Hľadaj

Vatican News

Raniero Cantalamessa v 2. adventnej kázni: Magnificat je škola trvalého obrátenia

Pápežský kazateľ páter Raniero Cantalamessa OFMcap sa v piatok 13. decembra prihovoril Svätému Otcovi a členom Rímskej kúrie vo svojej druhej adventnej kázni. Po tom, ako sa v predchádzajúcom týždni zameral na tajomstvo Zvestovania a Máriino „áno“ Bohu, tentoraz sa sústredil na udalosť Máriinej návštevy u Alžbety a teologický výklad jej chválospevu Magnifikat.

Ako zvyčajne, adventné piatky sú vo Vatikáne vyhradené na duchovné sústredenie s podnetmi  pápežského kazateľa. Tentoraz sa stretnutie o 9. hodine ráno v pápežskej kaplnke Redemptoris Mater konalo aj v atmosfére 50. kňazského jubilea Svätého Otca Františka. Páter Raniero Cantalamessa, ktorý venuje tohtoročný cyklus postave Panny Márie, dal svojej druhej kázni názov: „Velebí moja duša Pána – Mária pri navštívení".

Magnifikat ako liturgia vnorená do dejín

„Na pochopenie umiestnenia a cieľa, aký má chválospev Panny Márie v Lukášovom evanjeliu, je potrebné najprv uviesť nejakú poznámku o evanjeliových chválospevoch vo všeobecnosti. Hymny rozsiate v evanjeliách Ježišovo detstva – Benedictus, Magnificat, Nunc dimittis – majú funkciu poeticky vysvetľovať duchovný zmysel vyrozprávaných udalostí – Zvestovanie, Návšteva Panny Márie, Narodenie – dávajúc im formu vyznania viery a oslavy.

Ako také, sú tieto chválospevy integrálnou súčasťou historického rozprávania. Nie sú nejakými medzihrami či odtrhnutými pasážami, pretože každá historická udalosť je konštituovaná dvoma prvkami: udalosťou a z významom tej udalosti. Chválospevy vkladajú liturgiu už do dejinného príbehu.

Ako už napísali iní, „kresťanská liturgia má svoje začiatky v hymnoch v rozprávaní o narodení“ (H. Schürmann, Lukášovo evanjelium, Paideia, Brescia 1983, s. 251). Inak povedané, v týchto chválospevoch máme zárodok vianočnej liturgie. Ony vytvárajú ten podstatný prvok liturgie, ktorý ju robí slávnostnou a vierou naplnenou oslavou udalosti spásy.“

Dva pohyby: pohľad na Boha a na svet

„Prvý pohyb Magnifikatu je smerom k Bohu; Boh má absolútne prvenstvo nad všetkým. Mária nemešká s odpoveďou na Alžbetin pozdrav; nevstupuje do dialógu s ľuďmi, ale s Bohom. Uzoberá svoju dušu a vrhá sa do nekonečna, ktorým je Boh. V Magnifikate je navždy zachytená bezprecedentná a neporovnateľná skúsenosť Boha v dejinách. Je to najvyšší príklad tzv. numinózneho jazyka. Bolo pozorované, že kontakt božskej skutočnosti s horizontom nejakého tvora zvyčajne vyvoláva dva protichodné pocity: strachu i lásky.“

 „Magnifikat pozostáva z dvoch častí. To, čo sa mení prechodom z prvej časti do druhej, nie je ani vyjadrovací prostriedok, ani tón; z tohto pohľadu je chválospev súvislým prúdom, ktorý nevykazuje zlomy; pokračuje séria slovies v minulom čase, ktoré rozprávajú o tom, čo Boh vykonal, alebo lepšie povedané „začal konať“. To, čo sa mení, je len oblasť pôsobenia Boha: od vecí, ktoré vykonal „v nej“, sa prechádza k sledovaniu vecí, ktoré vykonal vo svete a v jeho dejinách.“

Obrat naruby, ale akého druhu?

„Počnúc veršom 51, je tu obrátenie naruby a radikálna výmena ľudských pozícií: zosadil – povýšil, naplnil – prepustil naprázdno. V tejto výmene sa vynárajú dve kategórie osôb: na jednej strane kategória pyšných, mocných, bohatých, na druhej strane kategória ponížených, hladných.

Je dôležité, aby sme porozumeli v čom spočíva takéto obrátenie naruby a kde sa vytvára, pretože v opačnom prípade je tu riziko nepochopenia celého chválospevu a tým aj evanjeliových blahoslavenstiev, ktoré tu sú anticipované takmer tými istými slovami. Pozrime na dejiny: čo sa naozaj stalo, keď došlo k napĺňaniu sa diania ospievaného Máriou? Odohrala sa azda nejaká sociálna a vonkajšia revolúcia, vďaka ktorej bohatí náhle schudobneli a hladní dostali jedla dosýta? Nastalo azda nejaké spravodlivejšie rozdeľovanie statkov medzi triedami? Nie. Boli snáď mocní materiálne zosadení z trónov a ponížení boli pozdvihnutí? Nie. Herodesa naďalej nazývali „Veľkým“ a Mária s Jozefom museli pred ním utiecť do Egypta.“

Duch Ježišových blahoslavenstiev

„Ak teda to, čo sa očakávalo, bola sociálna a viditeľná zmena, bolo to úplné popreté zo strany histórie. Tak kde sa udialo to obrátenie naruby? (Pretože ono sa udialo!) Udialo sa vo viere! Ukázalo sa Božie kráľovstvo a toto vyvolalo tichú, ale radikálnu revolúciu. Ako keby bol objavený nejaký produkt, ktorý razom devalvoval bežnú menu. Bohatý sa zdá byť človekom, ktorý si odložil obrovskú sumu peňazí, ale cez noc nastala stopercentná devalvácia a ráno sa zobudil ako chudobný úbožiak. Naopak, chudobní a hladní sú vo výhode, pretože sú viac pripravení prijať tú novú skutočnosť, neboja sa zmeny; majú srdce pohotovo pripravené. Obrátenie naruby ospievané Máriou je toho istého druhu – ako som už spomenul – ako to, ktoré ohlásil Ježiš v blahoslavenstvách a v podobenstve o boháčovi a Lazárovi.

Mária hovorí o bohatstve a chudobe na základe Boha; opätovne hovorí „coram Deo“, mierou je pre ňu Boh, nie človek. Stavia kritérium, ktoré je „definitívne“, eschatologické. Preto keď povieme, že tu ide o premenu naruby, ktorá sa udiala „vo viere“, neznamená to, že je menej skutočná a radikálna, menej seriózna, ale že je takou nekonečne viac. Toto nie je kresba vytvorená vlnou na morskom piesku, ktorú ďalšia vlna zmýva. Ide tu o večné bohatstvo a rovnako o večnú chudobu.“

Škola evanjeliového obrátenia

„Tam, kde Mária ohlasuje obrátenie naruby mocných a pyšných, Magnifikat  pripomína Cirkvi, čo je tým zásadným posolstvom, ktoré má ohlasovať svetu. Učí ju, aby aj ona sama bola „prorockou“. Cirkev žije a uskutočňuje chválospev Panny Márie, keď spolu s ňou opakuje: „Mocnárov zosadil, bohatých prepustil naprázdno!“, a opakuje to s vierou, rozlišujúc toto ohlasovanie od všetkých ostatných vyhlásení, na ktoré má tiež právo, vo veciach spravodlivosti, pokoja, sociálneho poriadku – nakoľko je kvalifikovaným interpretom prirodzeného zákona a uchovávateľom Kristovho prikázania bratskej lásky.

Ak sú aj tie dve perspektívy odlišné, nie sú však oddelené a bez vzájomného vplyvu. Naopak, ohlasovanie viery toho, čo Boh vykonal v dejinách spásy (čo je perspektíva, v ktorej má svoje miesto Magnificat), sa stáva najlepším usmernením toho, čo človek zo svojej strany má konať vo vlastných dejinách ľudstva, a ešte väčšmi, čo má za úlohu konať samotná Cirkev mocou lásky, ktorú musí mať aj voči bohatému vzhľadom na jeho spásu. Skôr než „pobádaním zosadzovať mocných z trónov, aby boli povýšení ponížení“, je Magnificat spásonosným napomenutím adresovaným bohatým a mocnárom ohľadom hrozného nebezpečenstva, ktoré im hrozí; s presne takým úmyslom ako Ježišovo podobenstvo o boháčovi.“

Cisárove nové šaty

„To z Magnificatu teda nie je jediným spôsobom ako čeliť problému, ktorý dnes tak veľmi cítiť, problému bohatstva a chudoby, hladu a sýtosti; sú aj iné, tiež legitímne, ktoré vychádzajú z histórie, a nie z viery, a ktorým kresťania oprávnene dajú svoju podporu a Cirkev im venuje svoje rozoznávanie. Ale tento evanjeliový spôsob je tým, čo Cirkev musí ohlasovať vždy a všetkým ako svoj špecifický mandát, a ktorým musí podporovať spoločné úsilie všetkých ľudí dobrej vôle. To je všeobecne platné a stále aktuálne.

Ak by sa hypoteticky (ozaj len veľmi zďaleka!) azda našiel taký čas a miesto, kde by viac nebolo nespravodlivostí a sociálnych nerovností medzi ľuďmi, ale všetci by boli bohatí a sýti, nebolo by to pre Cirkev dôvodom prestať tam ohlasovať spolu s Máriou, že Boh prepúšťa bohatých s prázdnymi rukami. Naopak, tam by to mala ohlasovať s ešte väčšou silou. Magnifikat nie je v bohatých krajinách o nič menej aktuálny než v krajinách tretieho sveta.“

„Apokalypsa nám dáva príklad tohto prorockého jazyka, priameho a odvážneho, v ktorom sa oproti ľudskej mienke stavia božia pravda: „Ty hovoríš [a toto „ty“ môže byť jedna osoba, ako aj celá spoločnosť]: «Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič» – a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý.“ (Zjv, 3, 17)

Raniero Cantalamessa v tejto súvislosti spomenul aj známu Andersenovu rozprávku o cisárových nových šatách, ktorej vyvrcholením je zvolanie dieťaťa: „Veď kráľ je nahý!“

Obrat v zmýšľaní srdca

„Tu nejde o niečo, čo sa musí iba kázať, ale o niečo, čo sa musí predovšetkým uskutočňovať. Mária môže ohlasovať blahoslavenstvá o ponížených a chudobných, pretože ona sama je medzi poníženými a chudobnými. Ňou naznačené obrátenie naruby sa musí udiať predovšetkým vo vnútri toho, kto opakuje Magnifikat a modlí sa ho. Boh – hovorí Mária – obrátil pyšných „v zmýšľaní ich srdca“. 

Odrazu sa debata presúva zvonku dovnútra, od teologických diskusií, v ktorých všetci majú pravdu, ku zmýšľaniu srdca, v ktorom všetci chybujeme. Človek, ktorý žije „sám pre seba“, ktorého bohom nie je Pán, ale jeho vlastné „ja“, je človek, ktorý si postavil trón, sedí si hore na ňom a diktuje zákony ostatným. Teraz Boh – hovorí Mária – zosadí takýchto z ich trónu, odhalí nahotu ich nepravdy a nespravodlivosti.

Je tu vnútorný svet, tvorený zmýšľaním, vôľou, túžbami a vášňami, z ktorého – ako hovorí sv. Jakub – pochádzajú tie vojny a hádky, nespravodlivosti a podlosti, ktoré sú medzi nami (porov. Jak 4,1), a pokým nikto nezačne s uzdravovaním tohto koreňa, nič sa vo svete skutočne nezmení; a ak sa aj niečo zmení, tak len nakrátko, kým sa znovu nedostaví rovnaká situácia ako predtým.“

Magnificat ako zrkadlo

„Magnifikat je naozaj jedna nádherná škola evanjeliovej múdrosti. Škola neprestajného obrátenia. Ako celé Sväté písmo, aj Magnifikat je istým zrkadlom (porov. Jak 1,23), a vieme, že zrkadlo sa dá použiť dvoma veľmi odlišnými spôsobmi. Dá sa použiť obrátené smerom von, smerom k ostatným, ako zrkadlo podpaľovacie, odrážajúce svetlo slnka k vzdialenému bodu až kým sa nezapáli, ako to urobil Archimedes s rímskymi loďami, alebo sa môže použiť držiac ho obrátené k sebe, aby sme v ňom videli vlastnú tvár a upravili nedokonalosti a nepeknosti. Svätý Jakub nás vyzýva používať ho predovšetkým týmto druhým spôsobom, aby sme vystavili „ohňu“ skôr seba samých, než tých ostatných.“

(Preklad a medzititulky: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-

15 decembra 2019, 18:22