Beta verzia

Cerca

Vatican News
bibbia 6.jpg Ilustračná snímka  

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Ľudské obyčaje

A tak to, čo im na počiatku spôsobovalo radosť – totiž to, že bežní ľudia mali účasť na zvyklostiach svojich kňazov – sa im postupne stalo bremenom – ľudia sa vo svojej vlastnej prílišnej iniciatíve zamotali a tak si uplietli na seba klietku.

Zamyslenie na 22. nedeľa cez rok B: (Mk 7, 1-8.14-15.21-23):

Príhovor P. Milana Bubáka

„Božie prikázania opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ Ak si myslíme, že tieto tvrdé slová, milí priatelia, Ježiš adresoval iba svojim súčasníkom a aj to iba niektorým, veľmi sa mýlime. Ľudia každej doby mali silné sklony pliesť si podstatné s nepodstatným a tieto dve veci navzájom zamieňať. Ježiš v evanjeliu kladie vedľa seba Božie prikázania a ľudské obyčaje. Tie prvé, ako nám to hovorí už Mojžiš v prvom čítaní, sú od Boha a preto sú nemeniteľné. Tie druhé sú od ľudí a preto podliehajú zmenám. Božie prikázania sú univerzálne a večné. Platia v každej dobe a na každom mieste. Ľudské obyčaje sa vytvárajú na základe toho, čo si požaduje daná doba alebo daný priestor, v ktorom ľudia žijú. Ak sa táto doba alebo tento priestor zmení, zmenia sa aj obyčaje, ktoré ľudia praktizujú.

Hoci dnešné evanjelium sa venuje ľudským obyčajom, ktoré ľudia povýšili nad Boží zákon len v oblasti rituálnej očisty, táto téma je omnoho širšia. Týka sa mnohých iných oblastí, kde by sme mohli nájsť množstvo príkladov na to, kam až sme my ľudia vo svojich náboženských prejavoch schopní ísť a to dokonca bez toho, že by nám čo len napadlo, že to, čo v skutočnosti robíme už nemá s pravým náboženstvom vôbec nič spoločné. Ba naopak, že naša nábožnosť sa stala komickou, smiešnou, pokryteckou ba dokonca neľudskou.

Ľudí s takýmto typom nábožnosti stretáme v dnešnom evanjeliu. Ježiš sa nachádza doma vo svojej Galilei a káže. A tu si ho vyhľadajú farizeji a zákonníci. Prídu za ním zďaleka, až z Jeruzalema, no neprídu preto, aby si vypočuli jeho kázne, ale preto, aby riešili problém, ktorého príčinou bol podľa nich on. Problémom bolo to, že niektorí z jeho učeníkov prestali vidieť rozdiel medzi tým, čo je profánne a čo sväté. „Videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami“, pripomína evanjelista Marek. A keďže toto správanie nemohli mať od nikoho iného, ako od svojho učiteľa, rozhodnú sa konfrontovať práve jeho. Aby nám bolo jasné: farizeji a zákonníci tu neobhajujú hygienu. To, čo im vadilo a v čom bol podľa nich problém bolo to, že Ježiš a jeho učeníci prestávajú byť verní tzv. tradícii otcov. [1]

Čo to bola tá tradícia otcov? Tradíciu otcov by sme mohli charakterizovať v dvoch smeroch. Prvým bolo učenie rabínov, ktorí sa počas stáročí – určite s dobrým úmyslom – snažili k Božiemu slovu pridávať svoje vlastné aktivity, aby tak prejavili tomuto Božiemu slovu svoju úctu. Inými slovami, radšej pridali ako by ubrali, radšej urobili viac ako menej. Tieto snahy sa však po čase tak nakopili, že začali byť viac prejavom posadnutosti, ako živej viery. Začali byť viac prekážkou, ako pomôckou. Druhým smerom, kde sa prejavovala táto tradícia otcov bola snaha rabínov nájsť v Božom prikázaní, ktoré im nie celkom vyhovovalo nejakú skulinku, za pomoci ktorej by sa toto Božie slovo síce zachovalo, avšak nie celkom. Bola to známa snaha nájsť také riešenie, v ktorom by bol aj vlk sýty aj ovca celá.

K tomu prvému si všimnime príklad s umývaním rúk, ktorý sa nachádza v dnešnom evanjeliu. Jeho pôvod môžeme hľadať v knihe Exodus (30, 17-21). V jej 30 kapitole sa nachádza príkaz, ktorý je určený Áronovi a kňazom, ktorí mali vstúpiť do Stanu zjavenia a tam obetovať. Pred tým, než do Stanu vstúpili mali si poriadne poumývať ruky a nohy. Tento príkaz prešiel potom na všetkých kňazov, ktorí mali neskôr v chráme jesť posvätný pokrm. Po čase sa však istí zbožní veriaci rozhodli pridať sa k týmto kňazom a toto pravidlo preniesť do svojich domovov a do svojich rodín. Vždy, keď sa schádzali k jedlu, umývali si pred ním ruky, hlavne na znak toho, že sa očisťujú od všetkého toho mravného balastu, s ktorým počas dňa prišli do styku. Umývanie rúk ale neostalo osamelé a nebolo jedinou oblasťou života, kde nábožní židia boli vo svojej viere tvoriví. Tie pôvodné jednoduché gestá postupne rozšírili o ďalšie zvyklosti, ktoré mali byť prejavom ich zbožnosti. No lenže zvyk sa začal hromadiť na zvyk, až to prišlo tak ďaleko, že sa im to vymklo z rúk. A tak to, čo im na počiatku spôsobovalo radosť – totiž to, že bežní ľudia mali účasť na zvyklostiach svojich kňazov – sa im postupne stalo bremenom – ľudia sa vo svojej vlastnej prílišnej iniciatíve zamotali a tak si uplietli na seba klietku.

Horšia však bola tá druhá forma tradícií otcov, tá kde sa Božie slovo snažili aj zachovať aj  ho obísť. Táto snaha je dosť povážlivá, najmä keď si uvážime, že tam išlo o obyčajné oklamanie Boha (ako keby sa to dalo!). Zákonníci sa v tomto prípade snažili svojimi výtvormi nahrádzať a vytláčať na okraj Božie slovo, ktoré je záväzné a nemeniteľné. Tradície otcov boli v týchto prípadoch považované za dôležitejšie, než samotné Božie slovo. Príkladom je text, ktorý si my v dnešnú nedeľu nečítame, no ktorý sa v Markovom evanjeliu nachádza.

Ježiš v ňom farizejom vyčíta: „Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje. Lebo Mojžiš povedal: „Cti svojho otca i svoju matku“ a: „Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť.“ Vy však hovoríte: „Keď človek povie otcovi alebo matke: Korban, čo znamená, že všetko, čím by som ti mal pomáhať, je obetný dar,“ už mu nedovolíte nič urobiť pre otca alebo pre matku. A rušíte Božie slovo pre svoje obyčaje, ktoré si odovzdávate“ (Mk 7, 10-13). Toto je jasný príklad toho, kedy sa tradíciami otcov zmení Božie slovo. Človek Boží príkaz, ktorý mu nie je príjemný nahradí nejakým ľudským trikom a pri tom si myslí, že aký je nábožný. Ježiš sa proti takémuto deformovanému chápaniu náboženstva ostro stavia a zdôrazňuje, že toto nemá nič spoločné so skutočnou vierou a s pravým náboženstvom.

V čom teda spočíva pravé náboženstvo? Pekne nám to vysvetľuje apoštol Jakub v druhom čítaní: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta.“ Povedané po  lopate: Skutočné náboženstvo spočíva v láske k núdznym (čo je takmer každý) a chránení sa pred skazenosťou sveta. Tieto dve veci: láska k núdznym a chránenie sa hriechu sú zákony Božie a nemôžu byť nahradené ničím iným. A keby sme vo svojom živote viery nerobili nič iné iba toto, boli by sme príslušníkmi pravého náboženstva.  

 

[1] V slovenskom texte máme síce použité slovo obyčaje otcov, ale v latinčine je tradície a v gréckom origináli paradosis, čo je tiež tradície.

01 septembra 2018, 11:28