Hľadaj

Vatican News
Kardinál Jozef Tomko pri udeľovaní znaku popolca pápežovi Kardinál Jozef Tomko pri udeľovaní znaku popolca pápežovi  (AFP or licensors)

Kardinál Jozef Tomko: Zmysel staroby

Ktorá doba ľudského života má najvyššiu hodnotu? Ktorá doba je ohrozená a potrebuje ochranu?
Zamyslenie kardinála Jozefa Tomka

Zväčša rozlišujeme detstvo, mladosť, zrelosť, starobu. Najviac si ceníme niektorú dobu. Nie v každom veku je to ten istý úsek života. Pri hodnotení berieme do úvahy rôzne ľudské vlastnosti a hodnoty: zdravie (telesné, duševné), rozum, vôľu, nadanie, múdrosť, vytrvalosť a podobne. Tie potrebujú rásť a vzmáhať sa, vyžadujú si ochranu a opateru.

Ktorý vek a ktoré ľudské hodnoty sú najcennejšie pre človeka a pre ľudstvo? Je to predovšetkým  sám život. Ten si nedávame sami, dostávame ho od iných, je pre nás darom, a to základným, lebo značí podklad pre našu existenciu a pre všetky hodnoty, ktoré nám prináša.

Náš život sa rozvíja v čase a trvá od počatia cez telesnú smrť ako prechod do večnosti. Túto dobu poznáme zväčša zo skúsenosti, lebo ju prežívame spolu so svojimi spolupútnikmi na zemi. Dobu ľudského života rozlišujeme na detstvo, mladosť, zrelosť a starobu; každá tá doba prináša svoje vlastnosti, dôležité pre život jednotlivca i celého ľudstva. Aj naše  poslanie a zamestnanie v živote vplýva na utváranie našej osobnosti a našej životnej cesty.

Tu prichádzame k našej ústrednej otázke o hodnote a zmysle ľudskej staroby. O detskom veku hovoríme, že je dobou rastu a dozrievania, ktorá sa prejavuje viditeľne a citeľne; deti sú každému zväčša sympatické, nie sú útočné, potrebujú pomoc zrelých ľudí a spoločnosti, do rodiny prinášajú atmosféru životnosti a zamerania do budúcnosti, sú nádejou pre budúcnosť národa a iných spoločenstiev.

Ako sa dívame na starobu? Názory sa líšia, podľa rôznych kultúrnych a hospodárskych podmienok, v ktorých prežívame svoju existenciu.  Ale všade sa ten vek chápe ako fáza úpadku, väčšej závislosti od iných, ubúdania duchovných a telesných síl. Starorímsky Cicero hovorí obrazne o „jeseni života“. Náš svet je často tvrdý k starým, ktorí už nevládzu produkovať a zarábať, považuje ich za bezcennú

príťaž spoločnosti. V takom prostredí sa môže staroba stať bolestnou pre starých, ktorí ľahko prijmú ako užitočnú takzvanú „sladkú smrť“ alebo eutanáziu.

Pre mnohých je odchod do penzie psychologickým problémom, ba aj začiatkom tragédie, stratou zmyslu života. Najmä ak k tomu pristúpi ovdovenie, nepochopenie v rodine, úbytok zdravia, prípadné umiestenie v dome dôchodcov, tak ľahko dochádza k stavom izolovania sa, rezignácie, pocitu neužitočnosti aj horšie. Aj dobu penzie či dôchodku si treba pripraviť nielen materiálne, ale aj vytvorením záujmovej oblasti, v ktorej chceme umiestiť svoje zmenšené sily.

Kvalita staroby závisí od našej schopnosti pochopiť jej zmysel a hodnotu, a to nielen na materiálnej úrovni, ale aj na  úrovni viery. Ekonomické dôvody a životné ťažkosti ukázali užitočnosť starých rodičov v rodine pre vnúčatá a dospievajúcu mládež. Keď sú rodičia v práci, oni sú užitoční ako dobrí pomocníci pri mnohých záležitostiach. Aj moderná sociológia im priznáva dôležitú výchovnú úlohu.

V minulej kultúre sa starému človeku priznávala  príslovečná „úcta k šedinám“. V Afrike má slovo starých veľkú váhu, lebo ich považujú ako by za „živé knižnice“ múdrosti a skúsenosti. Aj v rôznych iných kultúrach požívajú veľkú úctu. Staroba má hodnoty, ktoré sú potrebné mladším generáciám a celej spoločnosti. Starí ľudia majú často vzácne životné skúsenosti, majú zmysel pre minulosť a dejiny, vedia sa skôr vyhnúť omylom. Majú aj ucelenejší pohľad na život; ich mravné, citové a náboženské hodnoty sú dôležité pre rovnováhu v rodinách a v spoločnosti.

Z pohľadu viery má staroba ešte väčší význam. Celá Biblia je pretkaná veľkou úctou k starým osobám. Spomeňme si len na Abraháma a Sáru, na Mojžiša, Tobiáša, Alžbetu a Zachariáša. Vo Svätom písme čítame zákon: „Pred šedivou hlavou vstaň, cti si staršiu osobu“ (Lv 19,32). Apoštol Pavol odkazuje svojim cirkvám: „Starci nech sú triezvi, cudní, rozvážni, zdraví vo viere, v láske a v trpezlivosti. Podobne aj staršie ženy nech sú sväté v správaní…“ (Tit 2,2-3).

Staroba nám otvára nevídané príležitosti pre duchovný rast na poli meditácie, modlitby, sviatostného života. Objavíme nové možnosti pre apoštolát, pre charitatívnu činnosť, pre skutky milosrdenstva. Ako povedal sv. Ján Pavol II., keď sa pred tvárou na svätopeterskom námestí zhromaždených ľudí pripravoval na smrť: „Viera osvecuje a vysvetľuje tajomstvo smrti a vnáša do staroby pokoj… I staroba má svoju úlohu v pokračujúcom procese dozrievania človeka na ceste k večnosti“. Tak sa aj on pripravoval „na odchod do domu Otca“: „očakávajúc blaženú nádej a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista“. Taká viera otvára srdce a pomáha prekonať každý strach. O takú vieru prosme pre seba i pre našich známych.

Jozef kard. Tomko

23 februára 2020, 19:21