkých čias. Starobylá Cirkev sa s prirodzenosťou modlila za panovníkov a za zodpovedných politikov, považujúc to za svoju povinnosť; avšak, zatiaľ čo sa modlila za panovníkov, odmietala ich naopak uctievať, a tým jasne odmietala štátne náboženstvo“. „Mučeníci prvotnej Cirkvi“ – hovorí ďalej Ratzinger – „zomreli za svoju vieru v toho Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi, a práve takto zomreli aj za slobodu svedomia a za slobodu vyznávania vlastnej viery – vyznávania, ktoré nemôže byť nariadené žiadnym štátom, ale naopak môžeme si ho osvojiť jedine vďaka Božej milosti, v slobode svedomia. Misionárska Cirkev, ktorá si je vedomá, že ju zaväzuje  ohlasovať svoje posolstvo všetkým národom, sa musí angažovať za slobodu viery“.

Výzva pre globalizovaný svet

V príhovore adresovanom účastníkom medzinárodného sympózia „Náboženská sloboda podľa medzinárodného práva a globálny konflikt hodnôt“ pápež František uviedol: „Rozum rozpoznáva v náboženskej slobode základné právo človeka, ktorý uvažuje nad svojou najvyššou dôstojnosťou, tou, že môže hľadať pravdu a priľnúť k nej a uznáva ju za nevyhnutnú podmienku, aby mohol rozvinúť celý svoj potenciál. Náboženská sloboda nie je len slobodou myslenia či súkromného kultu. Je to sloboda žiť podľa etických princípov vyplývajúcich z nájdenej pravdy, ako súkromne, tak aj verejne. Toto je jedna veľká výzva v globalizovanom svete, kde slabé myslenie (pensiero debole) – ktoré je ako choroba – znižuje aj všeobecnú etickú úroveň a v mene falošného poňatia tolerancie potom končíme prenasledovaním tých, ktorí obraňujú pravdu o človeku a jej etické dôsledky“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

16 júna 2020, 14:50