Stretnutie členov Rímskej kúrie v Kaplnke Redemptoris Mater Stretnutie členov Rímskej kúrie v Kaplnke Redemptoris Mater

Tretia adventná kázeň pátra Cantalamessu: Mária je vzor ako počať a porodiť Krista

Pápežský kazateľ páter Raniero Cantalamessa uzavrel svoj adventný cyklus kázní, venovaný tento rok postave Panny Márie. Po tom, ako sa v predchádzajúcich kázňach sústredil na Pannu Máriu pri zvestovaní a pri návšteve Alžbety (Magnificat), tretej adventnej kázni dal názov: „Nadišiel jej čas pôrodu“ - Mária na Vianoce.

Predvianočná duchovná príprava zhromaždila členov Rímskej kúrie v piatok 20. decembra o 9. hodine v pápežskej kaplnke zasvätenej Matke Vykupiteľa - Redemptoris Mater. Prinášame myšlienky z kázne, ktorú za prítomnosti Svätého Otca predniesol páter Raniero Cantalamessa OFMcap.

„Nadišiel jej čas pôrodu“ - Mária na Vianoce

Pápežský kazateľ v úvode pripomenul, že Matkou Božou, čiže Bohorodičkou, sa Panna Mária stala v pravom a plnom zmysle až pri udalosti Narodenia, vtedy, keď „porodila svojho prvorodeného syna“ (Lk 2,7):

„Keď Sväté písmo hovorí o Márii, neustále dáva dôraz na dva 

základné prvky, či momenty, ktoré korešpondujú s tými, ktoré napokon aj bežná ľudská skúsenosť považuje za základ skutočného a plného materstva. Sú to počatie a pôrod. „Počneš a porodíš syna“ (Lk 1,31) – hovorí anjel Márii.

Tieto dva momenty sú prítomné aj v rozprávaní Matúša: „... to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna...“ (porov. Mt 1,20-21). Izaiášovo proroctvo, v ktorom sa toto všetko predpovedá, bolo vyjadrené rovnakým spôsobom: „Hľa, panna počne a porodí syna“ (Iz 7,14). Vidíte, prečo som povedal, že až na Vianoce, pri pôrode Ježiša, sa Mária v plnom zmysle stáva Matkou Božou.“

Dei Genetrix a Theotókos

Ako ďalej vysvetlil páter Cantalamessa, v latinskej Cirkvi zaužívaný titul Dei Genitrix (Dei Genetrix) kladie viac dôraz na prvý zo spomenutých dvoch momentov, teda na počatie. Titul Theotókos zaužívaný v gréckej Cirkvi zasa viac zdôrazňuje druhý moment, pôrod (gr. tíkto – porodiť).

„Prvý moment (s výnimkou jedinečného prípadu Márie) je spoločný tak otcovi ako i matke, zatiaľ čo ten druhý, porodiť, je výlučne matkin.  

Matka Božia je titul, ktorý vyjadruje jedno z tajomstiev, a odôvodnene je jedným z najväčších paradoxov kresťanstva. Je najstarobylejším a najdôležitejším dogmatickým titulom Panny Márie, definovaným Cirkvou na Efezskom koncile v roku 431 ako pravda viery, ku ktorej sú viazaní vierou všetci kresťania.

Je to základ celej veľkosti Márie. Je to samotným princípom máriológie. Preto Mária nie je v kresťanstve predmetom len nábožnosti, ale aj teológie: to znamená, že má svoje miesto v samotnom diskurze o Bohu, pretože Boh je priamo zahrnutý do božieho materstva Márie.“

Ekumenický dosah Máriinho materstva

Vo svojej kázni Raniero Cantalamessa ďalej venoval široký priestor historickému pohľadu na dogmu o Božom materstve Panny Márie, napr. na boj proti herézam gnosticizmu a doketizmu. Pripomenul, že pravda viery potvrdená Efezským koncilom dala vzápätí vznik mnohým chrámom s titulom Bohorodičky - Matky Božej. Jedným z nich je aj rímska bazilika Santa Maria Maggiore.

Titul Matky Božej je aj spoločným bodom z aspektu ekumenického, 

vysvetlil ďalej pápežský kazateľ:

„Božia Matka, Theotókos, je teda titulom, ku ktorému sa treba stále vracať, rozlišujúc ho od celého radu ďalších mariánskych mien a titulov. Ak by sa k tomu vážne pristúpilo zo strany všetkých cirkví a okrem právneho uznania na dogmatickej úrovni by sa to skutočne docenilo, potom by stačilo vytvoriť základnú jednotu okolo Márie. A stala by sa tak nie príležitosťou na rozdelenie medzi kresťanmi, ale v dôležitosti hneď po Duchu Svätom by bola faktorom ekumenickej jednoty – ona, ktorá svojou materskou charizmou pomáha «zhromaždiť všetky rozptýlené Božie deti» (porov. Jn 11,52).“

Nasledovať Máriu v materstve skrze vieru

Raniero Cantalamessa sa po týchto slovách zameral na vzor, ktorý pre spoločenstvo Cirkvi i pre jednotlivého veriaceho človeka predstavuje Panna Mária svojím materstvom. Vysvetlil, že Máriino božie materstvo sa uskutočňuje na dvoch úrovniach: fyzickej a duchovnej, čiže vierou v jej srdci.

V zmysle viery je povolaný nasledovať Máriino materstvo každý veriaci kresťan, zdôraznil pápežský kazateľ a pripomenul vyjadrenie starovekého cirkevného spisovateľa Origena, neskôr citované aj sv. Augustínom či sv. Bernardom: „Čo mi to osoží, že sa Kristus kedysi narodil z Márie v Betleheme, ak sa nenarodí aj cez vieru v mojej duši? (porov. Origenes, Komentár k Lukášovmu evanjeliu, 22,3, SCh 87, s. 302).“

Aplikovanie titulu „Matky Kristovej“ na Cirkev má pôvod u samotného Ježiša: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho,“ čítame v evanjeliu (Lk 8,21). Po tomto citáte si páter Cantalamessa položil otázku: Ako možno nanovo počať a porodiť Krista?

Nanovo počať a porodiť Ježiša

„Počúvaním Božieho slova a jeho uskutočňovaním. Popremýšľajme nanovo nad tým, ako sa Panna Mária stala matkou: počatím Ježiša a jeho porodením.

Jestvujú dva prípady nedokonaného materstva alebo dva typy preťatého materstva. Prvý, starý a dobre známy, je potrat. Ten sa deje, keď sa počne život, ale sa nenarodí, pretože medzičasom buď z prirodzených príčin alebo pre ľudský hriech, plod zomrie. Toto bol až donedávna jediný prípad, kedy sa hovorilo o nedokonanom materstve.

V súčasnosti poznáme aj ďalší, ktorý naproti tomu spočíva v porodení dieťaťa bez jeho počatia. Takto sa to deje v prípade detí počatých zo skúmavky a vložených neskôr do lona ženy a v žalostne úpadkovom prípade i do zapožičanej maternice, aby azda za poplatok prichýlila ľudské životy počaté inde. V tomto prípade to, čo žena porodí, nepochádza od nej, nie je počaté «najprv v srdci a potom v tele».

Žiaľ, aj na duchovnej úrovni existujú tieto dve smutné možnosti. Ježiša počne bez jeho porodenia ten, kto prijme Slovo, ale bez toho, aby ho uskutočnil. Ten, kto robí jeden duchovný potrat za druhým, dávajúc si predsavzatia, že sa obráti, ale potom na ne systematicky zabúda a opúšťa ich na pol ceste. Ten, kto sa správa k Slovu ako unáhlený pozorovateľ, čo si v zrkadle prezerá svoju tvár a potom odchádza zabúdajúc hneď na to, aký bol (porov. Jak 1,23-24). Skrátka ten, čo má vieru, ale nemá skutky.

Naopak, porodí Krista bez toho, aby ho počal ten, čo koná veľa skutkov, aj dobrých, ale ktoré nevychádzajú zo srdca, z lásky k Bohu a zo správneho úmyslu, ale skôr zo zvyku, z pokrytectva, z hľadania vlastnej slávy a vlastného záujmu, alebo jednoducho z uspokojovania sa činnosťou. Skrátka ten, kto má skutky, ale nemá vieru.“

Sv. František z Assisi: Sme matkami Krista

Raniero Cantalamessa v tejto súvislosti zacitoval sv. Františka z Assisi z jeho Listu všetkým veriacim, kde píše:

„Sme matkami Krista, keď ho nosíme v našom srdci a tele skrze božiu lásku a čisté a úprimné svedomie; plodíme ho cez sväté skutky, ktoré musia osvecovať ostatných ako príklad... Ó, aké je sväté a aké je vzácne, príjemné, pokorné, pokojné, sladké, milé a nado všetko hodné túžby, mať takého brata a takého syna, nášho Pána Ježiša Krista!“ (Františkánske pramene, č. 178).

Sv. Bonaventúra, žiak sv. Františka, vo svojom diele „Päť sviatkov malého Ježiška“ (De quinque festivitatibus Pueri Jesu) vysvetľuje ako prežívať každý z nich v osobnom živote. Sú to: počatie, narodenie, obriezka, epifánia (Zjavenie Pána) a obetovanie v chráme.

„Z týchto piatich sviatkov nás zaujímajú predovšetkým prvé dva: počatie a narodenie. Podľa sv. Bonaventúru duša počne Ježiša vtedy, keď nespokojná so životom, aký vedie, podnecovaná svätými inšpiráciami a zapálená svätou horlivosťou sa nakoniec rezolútne odtrhne od svojich starých zvykov a chýb, a je ako duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého a počne predsavzatie nového života. Nastalo počatie Krista!“

Nesplnené predsavzatia ako duchovný abort

„Ak sa predsavzatie nepremení do skutkov, Ježiš je počatý, ale sa nenarodí. Je to jeden z mnohých duchovných abortov. Už sa potom neslávi „druhý sviatok“ Dieťaťa Ježiša, ktorým sú Vianoce! Je to jedno z tých mnohých odkladaní na neskôr, akými je azda náš život posiaty, a jeden z hlavných dôvodov, prečo tak málo ľudí dosahuje svätosť.“

Svoju tretiu a záverečnú adventnú kázeň zakončil pápežský kazateľ slovami modlitby:

„Byzantská liturgia vešpier vo vianočnej vigílii obsahuje modlitbu plnú svätej hrdosti, ktorú môžeme vysloviť i my pred jasličkami:

Čo ti môžeme ponúknuť ako dar, Kriste, náš Bože, za to, že si sa zjavil na zemi a prijal samotné naše človečenstvo? Každé zo stvorení vytvorených tvojimi rukami, ti núka niečo ako vďaku: anjeli ti venujú svoju pieseň, nebesia hviezdu, mudrci svoje dary, pastieri svoj úžas, zem jaskyňu, púšť svoje jasličky. My ti však ponúkame panenskú Matku!“

(Preklad a medzititulky: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

23 decembra 2019, 17:13