Beta verzia

Cerca

Vatican News
Ježiš uzdravuje hluchonemého Ježiš uzdravuje hluchonemého 

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Služba uzdravovania

Každý z nás má moc zbavovať ľudí bremena, zdieľať ich bolesť, vyslovovať slová nádeje a útechy a tým všetkým uzdraviť ich srdce. Toto uzdravenie sa môže diať úplne potichu, nenápadne, nevedomky ba často na miestach, kde by sme to najmenej čakali.

Zamyslenie na 23. nedeľu cez rok B: (Mk 7, 31-37)

Príhovor P. Milana Bubáka

Povedzme si dnes, milí priatelia, niečo o uzdravovaní. Podnet k tomu nám dáva dnešné evanjelium o uzdravení hluchonemého. Ježiš uzdravil veľa ľudí počas svojej verejnej služby. Niektorí boli uzdravení okamžite, iní postupne, jedni si museli uzdravenie u Ježiša vymôcť, iní ho dostali až po dlhom čase.

Niektorí sa uzdravili, lebo mali šťastie na dobrých priateľov, ktorí ich k Ježišovi priviedli, ďalší Ježiša ani nevideli, boli na príhovor svojich priateľov uzdravení na diaľku. Jedni boli uzdravení telesne, iní duchovne. Boli aj takí, ktorí  uzdravení neboli vôbec, pretože, ako hovoria evanjelisti, neverili.[1] No nech to bolo akokoľvek, uzdravených bolo toľko, že ľuďom bolo jasné, že v Ježišovi je medzi nimi prítomný Boh, jeho súcit a jeho milosrdenstvo.

Ježišova moc uzdravovať bola vskutku veľká a nie nadarmo vzbudzovala úžas. No v istom zmysle každý z nás veriacich je volaný v tejto Ježišovej službe uzdravovania pokračovať. A nielen pokračovať, ale má k nej aj moc. Každý z nás má moc zbavovať ľudí bremena, zdieľať ich bolesť, vyslovovať slová nádeje a útechy a tým všetkým uzdraviť ich srdce. Toto uzdravenie sa môže diať úplne potichu, nenápadne, nevedomky ba často na miestach, kde by sme to najmenej čakali.

Chcel by som vám tu dnes porozprávať tri príbehy, v ktorých sa takéto nenápadné uzdravenia odohrali. Príbehy drobné, všedné, jemné, avšak predsa účinné. Bude to príbeh manžela, športovca a rockovej hviezdy.

Prvý príbeh pochádza od istého chirurga a poukazuje na uzdravujúcu silu slov. Je to príbeh Jána. Ján bol jedným z tých silných, sebaistých mužov, ktorí len zriedkavo vyjadrujú svoje emócie navonok. Raz v noci musel zaviesť svoju manželku Annu do nemocnice na pohotovosť. Následná operácia bola síce úspešná, no jej stav sa nezlepšoval. Napriek početným transfúziám krvi a intenzívnej starostlivosti lekára žena rýchlo strácala silu. Lekár bol zmätený, pretože podľa jeho úsudku to, čo jej poskytoval, by malo fungovať a jej stav by sa mal zlepšovať. Nakoniec prišiel k takémuto záveru: žene na jej uzdravení nezáleží.

Chirurg príde k jej posteli a hovorí jej: „Pani,  nemôžete svojho manžela opustiť. Čo si bez vás počne?“ „On si bezomňa poradí, pán doktor“, hovorí mu tichým hlasom žena. „Je silný, nepotrebuje nikoho, ani mňa. Vždy bol taký.“ Doktor je prekvapený. Zavolá si k sebe jej manžela a povie mu, čo mu povedala jeho žena. Jána to prekvapilo. Okamžite sa vyberie do izby za svojou ženou, chytí ju za ruku a hovorí jej: „Anka, musíš vyzdravieť!“ „Prečo?“ pýta sa ho jeho manželka bez toho, že by otvorila oči. „Preto, lebo ťa potrebujem!“, hovorí jej Ján. Tieto slova zaúčinkovali okamžite.  O dva týždne neskôr bola doma a rýchlo sa zotavovala.

Chirurg, ktorý tento príbeh rozpráva hovorí, že to nebola len transfúzia krvi, ktorá žene pomohla. To, čo jej najviac pomohlo, bolo slovo jej manžela. Slovo, v ktorom jej dal najavo, že ju potrebuje, a že je v jeho živote dôležitá. Slová „Potrebujem ťa!“ boli pre ňu ako tie Ježišove: „Vstaň a choď!“

Druhý príbeh pochádza z prostredia športu. Rozpráva ho slávny hráč bejzbalu Joe Torre (nar. 1940), ktorý si napriek svojej popularite zachoval svoju skromnosť a vždy mal rád ľudí. „Bolo to v jedno dusné popoludnie na štadióne veteránov vo Filadelfii,“ hovorí Joe. „Vyšiel som si pred zápasom nachvíľu medzi ľudí, len tak, trocha sa popozerať. Zrazu počujem svoje meno. Myslel som, že niekto chce môj autogram. Prídem bližšie k tomu človeku a on mi hovorí: „Asi si ma už nepamätáte. Stretli sme sa pred tridsiatimi rokmi. Bol som na strednej škole. Moji rodičia boli zo mňa zúfalí, lebo som sa neučil. Bol som však váš fanúšik. Tajne vsadili na poslednú nádej: zavolali vás, či by ste sa so mnou neporozprávali. Stalo sa. Dnes som právnik a som vám vďačný, že ste ma vtedy prijali a za slová, ktoré ste mi vtedy povedali.“ Snažil som sa spomenúť si na tú situáciu a vyloviť si zo svojej pamäti, čo som mu vtedy povedal, no nejak sa mi to nepodarilo. Nevadí, slová tohoto človeka ma aj tak potešili.“ Znova, máme aj tu slová uzdravenia, ktoré mladého chlapca v rozhodujúcej chvíli jeho života postavili na nohy.

Posledný príbeh pochádza zo života bývalej rockovej hviezdy, britského hudobníka Cliffa Richarda (nar. 1940). Možno mladšej generácii jeho meno veľa nehovorí, no pre nás starších je dosť známy. Čo sa ale veľmi nevie je to, že Cliff Richard bol spočiatku nie príliš dobrým človekom. Ním sa stal až neskôr, keď zažil obrátenie a stal sa kresťanom. Kedysi, začiatkom sedemdesiatych rokov navštívil misijné tábory v Sudáne a Bangladéši. Videl v nich ľudí s otvorenými ranami a všetkými možnými druhmi zdravotných problémov, ktorí žili vo veľmi zlých hygienických podmienkach. Všetko sa mu hnusilo. Dával si pozor, aby sa ničoho nedotkol. Ak mu niekto podal ruku, hneď sa bežal niekde umyť.

Potom sa, jedného dňa stal jeden z tých zvláštnych okamihov, kedy Boh prenikol cez tvrdosť jeho srdca, a ktorý ho premenil. Sám ho popisuje takto. „Chcel som, aby mi môj fotograf urobil fotku, ktorá by dojala ľudí. A tak som sa sklonil nad malé dieťatko, ktoré bolo samá rana. Nechtiac som mu však stúpol na nôžku a ono sa silne rozplakalo. Vtom som ho – v nejakom automatickom reflexe – uchopil a vzal do svojho náručia. Dieťa prestalo plakať, pritúlilo sa ku mne a začalo sa na mňa usmievať. Najčudnejšou vecou v celej tejto príhode bolo to, že ja som sa napriek svojej precitlivenosti, prestal báť. Držal som vo svojom náručí špinavé, zavšivavené dieťa, posiate ranami po celom tele. No ja som si namiesto strachu začal uvedomovať inú vec: ja mám v sebe enormnú moc, moc uzdravovať. Cliff Richard nebol Ježiš. No napriek tomu mal v sebe čosi z tej moci, ktorú zo seba vyžaroval Ježiš. Moc uzdravovať, upokojovať, stavať na nohy, vracať nádej.

Tieto jednoduché príbehy rozprávam preto, lebo vždy keď hovoríme o uzdravovaní, máme v sebe tendenciu si myslieť, že uzdravovať znamená konať niečo zázračného a veľkolepého. A to nie je pravda. Silu uzdravovať majú najčastejšie slová a gestá, o ktorých si myslíme, že nestoja za veľa: slová ako „Potrebujem ťa, milujem ťa, som tu pre teba“, alebo gesto ako potľapkanie po ramene, objatie, telefonát či obyčajná prítomnosť. Nie sú to dramatické príbehy Písma, ale sú to predsa príbehy uzdravenia.

Moji priatelia, tým, že sme boli pokrstení a stali sme sa nasledovníkmi Ježiša Krista, dostali sme účasť na jeho uzdravujúcej moci. Našou úlohou je túto jeho moc rozpoznať a ju s jeho pomocou používať.

 

[1] Tento text je trocha rozvinutejší aj s konkrétnymi príkladmi: Niektorí boli uzdravení okamžite, iní jedným slovom, ďalší za pomoci malého rituálu, ako položenie rúk či slina v prípade hluchonemého v dnešnom evanjeliu. Niektorí boli uzdravení postupne, ako slepec, pre ktorého ľudia vyzerali najprv ako stromy a až neskôr ich videl takými, akí naozaj boli; iní až po malom doťahovaní sa, ako žena syrofeníčanka, ktorá si uzdravenie svojej dcéry od Ježiša od Ježiša, ktorý ju najprv odmietol, doslova vymohla; a boli aj takí, ktorí boli uzdravení až po mnohých, mnohých rokoch, ako človek pri rybníku Siloe. Niektorí sa uzdravili, pretože mali šťastie, na dobrých priateľov, ktorí im pomohli, ako napríklad ochrnutý človek, ktorého jeho štyria priatelia spustili pred Ježiša cez otvor v streche, alebo nepočujúci v dnešnom evanjeliu, ktoré k Ježišovi priviedli takisto jeho priatelia. Niektorí boli uzdravení na diaľku, ako sluha rímskeho stotníka. Iní sa uzdravili nie telesne, ale duchovne, ako napríklad mýtnik Zachej alebo žena Samaritánka pri studni.

08 septembra 2018, 14:20