Beta verzia

Cerca

Vatican News
Ilustračná snímka Ilustračná snímka 

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Byť ako dieťa

Voči Bohu sme všetci deťmi. Nemáme na to, aby sme si to, čo nám Boh dáva a čo pre nás robí nejako zaslúžili. Dary Božie a hlavne dar spásy sa zaslúžiť nedajú, sú jednoducho darom.

Zamyslenie na 27. nedeľa cez rok B: (Mk 10,15)

Príhovor P. Milana Bubáka

Dnes máme pred sebou namrzeného Ježiša. Dnešné evanjelium je jediné miesto vo všetkých evanjeliách, kde sa toto silné slovo v súvislosti s Ježišom nachádza. Grécke slovo avganakte,w (aganakteo) znamená namrzený, nahnevaný, rozhorčený alebo vytočený. Ježiš bol teda namrzený a vôbec to neskrýval. Čo bolo dôvodom tejto jeho namrzenosti? Dôvodom bolo správanie sa jeho učeníkov k deťom. Počujme evanjelistu Marka: „Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl [bol] namrzený...“ Prečo ho toto správanie sa jeho apoštolov voči deťom tak veľmi vytočilo?

Preto, lebo šlo o Božie kráľovstvo. Deti boli pre Ježiša ideálom toho, ako by mali vyzerať tí, ktorí chcú vojsť do Božieho kráľovstva. „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň“, hovorí. Ježiš tu svojich učeníkov učí jednej veľmi dôležitej veci: že ten, kto chce vojsť do Božieho kráľovstva musí byť dieťaťom. Božie kráľovstvo totiž patrí iba deťom.

Toto muselo Ježišových súčasníkov veľmi prekvapiť. Deti mali v dobe Ježišovej doby veľmi nízke postavenie a to preto, lebo nemali pred Bohom takmer žiadnu hodnotu. Hodnota človeka sa podľa vtedajšieho presvedčenia merala podľa zásluh, ktoré získaval zachovávaní Tóry, čiže Svätého písma. Nakoľko ale deti Tóru ešte nepoznali, nemohli ju zachovávať a teda ani si získavať pred Bohom zásluhy. Deti boli pred Bohom bez zásluh a preto bez hodnoty.

Ježiš ale tým, že deti silne preferuje a na mnohých miestach opakuje, že Božie kráľovstvo patrí iba takým ako oni, toto teologické učenie svojich súčasníkov o zásluhách a odmene silne spochybňuje. A nielen to: on ho obracia úplne dolu hlavou. Podľa neho práve táto neschopnosť detí zaslúžiť si nebeské kráľovstvo je ich najväčšou prednosťou. Byť ako dieťa znamená, že človek nemá nič, čo by mohol Bohu ponúknuť, čo by mu mohol ukázať, čím by si mohol Božie kráľovstvo získať. Znamená to úplnú bezmocnosť a neschopnosť mať čosi, čím by si človek mohol zaslúžiť a získať Božie kráľovstvo. Ježiš nepropaguje detinskosť, ani sa nesnaží o nejaký romantický postoj voči deťom. On sa snaží zdôrazniť, že Božie kráľovstvo je úplne zadarmo, že je jednoducho darom. Deti si vážia dar lebo vedia, že si ho nemohli zaslúžiť. Preto nad ním žasnú, sa z neho tešia a sú zaň vďačné.

Voči Bohu sme všetci deťmi. Nemáme na to, aby sme si to, čo nám Boh dáva a čo pre nás robí nejako zaslúžili. Dary Božie a hlavne dar spásy sa zaslúžiť nedajú, sú jednoducho darom. Od nás sa žiada iba to, aby sme voči Bohu vedeli byť za ne vďační, tak ako sú vďačné deti.

Druhou prednosťou, ktorú dieťa (oproti dospelým) má je jeho budúcnosť. Byť dieťaťom znamená prijať fakt, že aj keď som napojený na minulosť, môj život je predsa zameraný na budúcnosť. Kráčam k budúcnosti a odtiaľ mi prichádza nádej a energia aj pre to, čo robím teraz.

Toto sa dá chápať dvoma spôsobmi. Prvým je pohľad na môj hriešny život. Mnohí z nás nie sme dosť opatrní a často  podceňujeme svoje pády. Precitneme až vtedy, keď zistíme, že sme sa vo svojich hriechoch zamotali a že zlo, ktoré sme popáchali nám už prerástlo cez hlavu. Mnohí si pri úvahe nad svojím prehajdákaným životom majú tendenciu zúfať.

Byť ako dieťa však znamená prestať sa upriamovať na svoju minulosť. Byť dieťaťom obsahuje v sebe možnosť nového života, možnosť znovu sa narodiť, ako to zdôrazňuje Ježiš vo svojom rozhovore s Nikodémom: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ Nikodém mu vravel: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý? Azda môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“ Ježiš odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Jn 3, 3-5). To narodenie sa znova prebieha pri krste, ale aj pri každej spovedi. Teda vždy, keď konám pokánie sa znova rodím, ako dieťa. Už nemám minulosť, mám iba prítomnosť a budúcnosť.

No zameranie sa na budúcnosť sa dá chápať ešte aj iným spôsobom. Byť dieťaťom, ktoré žije z budúcnosti je výzva k starnúcim a starým ľuďom. Starí majú sklon sa zameriavať príliš na minulosť – či už v dobrom alebo v zlom – a takmer vôbec sa nezameriavať na budúcnosť. Mnohí starí si myslia, že pre nich už budúcnosť nie je. Túto tendenciu starých si všimol už dávny Aristoteles, ktorý žil tri storočia pred Kristom. Vo svojej Rétorike píše o povahe starých a o  povahe mladých: „Starí žijú skôr zo spomienok ako z nádeje,“ hovorí, „lebo väčšina ich života sa už minula, ostáva im menšia časť, a preto, že nádej hľadí do budúcnosti, kým spomienky do minulosti. V tom je práve príčina ich mnohovravnosti, lebo ustavične vysvetľujú, čo sa im stalo, a tak nachádzajú rozkoš v spomienkach.“ „Starí sú pesimisti. Pesimizmus je vlastnosť, ktorá všetko chápe z horšej stránky. Ďalej bývajú podozrievaví z nedôvery, nedôverujú, lebo majú svoje skúsenosti.“ Starí ľudia sa málo opravdivo smejú, skôr „jednostaj nariekajú. Nariekanie je opakom toho, čo robí človek, ktorý má rád smiech.“

„Mladí nemávajú zlú náladu, skôr dobrú, lebo ešte nevideli veľa prípadov ľudskej skazenosti. Sú aj dôverčiví, pretože sa málokedy sklamali. Takisto vedia dúfať ... lebo ešte nemali veľa neúspechov. Mladí žijú väčšinou v nádeji, lebo nádej sa týka budúcnosti, spomínanie minulosti. Mladosť má pred sebou veľkú budúcnosť, za sebou krátku minulosť. A naozaj, v ranej mladosti niet na čo spomínať, ale dúfať možno všetko.“[1]

Uznáme, že tieto Aristotelove slová sú presné a hoci sú už 2300 rokov staré, aj stále platné. Píše ich preto, aby starých vyzval k nádeji a tým k väčšiemu optimizmu. Je to dobrá snaha, pretože nie je nič horšieho, ako odchádzať z tohto sveta v zatrpknutosti. Lenže Aristoteles bol pohan, a preto jeho povzbudenia boli iba zbožným želaním. „Aký zmysel má všetko to naše pachtenie, keď aj tak jedného dňa umrieme“, pýtali sa cynici. Pre neveriaceho je život ako presýpacie hodiny.

Ježišovo nástojenie na tom, aby sme celý svoj život zostali deťmi, ktoré sa tešia na budúcnosť je však realistickejšie. To, čo nás na budúcnosť upriamuje je naša viera v Boha. Boh je náš Otec, ktorý nás pozýva k životu s ním. Istý starý muž, ktorý týmto slovám veril a preto zostal celý svoj život dieťaťom, na sklonku života hovorí: „Tak veľmi sa teším na stretnutie sa so svojím Otcom.“ Už je tam. Jeho odchod k tomuto svojmu Otcovi bol kázňou pre všetkých naokolo.

 

[1] Aristoteles, Rétorika, Vydavateľstvo Thetis, s.r.o., Martin, 2009, str. 133-136

 

06 októbra 2018, 11:58