Mons. Dominika Kaľatu pochovali v Trnave vedľa biskupov Hnilicu a Dubovského

Pri svätej omši v Katedrále sv. Jána Krstiteľa za účasti apoštolského nuncia Mons. Giacoma Guida Ottonella, trnavského arcibiskupa Mons. Jána Oroscha, bratislavského arcibiskupa metropolitu a predsedu KBS Mons. Stanislava Zvolenského a ďalších slovenských biskupov, ako aj provinciála slovenských jezuitov pátra Rudolfa Uhera SJ a početných rehoľných spolubratov zosnulého biskupa predsedal prešovský arcibiskup metropolita Mons. Ján Babjak SJ. 

Nekrológ zosnulého biskupa Dominika Kaľatu prečítal sócius Spoločnosti Ježišovej na Slovensku Jozef Šofranko SJ. V homílii sa prihovoril páter provinciál Rudolf Uher SJ. Prinášame jeho slová v plnom znení:

Homília P. Rudolfa Uhera SJ, provinciála slovenských jezuitov

Drahá smútiaca rodina, milí bratia a sestry, 

sú chvíle v živote človeka, keď si veľmi dobre vyberá slová, ktoré chce povedať. Vtedy, keď chce svojimi slovami dať iným seba samého, svoje poznanie i svoje srdce. Takéto slová môžeme nájsť v testamente, v poslednej vôli umierajúceho človeka — na konci života, pred bránou večnosti. 

V evanjeliu sme počuli z úst Pána Ježiša takéto slová. Odzneli pri Poslednej večeri, niekoľko hodín pred Ježišovým utrpením a smrťou. Svätý Ján, ktorý nám ich zachoval, začína svoju správu týmito slovami: „A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti…“ Všetko, čo sa pri tejto večeri koná a hovorí, vyrastá z Ježišovej nezmernej lásky. Keď už Pán Ježiš povedal a ustanovil všetko, čo bolo potrebné, obrátil sa vrúcnou modlitbou k svojmu Otcovi. Otcovi patrili jeho posledné slová, no prosil v nich za nás. Je to jeho Veľkňazská modlitba.

Aký je to hlboký zážitok, keď sa modlíme so zomierajúcim.

On už končí svoju modlitbu tu na zemi a zanecháva nám jej slová, aby sme v nej pokračovali. Takto sa modlíme teraz s Pánom Ježišom. On nám zanecháva svoju modlitbu, tie najkrajšie slová, aby sme udržovali na zemi jeho modlitbu.

V živote každého človeka sú chvíle milostivého stretnutia s Bohom. Hodina záchrany, obrátenia, rozhodnutia, posledná hodina. Obeta na kríži, to bola Ježišova hodina. Cez bolestné utrpenie a smrť videl slávu Kríža. Tou slávou je láska, s ktorou Ježiš všetko pretrpel. Len láska je skutočnou oslavou človeka i Boha. Skutočne slávnym je ten, kto skutočne miluje. 

Pán Ježiš nám zjavil Boha ako nášho Otca a naučil nás vysloviť jeho meno: „Otče náš.“ Zjavil nám láskavú Božiu tvár, ktorá nám odpúšťa a prijíma nás ako synov a dcéry. Zjavil nám slávu, ktorú Boh pripravil tým, čo ho milujú.

V tejto rozhodnej chvíli myslí Ježiš na nás a prosí za nás. V ňom je naša istota do budúcnosti. Sme slabí a hriešni; nemôžeme sa spoliehať na svoje sily. No môžeme sa spoľahnúť na Ježišovu modlitbu. On prosí za nás. Sme pokúšaní, trápia nás úzkosti, trpíme bolesti, bojíme sa smrti? Uspokojme sa a pohliadnime s dôverou: Ježiš prosí za nás. Či Otec môže odmietnuť prosbu svojho Syna? „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?“ (Rim 8,32)

Francúzsky spisovateľ Jean Giono vo svojej knihe Muž, ktorý sadil stromy, zachytil krásny príbeh o odhodlaní a trpezlivosti - príbeh jednoduchého provensálskeho pastiera Elzéarda Bouffiera, ktorý obyčajnou prácou zmenil krajinu. Nájdeme ho uprostred nehostinnej pustatiny, vyprahnutej, bez akejkoľvek vegetácie a trápenej silnými vetrami. Elzéard dennodenne po krajine vysádza stromy. Robí tak neúnavne, roky, a verí, že „človek sa môže prejavovať práve tak stvoriteľsky ako Boh, a to aj v iných oblastiach, nielen v ničení.“ Vďaka jeho vytrvalej práci po rokoch vyrastie les, a z púšte sa pomaly stáva zasľúbená zem: aj nevraživí a zrobení ľudia sa postupne menia.

V spomínanej knižke namiesto úvodu nachádzame krátke zamyslenie: „Aby ľudská bytosť odhalila naozaj svoje hlbinné kvality, človek musí mať šťastie dlhé roky sledovať jeho prácu. Ak v tejto práci nieto ani byľky egoizmu, ak ideál, ktorý touto prácou prežaruje, prýšti z bezpríkladnej šľachetnosti, ak je teda absolútne isté, že človek načaká nijakú odmenu, ak navyše táto práca zanechá vo svete nezmazateľnú pečať, človek sa bez rizika omylu náhle ocitne pred nezabudnuteľným ľudským charakterom.“

Ďakujeme Ti, Bože, náš Otec, za dar, ktorý sme od teba dostali v osobe otca biskupa Dominika Kaľatu. Ďakujeme ti za dar jeho šľachetného života, nezabudnuteľného ľudského charakteru, veľkodušnej služby Bohu a ľuďom a za všetky dobrodenia, ktoré si nám cez neho preukázal.
V nekrológu arcibiskupstva Freiburg generálny vikár Dr. Axel Mehlmann ocenil biskupa Kaľatu ako „osobnosť, ktorá dáva orientáciu našej katolíckej viere a kresťanskému konaniu.“ Podľa generálneho vikára biskup Kaľata zažil osobné prenasledovanie kresťanov a útlak. Vedel, čo to znamená žiť a vyznávať svoju vieru v nepriaznivých okolnostiach a svojou odvahou, morálnou odhodlanosťou a vierou sa stal vzorom pre všetkých, zdôraznil Mehlmann. „Bol pevný vo svojej viere a dôvere v Boha. V časoch prenasledovania sa stal pre mnohých znamením, že Boh je uprostred ľudí a neopúšťa ich. V dnešnej dobe, keď je ohrozená jednota Európy, keď sa marginalizácia, vymedzovanie a útlak začínajú čoraz viac šíriť, spomíname si na biskupa Kaľatu s vďačnosťou a úctou.“

A sám otec biskup Dominik v závere svojho životopisu napísal tieto slová: „Súhrnom môžem povedať, že nemám čo ľutovať, že som sa v rokoch štyridsiatych dal na cestu ducha a v rokoch päťdesiatych rozhodol sa i pre cestu krížovú, ktorej dôsledky sa vtedy nedali odhadnúť. Bohu patrí vďaka za všetko to svetlo a silu na ceste za cieľmi, ktoré on predvídal. Preto nepociťujem voči Bezpečnosti všetkého druhu a jej civilným spolupracovníkom nijakej nenávisti alebo azda pomsty. I oni boli v Božích rukách nástrojmi – často veľmi úbohými nástrojmi, ale čo je to pre Všemohúceho, ktorý dokáže ″písať rovno i na krivých riadkoch dejín″ a dokáže meniť tmu na svetlo. Jemu buď za to sláva na veky.“

Drahý otec Dominik, ďakujeme vám za vaše vzácne svedectvo kresťanského, kňazského a rehoľného života, za všetky roky vašej vernosti Bohu, Cirkvi a Spoločnosti Ježišovej. Ďakujeme vám za všetkých vysvätených diakonov a kňazov.

Ďakujeme vám za vaše láskou naplnené zasväcovanie mnohých nás do filozofie a teológie, keď ste nám odovzdávali nielen vaše bohaté vedomosti, ale aj váš spôsob života, keď ste nás učili ako otec svojich synov, dovolili nám vidieť, ako konáte vy sám, odovzdávali nám váš prístup, vaše osobné tajomstvá, kus seba samého, hlbokú duchovnú radosť vášho dobrotivého srdca. Vďaka vám sme si mnohí obľúbili filozofiu a teológiu. Posvätné vedy sa nám stali zároveň stretnutím, dialógom, modlitbou, meditáciou. A kresťanstvo predovšetkým životom: životom s Kristom a v Kristovi.

Nech Vás náš Pán, ktorému ste venovali Váš život a Vaše myslenie, prijme do večného spoločenstva s ním.

Vážený otec arcibiskup Giacomo Guido Ottonello, apoštolský nuncius na Slovensku, otcovia arcibiskupi, biskupi, kňazi, diakoni, rehoľné sestry, rehoľníci, zástupcovia akademického, politického a umeleckého života, drahí bratia a sestry, v mene Spoločnosti Ježišovej vám všetkým z úprimného srdca ďakujem za to, že ste sa prišli rozlúčiť s naším drahým otcom Dominikom. Teším sa, že prišli veriaci z Novej Belej, z rodnej obce otca Dominika spolu so svojím duchovným otcom, ktorý nám priniesol kondolencie, pozdravy a uistenie, že je s nami v duchu spojený pán kardinál Dziwisz. 

Duchovné spoločenstvo s nami prežívajú aj na iných miestach Európy. Je tu medzi nami prítomný zástupca rakúskej provincie Spoločnosti Ježišovej a biskupský vikár viedenskej arcidiecézy P. Gerwin Komma SJ. Dostali sme kondolencie aj z arcidiecézy Freiburg, kde otec Dominik pracoval, slová ktoré som pred chvíľou citoval.

Osobitne ďakujem otcovi arcibiskupovi vladykovi Jánovi Babjakovi za slávenie Eucharistie, otcovi arcibiskupovi Jánovi Oroschovi za vedenie pohrebných obradov, zboru Chorus Salvatoris z Bratislavy, organistovi Marekovi Cepkovi, arcibiskupskému úradu a komunite jezuitov v Trnave za organizovanie pohrebnej rozlúčky a následného pohostenia, sestričkám z Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského a spolubratom z komunity nášho seniorátu v Ivanke pri Dunaji za ich obetavú a láskavú starostlivosť.

Veľmi si to vážim. Boh vás všetkých žehnaj. Nech nám všetkým Pán Ježiš pomáha, aby sme udržovali na zemi jeho modlitbu a stávali sa vyslancami jeho lásky. Amen.

Mons. Kaľatu pochovali po boku jezuitských biskupov

Pohrebné obrady s uložením telesných pozostatkov do hrobky pod hlavným oltárom katedrály viedol miestny arcibiskup Mons. Ján Orosch. V príhovore pripomenul dejiny mučeníkov obdobia komunizmu a skutočnosť, že Mons. Dominik Kaľata, ktorý prijal biskupskú vysviacku tajne v roku 1955 z rúk biskupa Jána Chryzostoma Korca, bude v krypte pod trnavskou katedrálou očakávať deň vzkriesenia po boku svojich rehoľných spolubratov biskupov Pavla Hnilicu a Petra Dubovského.

Trnavu ako Malý Rím v tejto súvislosti Mons. Orosch prirovnal k Večnému mestu, ktoré stojí nad hrobmi apoštolov a mučeníkov viery. Slovenských jezuitov povzbudil, aby verne pokračovali v šľapajach svojich predchodcov.

Vladyka Ján Babjak SJ sa poďakoval zosnulému rehoľnému spolubratovi za bratský vzťah, duchovný vzor odpúšťania nepriateľom a príklad odvážneho zdolávania prekážok.

Príklad radostného svedectva viery biskupa Dominika Kaľatu a jeho bohatú pastoračnú a intelektuálnu službu Cirkvi na Slovensku i v zahraničí pripomenul bývalý dekan Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Bratislave P. Ladislav Csontos SJ.

(Audio: TV LUX)

Fotogaléria - TK KBS (foto: Ondrej Gabriš SJ)

Spomienky biskupa Kaľatu v rozhovore z roku 2015

Z archívu Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu prinášame rozhovor s Mons. Dominikom Kaľatom SJ z 9. septembra 2015 pri príležitosti 60. výročia jeho biskupskej vysviacky.

-jb-

Doplnené: 30.08.2018, 11:59