Beta verzia

Cerca

VaticanNews
Ilustračná snímka Ilustračná snímka  

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Je taká priepasť, kde by nedosiahla kňazská moc?

Na to, aby náš hriech, bol odpustený stačí tak málo: pohnúť aspoň prstom. Je to síce málo, ale bez toho to nejde. Pohnúť prstom znamená vykročiť, urobiť k odpusteniu ústretový krok.

Zamyslenie na 10. nedeľu cez rok B: (Mk 3, 20-35)

Príhovor P. Milana Bubáka

Spisovateľ Wilhelm Hünnermann píše v jednom zo svojich románov o istom kňazovi, volal sa Viliam Gautier, ktorý sa dostal do zajatia do Afriky a tam odpadol od viery. Uniesli ho piráti a predali ho ako otroka jednému mohamedánovi, ktorý s ním zaobchádzal veľmi surovo. Kňaz to nevládal znášať a tak zaprel svoju vieru a stal sa mohamedánom. Jeho situácia sa okamžite zmenila k lepšiemu. Jeho pán sa k nemu začal správať úplne inak. Kňazovi odpadlíkovi sa to zapáčilo a pre svoju novú situáciu sa úplne otvoril a celkom sa jej oddal. Začal vychutnávať výhody svojej novej viery a pôžitky, ktoré mu z toho plynuli. Zriadil si hárem a v náručí žien chcel zabudnúť na svoju minulosť a na výčitky, ktoré sa mu občas vo svedomí ozývali. Jeho pán si ho postupne obľúbil až tak, že mu poručil svoj veľký majetok. Po jeho smrti sa stal bohatým mužom a tiež aj otrokárom.

K tomto odpadlíkovi sa dostal do otroctva Vincent de Paul. Aj on, podobne ako jeho pán, bol unesený z lode, ktorú prepadli piráti a predaný do otroctva. Gautier bol už jeho tretím otrokárom. Zo všetkých bol však najhorší. Keď sa dozvedel, že Vincent je kňaz, prepadla ho voči nemu šialená nenávisť. Robil mu tak zle, ako len mohol. Vincent to však všetko hrdinsky znášal. Bolo mu jasné, že Gautier si na ňom čosi rieši.

Jedného dňa sa jedna z jeho žien menom Fatima stretla s Vincentom. Rozprávali o kresťanstve. Jej sa to páčilo. Povedala to svojmu mužovi. Gautiera prepadli muky výčitiek svedomia, ktoré nedokázal uspokojiť. Nespal celú noc, v jeho duši sa odohrávalo peklo. Stále počul volanie, ktoré ho naplňovalo hrôzou a strachom: Judáš, Judáš! Ako zmyslov zbavený behal po chodbách a izbách svojho domu. Hľadal kút, kde by nepočul to strašné volanie. Márne. Bol to hlas žaloby, ktorý prichádzal z výšok a z hlbín jeho rozbúrenej duše: Judáš, Judáš! „Toho kňaza dám zbičovať,“ škrípal zubami, keď si nakoniec ľahol. „Áno, zbičovať a zabiť. Keď bude mŕtvy, potom budem mať pokoj.“ V hlave mu však hučalo: „Nie. Nenájdeš pokoj! Nikdy! Nikdy! Ani keď ho zabiješ. Judáš šiel a obesil sa. Daj pozor, aby sa to nestalo aj tebe!“ Nad ránom konečne, celý vysilený zaspal.

Keď sa prebudil, kňaza Vincenta si dal zavolať. Gautier vyzeral skleslý a bezradný. Uprene sa zahľadel na vchádzajúceho a dlho, dlho neprehovoril.

„Dali ste si ma zavolať,“ prerušil konečne mlčanie kňaz. „Cítite sa zle? Vyzeráte veľmi biedne. Stalo sa vám niečo?“

„Bola to strašná noc,“ horekoval Gautier, „vietor ma skoro pripravil o život.“

„Áno, bola to zlá noc,“ prisvedčil kňaz. „Ale bola to aj noc vykúpenia. Nimský kupec, čo ležal pri mne, je už slobodný.“

„Vravíš slobodný? A to už ako?“

„Zomrel v mojom náručí. Zmieril sa s Bohom,“ odvetil Vincent.

„Áno, viem, si kňaz. Ty môžeš zmierovať a vykupovať, však? Povedz mi, či je taká priepasť, kde by nedosiahla kňazská moc?“ vyzvedal odpadlík.

Nik nemôže upadnúť tak, aby ho nedočiahla kňazská moc,“ odpovedal Vincent vážne.

„A keby bol ten človek Judášom, keby bol tým, o ktorom Biblia vraví, že by bolo lepšie, keby sa nenarodil?“ vyzvedal ďalej.

„Ak len prstom pohne, z hĺbky jeho biedy ho kňazská moc oslobodí.“

„Sadni si, sadni,“ chrčal odpadlík. „Sadni sem a počúvaj! ...  Gautier sa začal spovedať. Išlo to ťažko. Do jeho duše sa vrátil pokoj. Po niekoľkých týždňoch spolu aj s Vincentom odišiel (vlastne ušiel) naspäť do Francúzska, kde svoj život dožil ako zmierený a šťastný človek.

Pekný príbeh a pre nejedného z nás určite aj veľmi povzbudivý. Radi počúvame príbehy, ktoré by nám dodali odvahy uveriť veciam, ktorým sme už veriť prestali. Niektorí sme vo svojich hriechoch už životných situáciách až tak zamotaní, že už neveríme, že je ešte pre nás cesta von. Preto slová, ktoré povedal Vincent odpadlíkovi znejú našim ušiam ako sladký spev znova oživenej nádeje: „Nik nemôže upadnúť tak, aby ho nedočiahla kňazská moc.“

Niektorí by sme mohli ale namietať: Ak je to naozaj tak, ako si máme potom vysvetliť slová z dnešného evanjelia: „Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom?“ Ježiš tu jasne hovorí, že jestvuje hriech, ktorý sa nikdy nedá odpustiť; je to hriech proti Duchu Svätému. To znamená, že kňaz v skutočnosti nemôže odpustiť všetko. Čo ak som sa aj ja tohto hriechu náhodou dopustil? A teraz hoci sa aj spovedám, odpustené nemám a ani o tom neviem.  Čo to je za hriech tento hriech proti Duchu svätému a prečo sa nedá odpustiť?

Takéto niečo sa nemôže stať. Hriech proti Duchu svätému je neochota uznať, že potrebujem Božie odpustenie. Človek, ktorý hreší proti Duchu Svätému na spoveď nepríde, alebo ak aj príde, je to skôr formalita alebo predvádzanie sa, ako úprimné priznanie si, že zhrešil. Hriech, ktorý sa v pokore neprizná a nevyzná, nemôže byť odpustený. Nemôžem predsa dostať dar, o ktorý nestojím! Za nemožnosť odpustenia hriechov proti Duchu Svätému nemôže teda Boh, ale človek.

Všimnime si čo povedal Vincent Gautierovi. Gautier sa pýta: „A keby bol ten človek Judášom, keby bol tým, o ktorom Biblia vraví, že by bolo lepšie, keby sa nenarodil?“ Vincent na to: „Ak len prstom pohne, z hĺbky jeho biedy ho kňazská moc oslobodí.“ Hriech proti Duchu Svätému znamená „nepohnúť ani len prstom...“ Na to, aby náš hriech, bol odpustený stačí tak málo: pohnúť aspoň prstom. Je to síce málo, ale bez toho to nejde. Pohnúť prstom znamená vykročiť, urobiť k odpusteniu ústretový krok. Judáš pohnúť prstom odmietol, preto zomrel v hriechu. Peter naopak, prstom pohol a preto sa mu jeho hriech odpustil.

Zákonníci v evanjeliu prstom pohnúť odmietli. Zo situácie, v ktorej sa ocitli je jasné, že Ježiš ich o ich omyle presvedčil, no oni aj napriek tomu v ňom zotrvávali. Spoznali pravdu, no nemali pokoru ju prijať. Hriech proti Duchu Svätému je vlastne hriech pýchy. Človek pýchy sa rozhodne radšej zotrvať v omyle, ako sa v pokore skloniť pred poznanou pravdou. Pýcha je bariéra, ktorú nie je schopný prekročiť ani Boh. Pýcha sú dvere, ktoré majú kľúč iba zvnútra. A otvoriť musíme my.  

 (Tento ich príbeh sa opakuje v mnohých podobách stále. Známy je napríklad príbeh francúzskeho naturalistického spisovateľa Emile Zolu, známeho svojou neverou a odbojom proti Bohu. V auguste 1892 sa rozhodol cestovať do Lurdov. Vo vlaku spolu s ním v jednom kupé cestovala istá veľmi chorá pani s doprovodom. Volala sa Marie Lemarchand. Zola sa dal s ňou do rozhovoru. Keď zistil, že v Lurdoch dúfa v uzdravenie vyhlásil: „Ak sa tam uzdravíte, určite uverím!“ Pani bola v Lurdoch naozaj uzdravená. Zola videl všetko na vlastné oči. Keď sa vrátil do Paríža napísal knihu, v ktorej všetko, čo videl poprevracal a zosmiešnil. Keď sa ho pýtali, čo to má znamenať povedal: „To je právo románopisca!“[1]

Môže takýto človek dostať odpustenie? Samozrejme môže, ak len prstom pohne. Ak ale prstom nepohne, odpustiť sa mu nedá.)

Pane, daj mi odvahu „pohnúť aspoň prstom“ a zvyšok je už na tebe.

 

[1] https://www.basicincome.com/bp/ionlywanttosee.htm. Zola bol v Lurdoch viac krát a bol svedkom viacerých podobných prípadov. Jestvuje o tom veľa článkov, napr. článok George Sim Johnstona Bielief and Unbelief I: Emile Zola at Lourdes v https://www.crisismagazine.com/1989/belief-and-unbelief-i-emile-zola-at-lourdes

09 júna 2018, 12:21