Beta verzia

Cerca

Vatican News
Patriarcha Luis Rafael Sako pri slávení eucharistie v chaldejskom kostole neďaleko Mosulu Patriarcha Luis Rafael Sako pri slávení eucharistie v chaldejskom kostole neďaleko Mosulu  (AFP or licensors)

Chaldejská cirkev a jej nový kardinál Luis Rafael Sako

V rubrike Vatikánskeho rozhlasu pre gréckokatolíkov prinášame príspevok sekretára Kongregácie pre východné cirkvi arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, v ktorom približuje históriu Chaldejskej cirkvi v súvislosti s nedávnym menovaním kardinála z tejto východnej katolíckej cirkvi, ktorým je patriarcha Chaldejcov Babylonie Luis Rafael Sako.
Arcib. Vasiľ: Chaldejská cirkev a jej nový kardinál

Pri nedávnom oznámení mien nových kardinálov, ktorí prijmú kardinálsky biret na najbližšom konzistóriu  v predvečer sviatku sv. Petra a Pavla, zaznelo aj meno  Jeho Blaženstva Luis Rafaela Saka, patriarchu chaldejskej cirkvi. Toto menovanie je vyznačením jednak pre osobu Patriachu, ale súčasne aj pre celú Chaldejskú cirkev, ktorá má svoje sídlo v Bagdade, v Iraku. Pre mnohých   pozorovateľov cirkevného života je toto menovanie prekvapením, pretože v skutočnosti  je v širšej verejnosti  možno nie dostatočne znám aj celá cirkev, ktorej tento Patriarcha predsedá. Skúsme si teda dnes  trochu priblížiť aspoň základné údaje o tejto cirkvi, ktorá je jednou zo šiestich katolíckych patriarchálnych cirkví.

Cirkev, ktorá považuje za svojho apoštola sv. Tomáša

Východné kresťanstvo v dnešnom Iraku je pokračovaním kresťanstva, ktoré sa v tejto časti sveta spája s misionárskou činnosťou apoštolov a ich následníkov už v prvých storočiach po Kristovi a ktoré sa šírilo na východ od  Rímskej ríše, na území, ktoré bolo vtedy súčasťou Mezopotámie a Perzskej ríše a dnes je súčasťou viacerých štátov ako Irak, Irán a Turecko.

Táto cirkev považuje za svojho apoštola sv. Tomáša, a  vždy sa pokladala za dcérsku cirkev antiochijskej cirkvi.  Jej centrom sa na konci 3. storočia stalo mesto Seleucia Ctesifonte. Biskup tohto mesta, používal titul katolikos,  čo je odvodené od toho že bol akýmsi všeobecným (katolikos) zástupcom, vikárom  biskupa a neskôr patriarchu Antiochie.Teologické školy v Nisibi a v Edesse sa preslávili viacerými teológmi, medzi ktorými treba osobitne spomenúť sv. Efréma.

V roku 422 sa miestna hierarchia zorganizovala na synode v Markabte a katolikos Dad-Išo prijal svoj úrad za podmienky, že - ako hlava miestnej cirkvi - nebude môcť byť súdený nikým, iba Kristom. Perzia bola tradične v otvorenom vojenskom nepriateľstve s rímskou ríšou, s častým obojstranným posúvaním hraníc. Túžba po vymanení sa spod závislosti od cirkevných centier, ktoré sa nachádzali na „nepriateľskom” území, sa postupne preniesla aj do teologickej roviny. Odsúdenie Nestoriovho učenia na Efezskom koncile  v roku 431 nebolo v Perzii prijaté, keďže Nestorius sa odvolával ako na svoje vzory na učiteľov edesskej školy Diodora z Tarzu a Teodora z Mopsvestie, ktorí boli v miestnej cirkvi veľmi vážení. Zrušenie edesskej teologickej školy na zásah byzantského cisára Zenona bolo ďalším krokom k prehĺbeniu nedôvery a nepriateľstva.

Súhrn rozličných dôvodov nakoniec priviedol k tomu, že v roku 486 perzská cirkev na synode v Seleucii oficiálne prijala nestorianizmus a nisibský metropolita Bar-Sauma presvedčil perzského kráľa Peroza, aby sa zastal nestoriánov, ktorí podľa jeho mienky zastávajú pravé učenie, na rozdiel od kresťanov v rímskej ríši. Synody, ktoré sa konali v 5. a 6. storočí, priznali katolikosovi Seleucie práva a titul patriarchu. Po obsadení Perzie Arabmi bolo sídlo patriarchátu v roku 766 prenesené do nového hlavného mesta Bagdadu. Nestoriánska cirkev sa vyznačovala neúnavnou misijnou činnosťou a na vrchole svojho rozmachu v roku 1318 mala 30 metropolií a 200 sufragánnych biskupstiev, rozprestierajúcich sa v Mezopotámii, Tibete, Indii, Číne a Mongolsku. Ako  je teda zrejmé, táto starobylá cirkev sa z politických dôvodov už v priebehu prvého tisícročia ocitla mimo jednoty s katolíckou cirkvou a s jej hlavou, rímskym biskupom. Bola však aj medzi jednou z prvých cirkví, ktorá sa v priebehu druhého tisícročia  vcelku veľmi úspešne pokúsila o obnovenie jednoty s katolíckou cirkvou.

Obnovenie jednoty s katolíckou cirkvou

Zrod chaldejskej katolíckej patriarchálnej cirkvi z potomkov tzv. nestoriánov, patriacich do asýrskej cirkvi Východu, prebiehal vo viacerých etapách. Katolícki misionári začali sporadicky pracovať medzi tzv. nestoriánmi žijúcimi v starobylej Mezopotámii a bývalej Perzii už od 13. storočia. Ich katolikos Yahballaha III. (1281–1317) bol priaznivo naklonený katolíckej Cirkvi a pápež Mikuláš IV. sa naň v roku 1289 obrátil aj osobným listom. Ďalšie desaťročia a storočia priniesli skupinové konverzie jednoduchých veriacich i niektorých predstaviteľov hierarchie. Cyperská komunita tzv. nestoriánov sa vrátila masovo do katolíckej Cirkvi v roku 1340, čo potvrdila aj na Florentskom koncile v roku 1445. Neskôr však táto etnicko-obradová komunita zanikla.

Inak sa vyvíjala situácia na území dnešného Iraku, Turecka a Iránu. Od roku 1450 sa funkcia patriarchu-katolikosa stala dedičnou (zo strýka na synovca), čo však malo za následok aj viaceré negatívne javy a časté rozpory. V roku 1552 napríklad značná časť veriacich odmietla prijať Šimona VIII. Denhu a za patriarchu zvolila Jána Sulaqu, predstaveného kláštora Rabbana Hormizdu pri Alquochu. 20. februára 1553 pápež Július III. potvrdil jeho voľbu za patriarchu pre ecclesia patriarchalis di Muzal in Syria orientali. Patriarcha si zvolil za svoje sídlo Diarbekir v dnešnom Turecku a jeho nástupcovia boli po celé ďalšie storočie zjednotení s Rímskym stolcom.

Na konci 18. storočia došlo ku skomplikovaniu situácie v hierarchickom usporiadaní chaldejskej cirkvi, keď sa v roku 1771 prihlásil ku katolíckej cirkvi v Mossule nestoriánsky katolikos Eliáš XII. Denha. Na prelome 18. a 19. storočia tak de facto existovali dvaja pretendenti na titul katolíckeho patriarchu. Na jednej strane to bola línia založená patriarchom Jánom Sulaquom so sídlom v Diarbekire a na druhej strane tu bol Ján Hormizd na čele kedysi nestoriánskeho patriarchátu v Mossule. Po smrti posledného patriarchu v Diarbekire sa Svätá stolica rozhodla zjednotiť obe jurisdikcie pričlenením Diarbekiru k mosulskému patriarchátu. Mimo jednoty s katolíckou Cirkvou ostala len veľmi malá časť bývalých tzv. nestoriánov, ktorá tvorí dnešnú asýrsku cirkev Východu.

Odkedy pápež Pius VIII. potvrdil 5. júla 1830 Jána Hormizda ako patriarchu, používa chaldejský patriarcha titul patriarcha Chaldejcov Babylonie (patriarcha Babylonensis Chaldeorum). Dnes sídli patriarcha v Bagdade a katolícki Chaldejci predstavujú v mohamedánskom Iraku spoločensky významnú národnostno-náboženskú menšinu.

Cirkev poznačená migráciou svojich veriacich

V posledných desaťročiach táto cirkev  je poznačená  migráciou svojich veriacich a ich úbytkom na pôvodnom území Blízkeho Východu. Najmä od druhej americkej invázie do Iraku v roku 2003  tento migračný prúd zosilnel ako následok vnútornej nestability celého regiónu, ako aj kvôli prebiehajúcemu konfliktu v rámci islamskej komunity medzi sunitmi a šiítmi a bojom s tzv. Islamským štátom.

Popri ôsmich biskupstvách v Iraku a dvoch v Iráne, má táto cirkev ešte na Blízkom Východe eparchie v Egypte, Libanone, Sýrii a Turecku.  Mimo tradičného územia dnes existuje silná chaldejská komunita v USA a Kanade, kde boli pre ňu zriadené tri nové biskupstvá v kalifornskom San Diegu, v Detroite a v Toronte, ale aj v Austrálii kam mieri posledná vysťahovalecká vlna a kde existuje eparchia v Sydney.  Ďalšiu veľkú skupinu  chaldejských katolíkov nájdeme v Švédsku, tu tvoria Chaldejci prakticky takmer štvrtinu všetkých švédskych katolíkov. Ich pastoračné potreby nateraz monitoruje Apoštolský vizitátor pre Západnú Európu.

Novomenovaný kardinál, patriarcha Luis Rafael Sako, ktorý bol predtým biskupom v Erbile v irackom Kurdistane, je na čele tejto starobylej a dnes už prakticky na celom svete rozšírenej východnej cirkvi od 13. januára 2013. Na verejnosti už mnohokrát zaznieval jeho hlas upozorňujúci na tragédiu Iraku, na dôsledky konfesionálnych rozbrojov v islamskom svete i na zasahovanie svetových veľmocí do blízkovýchodnej problematiky. Veríme, že tento jeho hlas naberie ešte na sile a autorite aj po menovaní za kardinála – zaiste aj toto bol jeden z motívov tohto neočakávaného menovania zo strany svätého otca pápeža Františka.

17 júna 2018, 08:05