K 100-ročnici narodenia kardinála Tomáša Špidlíka: Večnosť vytvárajú vzťahy, ktoré nekončia

Samuel Jackanič SJ

Tomáš Špidlík SJ sa narodil 17. decembra 1919 v Boskoviciach na Morave, kde absolvoval základnú školu i gymnázium. V roku 1938 začal študovať latinčinu a českú literatúru na filozofickej fakulte v Brne. Po uzatvorení českých vysokých škôl nacistami vstúpil 23. septembra 1940 do jezuitského noviciátu v Benešove. Po jeho obsadení nacistami pokračoval v štúdiu filozofie na Velehrade, kde 24. septembra 1942 zložil i rehoľné sľuby. Po ukončení filozofických štúdií sa stal prefektom miestneho velehradského gymnázia, kde vyučoval češtinu a ruštinu.

Kardinál Špidlík po mnohých rokoch v jednej knihe rozhovorov 

spomínal na toto obdobie s úsmevom na tvári, vraviac, že vo vtedajších pomeroch a podmienkach bol v znalostiach ruštiny pred svojimi študentmi popredu iba o jednu kapitolu, ktorú si naštudoval večer pred hodinou, ktorá mala nasledovať na druhý deň. V roku 1946 ho predstavení poslali na teologické štúdiá do holandského Maastrichtu, kde 22. augusta 1949 prijal kňazskú vysviacku.

Keď už bolo zrejmé, že sa po roku 1950 nebude môcť vrátiť do komunistami ovládaného Československa, presťahoval sa do Ríma, kde začal spolupracovať s Vatikánskym rozhlasom a kde v roku 1954 na Pápežskom východnom inštitúte obhájil doktorskú prácu pod vedením svetoznámeho odborníka na spiritualitu kresťanského Východu, jezuitu Irenea Hausherra SJ.

Od roku 1954 vyučoval východnú a patristickú teológiu na spomínanom Pápežskom východnom inštitúte, Pápežskej gregoriánskej univerzite a na Inštitúte Terezianum v Ríme a hosťoval na mnohých európskych i svetových univerzitách. V rokoch 1951 – 1989 bol takisto špirituálom v rímskom Pápežskom kolégiu sv. Jána Nepomuckého (Nepomucenum). Jeho slávne piatkové príhovory v češtine na vlnách Vatikánskeho rozhlasu boli neskôr preložené do mnohých jazykov.

Od roku 1991 žil a pracoval v Centre Aletti v Ríme a v marci 1995 viedol na žiadosť Jána Pavla II. pôstne duchovné cvičenia pre pápeža a predstaviteľov Rímskej kúrie. O rok neskôr ho spolu s členmi Centra Aletti v Ríme požiadali o teologický a umelecký dohľad nad prekrásnou výzdobou kaplnky Redemptoris Mater, ktorá sa nachádza v pápežskom paláci.

21. októbra 2003 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála. Keďže v čase svojho kreovania za kardinála mal už takmer 84 rokov a nemohol už zastávať žiadny úrad, v prípade kardinála Špidlíka nebola potrebná biskupská konsekrácia. Kardinál Tomáš Špidlík SJ odišiel k Pánovi po dlhom a naplnenom živote 16. apríla 2010 vo večerných hodinách za zvuku jeho obľúbeného zvona la Sperduta na veži blízkej baziliky Santa Maria Maggiore.

Keď premýšľame o jeho diele a o neuveriteľnom prínose pre kresťanský Východ, tak katolícky, ako pravoslávny, právom sa nám zastavuje dych. Desiatky kníh a článkov, preložených do mnohých svetových jazykov, a jeho neúnavné pripomínanie dôležitosti kresťanského, no najmä slovanského Východu, sú nepochybne mementom i pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku.

Špidlík rád rozprával o gréckokatolíkoch na Slovensku ako o Slovanoch, ktorí majú východný obrad, v porovnaní s inými Slovanmi sa však nachádzajú na západe. Ako nositelia východného obradu a dedičia misie svätých Cyrila a Metoda sú gréckokatolíci a Slováci vôbec podľa neho povolaní byť v slovanskom svete akýmsi mostom a podľa vzoru svätých vierozvestcov vyťažiť a ponúknuť z kultúrneho a intelektuálneho stretu Východu so Západom to najcennejšie a najautentickejšie.

Okrem tohto akademického rozmeru života kardinála Špidlíka a jeho odkazu je tu však i iná, azda ešte omnoho dôležitejšia dimenzia jeho života a odkazu, ktorá sa dnes javí aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Asi najlepšie ju vystihuje citát na jeho hrobke v Bazilike na moravskom Velehrade, ktorý mu bol veľmi blízky a kde bol napokon i pochovaný: „Všetko, čo žijeme s láskou, prechádza s Kristom do vzkriesenia. Večnosť vytvárajú vzťahy, ktoré nekončia.“

Český jezuita chápal ľudský život ako sieť osobných vzťahov a priateľstiev, ktoré predpokladajú a vyžadujú si úprimný záujem o iného a rešpekt voči jeho odlišnosti. Po návrate z jednej z jeho početných ciest do prevažne pravoslávnych krajín na otázku, ako ho prijali pravoslávni, odpovedal: „Nešiel som k pravoslávnym, ale k priateľom. Tí ma prijali dobre.“

Špidlík bytostne neznášal zovšeobecňovanie, paušalizovanie a vyjadrovanie sa vo formulkách s údajne všeobecnou platnosťou. V časoch, kedy je spoločnosť i Cirkev samotná polarizovaná a rozdelená kvôli odlišnosti názorov, je jeho priateľský prístup k človeku a rešpekt k jeho odlišnosti veľmi aktuálny i pre nás samotných a pripomína nám, že bez ohľadu na názorové či iné nezhody sme ako Cirkev a spoločnosť pozvaní k vzájomným osobným a priateľským vzťahom, ktoré zmenšujú vzdialenosti a zaručujú svetlejšie a pokojnejšie zajtrajšky.

(Odvysielané 14. decembra 2019 v rámci rubriky Vatikánskeho rozhlasu pre gréckokatolíkov)