Beta verzia

Cerca

Vatican News
Giuda Iscariota Judáš Iškariotský 

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Judáš

Judášov veľký hriech bol v tom, že stratil vieru v lásku svojho Pána a učiteľa. Keby bol Judáš býval veril v Ježišovu lásku, keby i napriek svojej vine hľadal k nemu cestu, mohla ho minúť najväčšia tragédia jeho života.

Zamyslenie na 7. veľkonočnú nedeľu B (Sk 1, 15-17. 20a. 20c-26; Jn 17, 11b-19)

Príhovor p. Milana Bubáka

V čítaniach dnešnej nedele sa dva krát spomína Judáš. Je to v prvom čítaní zo Skutkov apoštolov, kde jedenásti apoštoli vyberajú za Judáša náhradníka a v evanjeliu, kde ho Ježiš nazýva synom zatratenia. Sme už ďaleko od udalostí Veľkého Piatku a na Judáša sme už takmer zabudli. Všetko sa skončilo dobre, Ježiš vstal zmŕtvych a my sa tešíme zo všetkého toho, čo potom nasledovalo. No cirkev nechce, aby sme zabudli. Judášov príbeh je príliš tragický na to, aby sa naň zabudlo. Preto chce, aby sme sa dnes na konci veľkonočného obdobia ohliadli dozadu a o tomto nešťastnom učeníkovi Ježišovom znova pouvažovali. Lebo to, čo sa stalo Judášovi, sa môže ľahko stať hocikomu z nás.

Keď som o tomto všetkom uvažoval, prišiel mi na um text, ktorý som kedysi dávno čítal v jednej knižočke určenej pre mladých; volala sa Dozrievaš v láske. V tejto knižke v sekcii o meditácii, ktorá učí mladých rozjímať nad Božím Slovom sa píše: „Veľmi dobrý príklad, ako priamo aplikovať na seba slová Svätého písma možno nájsť v románe Juliena Greena Každý človek v svojej noci. V príslušnej stati, kde sa hovorí o povolaní apoštolov, „James Knight otvorí Sväté písmo a číta: Mená dvanástich apoštolov sú: prvý Šimon, zvaný Peter a jeho brat Ondrej, Jakub Zebedejov a jeho brat Ján, Filip a Bartolomej, Tomáš a mýtnik Matúš, Jakub Alfejov a Tadeáš, Šimon Kananejský a ... James Knight, ktorý ho aj zradil (Mt 10, 2-4). Wilfredovi prebehol po chrbte mráz. „Prečo to hovoríte?“, pýta sa. „Nezdá sa vám, že James Knight zradil Ježiša?“, hovorí James. „Dobre, vložme na to miesto iné meno: A dvanásty sa volal Wilfred, ktorý ho aj zradil.“ Mladý muž sa zdvihol a pootvoril ústa, ale nemal sily vypovedať ani slovo. Knight poznamenal: „Všetci, kým žijeme, môžeme vložiť svoje meno namiesto Judáša. Nikdy ste nad tým neuvažovali“?[1]

Priznám sa vám, že tento text ma, keď som ho vtedy čítal veľmi zaujal. Zaujal ma nielen preto, že to naozaj bol dobrý príklad, ako si robiť meditáciu nad Božím Slovom, ale skôr preto, lebo vo mne vyvolal zvedavosť dozvedieť sa niečo viac o postavách, ktoré sa v ňom objavujú a o tom, čo to vlastne riešia. A tak som začal hľadať a naozaj som sa dozvedel čosi veľmi zaujímavého.

Wilfred (Ingham), ktorého meno James kladie pri čítaní evanjelia na miesto Judáša bol hlavnou postavou Greenovho románu Každý človek v svojej noci. Bol to človek, ktorý bol síce silne veriaci, no na druhej strane jeho život bol zmietaný neovládateľnou sexuálnou žiadostivosťou. Jeho okolie ho považuje za slušného človeka, no on vie, že trčí v hriechu až po uši. Wilfred žije dvojitý život. Vo svojom vrecku má ruženec, no keď sa vyberie do mesta na výpady, nechá ho doma v zásuvke. Chce sa zbaviť viery, aby mu neprekážala v užívaní si života, no zároveň cíti, že to by ho zabilo. Wilfred je pokrytec, ktorý žije v silnom vnútornou konflikte. Cíti, ako keby v jeho vnútri žili dvaja rôzni ľudia. Nerobí však s tým nič. Situácia sa vyostrí, keď sa zoznámi s istou mladou ženou, manželkou jeho vzdialeného príbuzného Jamesa Knighta. Ich priateľstvo čoskoro prerastie do intímneho vzťahu.

James, jej manžel, o tom vie. Vie toho dosť aj o Wilfredovom dvojitom živote. Jednej noci sa stretnú a spolu sa rozprávajú. A tu zaznie dialóg o Judášovi, ktorý sme si spomínali vyššie. Dialóg však pokračuje ešte ďalej. James Wilfredovi, po tom, čo na Judášovo miesto dosadí jeho meno, hovorí: „Ježiš mal Judáša rád. A hoci zrada je veľkým hriechom, nie je to hriech najväčší. Aj zrada  sa dá odpustiť. Judášov omyl bol v tom, že v jeho odpustenie neveril. A preto sa obesil. Predstavte si Wilfred, ako by to všetko vyzeralo ináč, keby Judáš bol išiel za Ježišom a tam, pod jeho krížom, padol na kolená. Čo myslíte: ako by sa Ježiš na neho pozrel? Nemám pochybností, že by to bol pohľad lásky. Tento pohľad by Judáša na jeho bolestnej ceste potešil a bol by to pre neho okamihom, kedy by prosil o odpustenie. Hroznou vecou však je, že tento okamih chýbal. Judáš sa sám k sebe už nevrátil.“

Wilfred vedel, že tieto slová patria jemu. James hovorí o ňom a o jeho živote. A to ho vydesilo. Keď sa Wilfred vrátil domov, prepadli ho strašné výčitky svedomia. Jeho mysľou sa preháňali spomienky na všetko to, čo kedy porobil a čo si doteraz nedokázal priznať. Ľahol si a chcel zaspať. No nešlo to. Vstal teda a šiel do ulíc, aby sa trocha poprechádzal. Ráno vošiel do jedného kostola a tam si v slzách spytoval svoje svedomie. „Bože, zostaň so mnou!“ kričal v bolesti. „Zostaň, prosím ťa, so mnou až do konca!“

O niekoľko hodín ho postrelil akýsi maniak. Wilfred sa v posledných chvíľach svojho života vyspovedal a svojmu vrahovi odpustil. James Knight bol jedným z tých, ktorí sedeli pri jeho smrteľnej posteli. Svoje posledné dojmy vyjadruje takto: „Nepatrím k ľuďom, ktorí sa príliš rýchlo dajú strhnúť citom... Ale nikdy pred tým som nevidel taký výraz šťastia na tvári, ako u Wilfreda.

Tento príbeh je pre nás veľmi poučný. Vidíme na ňom, že tendenciu žiť dvojitým životom, máme takmer všetci. Niektorí – ako napríklad Wilfred – sa v nej usadia, iní – ako James – jej silne odporujú. Je pozoruhodné, že James Knight nevidel najväčšiu Judášovu vinu v zrade. Hoci to bol veľký hriech, bolo možné ho odpustiť, lebo Ježiš Judáša miloval. Judášov veľký hriech bol v tom, že stratil vieru v lásku svojho Pána a učiteľa. Keby bol Judáš býval veril v Ježišovu lásku, keby i napriek svojej vine hľadal k nemu cestu, mohla ho minúť najväčšia tragédia jeho života. Nielen to, že by bol dostal odpustenie, ale aj to, že by sa bol stal znamením nádeje pre všetkých, ktorí v bezvýchodiskovosti svojej viny nevedia, že Božia láska je väčšia než naše srdce, ktoré nás obžalúva.

Martin Buber vo svojom príbehu «Veľký hriech» píše: „Veľkou vinou človeka nie sú jeho hriechy, ktorých sa dopustil – veď pokušenie je také silné a ľudské sily také slabé – ale hriechom človeka je, že v každej chvíli sa môže obrátiť – ale on to neurobí.“

Ako je to s nami priatelia? V čom sa podobáme Judášovi my? Nech nás toto naše uvažovanie o Judášovi privedie k obnove života.

 

[1] Dozrievaš v láske, zostavil Klement Poláček, Druhé vydanie, vydal SÚSCM, Rím 1983, str. 113-114

12 mája 2018, 12:15