Editoriál A. Tornielliho: Príspevok ohľadom kňazského celibátu v synovskej poslušnosti pápežovi

Andrea Tornielli

Z častí publikovaných v predstihu v denníku Le Figaro sa dozvedáme, že autori vstupujú svojimi príspevkami do debaty o celibáte a o možnosti svätenia ženatých mužov za kňazov. J. Ratzinger a R. Sarah – ktorí sa definujú ako „dvaja biskupi v synovskej poslušnosti pápežovi Františkovi“, ktorí „hľadajú pravdu“ v „duchu lásky k jednote Cirkvi“ – bránia disciplínu celibátu a vyvodzujú dôvody, pre ktoré ju podľa ich názoru neradno meniť. Otázka celibátu sa rozoberá na 175 stranách zväzku s dvoma textami, jedným od emeritného pápeža a druhým od kardinála, spolu s úvodom a záverom podpísanými oboma autormi.

Kard. Sarah vo svojom texte pripomína, že „existuje ontologicko-sviatostné puto medzi kňazstvom a celibátom. Akékoľvek oslabenie tohto puta by spochybnilo magistérium Koncilu a pápežov Pavla VI., Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Prosím pápeža Františka, aby nás definitívne ochránil pred touto eventualitou vetovaním akéhokoľvek oslabenia zákona ohľadom kňazského celibátu, aj keby sa obmedzovalo na ten či onen región“. Kard. Sarah dospieva až k označeniu eventuálnej možnosti vysvätenia ženatých mužov za „pastorálnu katastrofu, ekleziologický zmätok a zatemnenie chápania kňazstva“. Benedikt XVI., ktorý sa vo svojom krátkom príspevku reflektujúc nad témou vracia k židovským koreňom kresťanstva, potvrdzuje, že kňazstvo a celibát sú späté od začiatku „novej zmluvy“ Boha s ľudstvom, ktorú ustanovil Ježiš. A pripomína, že „už v starobylej Cirkvi“, čiže v prvom tisícročí, „ženatí muži mohli prijímať sviatosť vysviacky iba vtedy, ak sa zaviazali rešpektovať sexuálnu abstinenciu“.

Kňazský celibát nie je a nikdy nebol dogmou. Ide o cirkevnú disciplínu latinskej cirkvi, ktorá predstavuje vzácny dar, definovaný takýmto spôsobom všetkými poslednými pápežmi. Katolícka cirkev východného obradu umožňuje vysvätiť za kňazov ženatých mužov a výnimky boli povolené aj v latinskej cirkvi práve Benediktom XVI. v Apoštolskej konštitúcii Anglicanorum coetibus venovanej anglikánom, ktorí žiadajú o spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, kde sa predpokladá „od prípadu k prípadu prijať do posvätného rádu presbyterátu aj ženatých mužov, podľa objektívnych kritérií schválených Svätou stolicou.“

Stojí za pripomenutie, že k téme sa viackrát vyjadril aj pápež František, ktorý ešte ako kardinál v knihe rozhovorov s rabínom Abrahamom Skorkom vysvetľoval, že je za zachovanie celibátu „so všetkými pre a proti s tým spojenými, pretože skúsenosti desiatich storočí sú pozitívne, a nie pochybné. Tradícia má váhu a platnosť“. V januári minulého roka pápež František v rozhovore s novinármi pri návrate z Panamy pripomenul, že vo východnej katolíckej cirkvi je možná voľba celibátu alebo manželstva ešte pred diakonátom, ale pokiaľ ide o latinskú cirkev, dodal: „Prichádza mi na myseľ veta sv. Pavla VI.: «Uprednostňujem skôr dať život než zmeniť zákon o celibáte». Prišla mi na myseľ a chcem ju vysloviť, pretože je to odvážna veta vo chvíli ťažšej než je táto, v rokoch 1968-70... Osobne si myslím, že celibát je dar pre Cirkev... Nesúhlasím s povolením voliteľného celibátu, nie“. Vo svojej odpovedi hovoril aj o diskusii medzi teológmi ohľadom možnosti udelenia oslobodenia pre niektoré odľahlé regióny, ako sú tichomorské ostrovy, avšak s upresnením: „to nie je moje rozhodnutie. Moje rozhodnutie ohľadom celibátu voliteľného pred diakonátom je „nie“. Je to moja osobná vec, neurobím to, toto zostáva jasné. Som „upnutý“? Možno. Ale necítim, že by som sa mohol postaviť pred Boha s takým rozhodnutím“.

V októbri 2019 sa slávila Synoda o Amazónii a k téme sa diskutovalo. Ako je zrejmé zo záverečného dokumentu, boli biskupi, ktorí žiadali možnosť vysvätenia ženatých stálych diakonov za kňazov. Je však do očí bijúce, že pápež vo svojom záverečnom príhovore 26. októbra, po tom ako sledoval v aule všetky fázy vystúpení a diskusie, nijako nespomenul tému vysvätenia ženatých mužov, a to ani letmo. Namiesto toho pripomenul štyri dimenzie synody: dimenziu týkajúcu sa inkulturácie, ekologickú, sociálnu a nakoniec pastoračnú, ktorá „zahŕňa všetky“. V tom istom príhovore pápež hovoril o kreativite v nových ministériách a o úlohe žien a pri poukázaní na nedostatok klerikov v určitých misijných oblastiach pripomenul, že existuje mnoho kňazov z istej krajiny, ktorí odišli do Prvého sveta – do USA a Európy – „a niet takých, čo by sa dali vyslať do amazonskej oblasti tej samotnej krajiny“.

Významná je napokon aj skutočnosť, že pápež František, keď pri rovnakej príležitosti ďakoval médiám, požiadal ich, aby sa pri šírení záverečného dokumentu pristavili predovšetkým pri diagnózach, „čo je tá časť, kde sa Synoda skutočne vyjadrila najlepšie“: diagnóza kultúrna, sociálna, pastoračná a ekologická. Pápež vyzval neupadnúť do nebezpečenstva sústreďovať sa „na to, čo rozhodli v tej či onej disciplinárnej otázke, ktorá strana vyhrala a ktorá prehrala“.

-mh, jb-