Hľadaj

Vatican News
Michal Lacko SJ (1920-1982) Michal Lacko SJ (1920-1982) 

Michal Lacko a liturgická obnova gréckokatolíckej cirkvi

Obnovenie gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v roku 1968 sa udialo za spolupôsobenia viacerých faktorov – zmeny domácej politickej situácie, aktivity kňazov a veriacich na Slovensku, ale aj neúnavnej činnosti niektorých predstaviteľov slovenskej gréckokatolíckej diaspory v zahraničí. Medzi jej najvýraznejších predstaviteľov patril páter Michal Lacko, slovenský jezuita, profesor Pápežského východného inštitútu v Ríme.
Cyril Vasiľ SJ: Michal Lacko a liturgická obnova

Tejto kľúčovej postave obnovy našej cirkvi bude potrebné venovať ešte mnoho pozornosti, na správne docenenie jej historického významu. Dnes by sme si chceli pripomenúť len jeden aspekt Lackovej činnosti – jeho príspevok k liturgickej formácii našej cirkvi.

Hlboký osobný vzťah k byzantskému obradu bol u Lacka výsledkom zodpovednej a vedomej osobnej voľby, ktorú si vykonal ako rehoľník-jezuita. Nadchnutie sa cyrilometodskými ideálmi počas štúdií v Záhrebe, ideál akademickej i duchovnej práce pre kresťanský Východ - všetky tieto prvky prispeli k Lackovmu plnému osobnému stotožneniu sa so svojou gréckokatolíckou cirkvou a s jej duchovným, kultúrnym a liturgickým dedičstvom.

Michal Lacko prijíma v roku 1948 diakonské a kňazské svätenia v byzantskom obrade, v Chráme sv. Antona pri Pápežskom ruskom kolégiu z rúk ruského arcibiskupa Jevrejnova. Lacko je aj prvým slovenským jezuitom, ktorý 15. augusta 1955 zložil do rúk P. Teofila Horáčka, rektora Pápežského ruského kolégia, posledné rehoľné sľuby pri liturgii byzantského obradu s formulou sľubu preloženou do cirkevnoslovanského jazyka.        

Už pri svojej základnej liturgickej formácii mal P. Lacko pred očami tri varianty byzantského obradu. Na jednej strane tu bolo obradovo a rubricisticky korektné slávenie podľa rímskych vydaní editio Vulgata  a  editio Ruthena a na druhej strane sa stretával vo viacerých gréckokatolíckych komunitách s čiastočne latinizovaným a skomoleným spôsobom slávenia, ktoré sa od editio Ruthena odlišovalo viacerými skráteniami textov liturgie a vkladaním latinských prvkov do celkového liturgického prejavu.

Páter Lacko sa do práce na poli liturgie púšťa už veľmi skoro po svojej kňazskej vysviacke. Už v roku 1951 zaznamenávame jeho spoluprácu na príprave modlitbovej knižky Prameň života,  ktorá vyšla v holandskom Leidene ako vydanie Združenia slovenských katolíckych študentov v zahraničí. Knižka bola určená pre Slovákov v cudzine, ale predovšetkým pre slovenských utečencov.

Od roku 1957 začal  Lacko v časopise Mária publikovať sériu článkov s liturgickou tematikou – „Dvanásť veľkých sviatkov východnej cirkvi“ a v roku 1958 sa zasa venoval „Bohoslužbe strastnej sedmice“.

Lacko privítal legalizáciu gréckokatolíckej cirkvi vo vtedajšom Československu v roku 1968 s nesmiernym nadšením. Popri mnohostrannej duchovnej i materiálnej pomoci, ktorú nezištne ponúkol našej cirkvi pri jej novom cirkevno-spoločenskom etablovaní sa, Lacko pamätal aj na potrebu zabezpečiť dostatok liturgických kníh pre veriacich tejto znovuzrodenej cirkvi.  Na bezprostredné uspokojenie tejto pastoračnej potreby zabezpečil reedíciu výťahu z modlitbovej knižky Chváľme Boha, v ktorej jej autor, kanonik Pavol Spišák už v roku 1942 po prvý raz uverejnil slovenský text liturgie sv. Jána Zlatoústeho a iných liturgických častí.

Lacko bol veľkým obhajcom slovenskosti gréckokatolíkov, a hoci bol bytostne spojený s liturgiou v cirkevnoslovanskom jazyku, zaiste súhlasil aj s prekladom liturgie do živého slovenského jazyka. V jeho predstavách sa však preklad liturgie mal spájať predovšetkým s jej lepším pochopením a plnohodnotnejším slávením a nemal by byť príležitosťou na jej zjednodušovanie, skracovanie, či inú deformáciu. Možno aj preto môžeme vycítiť istý kritický podtón, či chlad, s akým Lacko reagoval na prvé slovenské vydanie liturgikonu z roku 1976.

Lackove názory na východnú liturgiu, na jej duchovný, katechetický i ekleziálny rozmer, môžeme najlepšie spoznať zo série článkov uverejňovaných v časopise Mária v rokoch 1977-1979.

Keď porovnáme Lackove komentáre s vtedajšou liturgickou praxou na Slovensku, vidíme, že ich autor si bol vedomý niektorých obradových zvláštností, ba aj istých deformácií, ktoré sa ujali na Slovensku, a snažil sa pri svojich vysvetleniach liturgie usmerniť čitateľov a zaiste aj kompetentnú cirkevnú vrchnosť k postupnému zladeniu miestnej liturgickej praxe s požadovanou všeobecne záväznou normou.

Lacko však nie je v liturgii suchopárnym, či fundamentalistickým  konzervatívcom. Pri čítaní jeho komentárov nám priam udiera do očí vysoký výskyt jeho návrhov, akým spôsobom by mohli byť liturgické texty zreformované. Celkovo dvadsaťjedenkrát uvádza pri komentári liturgie sv. Jána Zlatoústeho klauzuly ako: „Až dôjde k reforme...“, „Pri budúcej reforme...“, „Pri prípadnej reforme...“, atď.

Na druhej strane, Lacko bol aj realistom. Dobre si uvedomoval, že prípadná reforma byzantskej liturgie bude musieť prejsť celocirkevnou diskusiou odborníkov–liturgistov i reprezentantov jednotlivých cirkví. Keďže súčasná podoba byzantskej liturgie je výsledkom stáročného vývoja a spoločným dedičstvom celej Cirkvi, rovnako sa k nej hlásia pravoslávne, ako aj katolícke východné cirkvi. Z toho vyplýva, že prípadná reforma môže prichádzať do úvahy až ako výsledok zjednotenia týchto cirkví, alebo prinajmenšom v úzkej spolupráci a so súhlasom všetkých  zainteresovaných cirkví. Akékoľvek separátne pokusy – o to viac, ak sú nekompetentné a uskutočňované nelegálne – sú hrubým poškodením spoločného liturgického dedičstva Katolíckej cirkvi.

Na margo vtedajšej situácie v slovenskej Gréckokatolíckej cirkvi a možno aj ako výstrahu do budúcnosti akoby nám Lacko chcel nepriamo odkázať:

Cesta reformných pokusov je slepou uličkou, ak nevychádza z poznania štruktúry a histórie liturgie.  Najprv je potrebné sláviť a študovať liturgiu v jej plnosti a vrátiť sa z cesty deformujúcich experimentov, obnoviť sa v poznaní skutočného a plného bohatstva, ktoré ponúka byzantská liturgia. Len tak bude môcť Gréckokatolícka cirkev na Slovensku vyjsť zo svojho komplexu menejcennosti voči latinskej cirkvi a len tak prestane byť pre pravoslávne cirkvi negatívnou ukážkou deformácií tzv. uniatizmu.

Tento Lackov „odkaz medzi riadkami“ dostal svoju oficiálnu formuláciu a záväznú platnosť štrnásť rokov po jeho smrti v oficiálnom dokumente Svätej stolice, ktorým je Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví.

Lackov duchovný odkaz na poli liturgickej obnovy začala naša cirkev v posledných rokoch nádejne a odvážne uskutočňovať. Na tejto ceste nechýbali a nechýbajú ani prekážky – skutočné i umelo kladené do cesty. Veríme však, že nadšenie ducha, ktoré charakterizovalo Lackov obetavý život pre Gréckokatolícku cirkev, sa naplno prejaví aj v našej cirkvi, ktorá tak pod vedením svojich pastierov, v spolupráci celého presbytéria a s informovanou a prežitou účasťou celého Božieho ľudu, bude aj naďalej pokračovať v obnove svojho duchovného života aj prostredníctvom odborne pripravenej a zodpovedne uskutočňovanej liturgickej obnovy.

V rámci rubriky Vatikánskeho rozhlasu pre gréckokatolíkov pripravil arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi

25 augusta 2019, 09:06