Štvrtá pôstna kázeň pápežského kazateľa v Aule Pavla VI. (24. mar. 2023) Štvrtá pôstna kázeň pápežského kazateľa v Aule Pavla VI. (24. mar. 2023)  (Vatican Media)

Štvrtá pôstna kázeň kard. Cantalamessu: Tajomstvo viery

Prinášame štvrtú časť pôstnej kázne kard. Raniera Cantalamessu ktorú predniesol v piatok 24. marca vo vatikánskej Aule Pavla VI. s účasťou Svätého Otca Františka. Vo štvtej pôstnej kázni s názvom „Tajomstvo viery“ pápežský kazateľ ponúka úvahy o liturgii.

P. Raniero kard. Cantalamessa, OFM Cap

MYSTERIUM FIDEI – TAJOMSTVO VIERY!

Úvahy o liturgii

Štvrtá pôstna kázeň 2023

Svätý Otče, ctihodní otcovia, bratia a sestry, po úvahách o evanjelizácii a teológii by som dnes chcel ponúknuť niekoľko myšlienok o liturgii a bohoslužbe Cirkvi, vždy s úmyslom prispieť, hoci skromne a nepriamo, k práci synody. Liturgia je cieľom, ku ktorému smeruje evanjelizácia. V evanjeliovom podobenstve sú sluhovia vyslaní do ulíc a na križovatky, aby všetkých pozvali na hostinu. Cirkev je hodovnou sieňou a Eucharistia „Pánovou večerou“ (1 Kor 11, 20), ktorý sa v nej pripravuje.

Vychádzajme v našich úvahách zo slov z Listu Hebrejom: Aby sa človek mohol priblížiť k Bohu – hovorí sa tam –, musí predovšetkým „veriť, že je“ (Hebr 11, 6). Ešte pred vierou, že existuje (čo je už priblíženie), je však potrebné mať aspoň „tušenie“ o jeho existencii. To je to, čo nazývame zmyslom pre posvätno a čo známy autor opisuje ako „obrovské a fascinujúce tajomstvo“[1]. Svätý Augustín prekvapujúco anticipoval tento objav v modernej náboženskej fenomenológii. Keď sa vo Vyznaniach obracia na Boha, hovorí: „Keď som ťa prvýkrát stretol..., zachvel som sa láskou a bázňou: contremui amore et orrore[2]. A na inom mieste hovorí: „Chvejem sa a horím“ (et inhorresco et inardesco): chvejem sa pre diaľku, horím za podobnosť“[3].

Ak by úplne chýbal zmysel pre posvätno, chýbala by samotná pôda alebo klíma, v ktorej kvitne úkon viery. Charles Péguy napísal, že „strašný núdza a nedostatok posvätného je hlbokým znakom moderného sveta“. Ak zmysel pre posvätno upadol, zostala po ňom clivota, ktorú niektorí laicky nazývajú „nostalgiou za niekým úplne Iným" [4].

Mladí ľudia viac ako ktokoľvek iný pociťujú túto potrebu vymaniť sa z banality každodenného života, uniknúť, a vymysleli si vlastné spôsoby, ako túto potrebu uspokojiť.  Vedci zaoberajúci sa psychológiou más si všimli, že mladí ľudia, ktorí kedysi navštívili slávne rockové koncerty, ako napríklad koncerty Beatles, Elvisa Presleyho alebo festival Woodstock v roku 1969, boli vytrhnutí zo svojho každodenného sveta a premiestnení do dimenzie, ktorá v nich

 vyvolávala dojem niečoho transcendentného a posvätného.

Nie je to inak ani v prípade tých, ktorí sa dnes zúčastňujú na megazrazoch spevákov a speváckych skupín. Skutočnosť, že ich je toľko a že vibrujú v jednote s masou, nekonečne umocňuje ich emócie. Človek má pocit, že je súčasťou inej, nadradenej skutočnosti, čo vyvoláva akúsi „oddanosť“.  Výraz „fan - fanúšik“ (skratka od fanatic) je sekularizovaným ekvivalentom výrazu „oddaný – zbožný“. Keď nazývajú svojich obľúbencov „idolmi“, tento pojem je v hlbokom súlade so skutočnosťou.

Tieto masové zhromaždenia môžu mať svoju umeleckú hodnotu a niekedy prinášajú ušľachtilé a pozitívne posolstvá, napríklad mier a lásku. Sú to „liturgie“ v pôvodnom a profánnom zmysle slova, t. j. predstavenia ponúkané verejnosti z povinnosti alebo s cieľom získať jej priazeň. Nemajú však nič spoločné s autentickým prežívaním posvätna. V názve „božská liturgia“ bolo prídavné meno božský pridané práve preto, aby sa odlišovala od ľudských liturgií. Medzi nimi je kvalitatívny rozdiel.

Pokúsme sa zistiť, akými prostriedkami môže byť Cirkev pre dnešných ľudí privilegovaným miestom pravej skúsenosti Boha a transcendentna. Prvou príležitosťou, na ktorú myslíme, aj kvôli vonkajšej podobnosti, sú veľké zhromaždenia podporované rôznymi kresťanskými cirkvami. Spomeňme si napríklad na Svetové dni mládeže a nespočetné podujatia – kongresy, zjazdy a kongregácie –, na ktorých sa zúčastňujú desiatky (niekedy stovky) tisíc ľudí na celom svete. Nemožno ani spočítať, pre koľkých ľudí boli takéto podujatia príležitosťou na silnú skúsenosť s Bohom a začiatkom nového a osobného vzťahu s Kristom.

Rozdiel medzi týmto typom masového stretnutia a vyššie opísanými je v tom, že tu nie je hlavným hrdinom ľudská osobnosť, ale Boh. Zmysel pre posvätno, ktorý sa v nich zažíva, je jediný skutočne pravý, a nie jeho náhrada, pretože ho vzbudzuje Svätý svätých, a nie „modla“.

Sú to však mimoriadne udalosti, na ktorých sa nie každý a nie vždy môže zúčastniť. Typickou a najčastejšou príležitosťou na prežívanie posvätna v Cirkvi je liturgia. Katolícka liturgia [latinského obradu] sa za veľmi krátky čas zmenila z udalosti, ktorá mala silný sakrálny a kňazský ráz na udalosť s viac komunitnejším a participatívnejším charakterom, na ktorej sa podieľa celý Boží ľud, každý so svojou vlastnou službou.

Rád by som sa pokúsil povedať, ako túto zmenu vnímam a ako si ju sám vysvetľujem. V žiadnom prípade to nie je preto, aby som sa staval do úlohy sudcu minulosti, ale aby som lepšie pochopil súčasnosť. Súčasnosť v Cirkvi nikdy nie je popretím minulosti, ale jej obohatením; alebo, ako v tomto prípade, prekonaním nedávnej minulosti s cieľom obnoviť dávnejšiu a pôvodnejšiu minulosť.

Vo vývoji Cirkvi vnímanej ako ľud sa deje niečo podobné ako s Cirkvou chápanou ako stavba. Spomeňme si na niektoré slávne baziliky a katedrály: koľko architektonických premien v priebehu storočí, aby sa vyhovelo potrebám a vkusu každej doby! Ale vždy je to ten istý kostol, zasvätený tomu istému svätcovi. Ak v modernej dobe prebieha všeobecný trend, tak je to obnova takýchto stavieb – vždy, keď je to možné a účelné – do ich pôvodnej štruktúry a štýlu. Rovnaký trend prebieha aj v prípade Cirkvi ako Božieho ľudu a najmä jej liturgie. Druhý vatikánsky koncil bol v tomto smere rozhodujúcim momentom, ale nie absolútnym začiatkom. Zhromaždil plody mnohých predchádzajúcich prác.

Určite tu nejde o to, aby sme sa venovali svetským dejinám liturgie – to už urobili iní[5], a práve z hľadiska nášho záujmu. Chcel by som poukázať na vývoj, ktorý sa týka zmyslu pre posvätno. Na začiatku Cirkvi a počas prvých troch storočí je liturgia skutočne „liturgiou“, teda činnosťou ľudu (laos, ľud, patrí medzi etymologické zložky slova leitourgia). Od svätého Justína, od Traditio Apostolica svätého Hippolita a z ďalších dobových prameňov čerpáme víziu omše, ktorá je určite bližšia tej dnešnej reformovanej ako tej, ktorá sa odohráva v nedávnych storočiach. Čo sa odvtedy stalo? Odpoveď je v slove, ktorému sa nemôžeme vyhnúť: klerikalizácia! V žiadnej inej oblasti nepôsobila tak viditeľne ako v liturgii.

Kresťanská bohoslužba, a najmä eucharistická obeta, sa na Východe i Západe rýchlo zmenila z činnosti ľudu na činnosť kléru. Po stáročia ústrednú časť omše, kánon, prednášal kňaz po latinsky, tichým hlasom, za závesom alebo stenou (takmer chrám v chráme!), mimo dohľadu a sluchu ľudu. Celebrant zvýšil hlas až pri záverečných slovách kánonu: „Per omnia saecula saeculorum“ a ľud odpovedal „Amen!“ na to, čo nepočul, nieto ešte rozumel. Jediným kontaktom s Eucharistiou, ktorý ohlasovalo zvonenie zvonov alebo gongov, bol moment pozdvihnutia Hostie.

Je tu zrejmý návrat k tomu, čo sa dialo v starozákonnej bohoslužbe, keď veľkňaz s kadidlom a krvou obetí vstupoval do Svätyne svätých a ľud stál vonku a chvel sa, ohromený pocitom Božej velebnosti a nedostupnosti.

Zmysel pre posvätno je tu silný, ale je to po Kristovi ten správny a pravý zmysel? V Liste Hebrejom čítame:

Nepriblížili ste sa k... plápolajúcemu ohňu ani k čierňave, temnote a búrke ani k zvuku poľnice a hrmotu slov: Tí, čo ho počuli, prosili, aby sa im už tak nehovorilo ... A také strašné bolo to, čo videli, že Mojžiš povedal: „Zľakol som sa a trasiem sa.“ (Ex 19, 16 - 18; Dt 9, 19) No vy ste sa priblížili... k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy, a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova“ (Hebr 12, 18 - 24). Kristus prenikol za oponu a nezatvoril za sebou cestu (Hebr 10, 20).

Posvätno zmenilo spôsob, akým sa prejavuje: už nie ako tajomstvo majestátu a moci, ale ako nekonečná schopnosť ustúpiť nabok, skryť sa. Po konsekrácii celebrant hovorí alebo spieva: „Hľa, tajomstvo viery!“ Niektorí z nás starších si pamätajú, že toto zvolanie bol kedysi dokonca vložené doprostred konsekračnej formuly vína: „Hic est enim calix sanguinis mei, novi et aeterni testamenti - Mysterium fidei! - qui pro vobis et pro multis effundetur in remissionem peccatorum”. Akoby sa Cirkev zastavila v polovici slov premenenia, ohromená tým, čo hovorí!

Reforma urobila, samozrejme, dobre, keď toto zvolanie presunula na koniec konsekrácie, ale nemali by sme stratiť pocit úžasu, ktorý je v ňom obsiahnutý, a predovšetkým pochopiť, čo musí byť skutočným dôvodom nášho úžasu. Musí byť rovnakého druhu ako ten, ktorý čítame v očareniach Jahveho služobníka:

Tak ho budú obdivovať mnohé národy,

králi si pred ním zatvoria ústa.

Veď uvidia, o čom sa im nevravelo,

a poznajú, čo neslýchali!

(Iz 52, 15 - 53, 1)

Údiv a úžas, áno, ale nad čím? Nie nad majestátom, ale nad ponížením Služobníka! Jedným z tých, ktorí tento pocit prežívali akútne, bol svätý František z Assisi:  „Ľudstvo sa chveje,“ napísal v jednom zo svojich listov celému Rádu, „celý vesmír sa chveje a nebo sa raduje, keď je na oltári v rukách kňaza Kristus, Syn živého Boha.“ Ale 'chveje sa a trasie' kvôli čomu? Počúvajme nasledujúce slová: „Ó, vznešená pokora! Ó, pokorná vznešenosť, že Pán vesmíru, Boh a Boží Syn, sa tak ponížil, že sa pre našu spásu skryl pod malú podobu chleba! Hľa, bratia, Božia pokora!“[6].

Ide len o to, aby sme túto príležitosť, ktorú ponúka obnovená liturgia, nepremárnili svojvoľnými a bizarnými improvizáciami a zachovali si potrebnú triezvosť a rozvahu, aj keď sa omša slávi v osobitných situáciách a prostrediach.

Vo všetkých eucharistických modlitbách minulosti i súčasnosti je vždy pozvanie, ktoré nasleduje bezprostredne po konsekrácii, aby sa pamätalo: „Unde et memores“, „Pripomínajúc si teda...“. Je to odpoveď na Ježišov príkaz: „Toto robte na moju pamiatku!“  Ale na čo by sme mali predovšetkým pamätať? Hovorí nám to sv. Pavol: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť“ (1 Kor 11, 26).

Pokúsme sa raz prekročiť rámec slov, alebo skôr dať slovám existenciálny obsah, a nie iba rituálny. Vráťme sa do chvíle, keď ich Ježiš vyslovil; pokúsme sa – nakoľko nám to evanjeliové slová dovoľujú – pochopiť, v akých vnútorných podmienkach vyšlo z úst Vykupiteľa ono slovo „Toto robte na moju pamiatku!“. On videl jasne, k čomu smeruje. Niekoľkokrát o tom hovoril, ale akoby z diaľky. Teraz prišla tá chvíľa, už nie je ani časový odstup, ktorý by zmiernil úzkosť. Slová: „Toto je kalich mojej krvi“ nenechávajú nikoho na pochybách. Je to ten, kto ide na smrť, a to na strašnú smrť a vie o tom. „Qui pridie quam pateretur“: deň pred tým, než sa vydal na smrť...

A čo sa deje okolo neho? Apoštoli nájdu spôsob, ako sa opäť pohádať o to, kto je najväčší (Lk 22, 24 - 27), ako keď sa bratia hádajú pri otcovej smrteľnej posteli o to, kto dostane dedičstvo. Jeden z nich ho o niekoľko hodín predá za 30 denárov: „In qua nocte tradebatur“: v tú noc, keď bol zradený. Za týchto podmienok ustanovil sviatosť, ktorou sa zaviazal zostať pri svojich až do konca sveta. Kde možno nájsť „ohromujúcejšie a fascinujúcejšie“ tajomstvo ako toto? Ctihodní otcovia, bratia a sestry, myslím, že v deň, keď by nám Pán dovolil aspoň na chvíľu vrhnúť pohľad do hlbín tejto priepasti lásky a bolesti, by sme už nemohli žiť tak ako doteraz. To vysvetľuje, prečo sa mohlo zdať, že Páter Pio, sv. Pio z Pietrelčiny pri svätej omši akoby zápasí a nemôže dokončiť premenenie.

Teraz však musíme dokončiť našu úvahu o svätej omši. Neskladá sa len z kánonu s konsekráciou; je tu aj liturgia slova a prijímanie. Máme k dispozícii niektoré prostriedky, ktoré v minulosti neexistovali, aby sme liturgiu slova obohatili a zároveň z nej urobili príležitosť na prežívanie posvätného. Vďaka ceste, ktorú Cirkev medzitým vykonala v mnohých oblastiach, máme nový, priamejší prístup k Božiemu slovu. Môže zaznieť s väčším bohatstvom a inteligenciou ako v minulosti.

Dnešná liturgia je veľmi bohatá na Božie slovo, múdro usporiadané podľa poriadku dejín spásy v rámci obradov, ktoré často obnovujú lineárnosť a jednoduchosť počiatkov. Tieto prostriedky musíme čo najlepšie využiť. Nič nedokáže urobiť prievan v srdci človeka a dať mu pocítiť transcendentnú Božiu skutočnosť lepšie ako živé Božie slovo, ohlasované s vierou a priľnutím k životu počas liturgie. „Viera“ – hovorí svätý Pavol – „je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“: Fides ex auditu (Rim 10, 17).

Toľko Ježišových slov, ktoré sme možno počuli o niečo skôr v evanjeliu dňa, vo chvíli konsekrácie rezonuje v srdci, akoby ich autor vyslovil nanovo, živý a skutočne prítomný na oltári. Navždy si budem pamätať deň, keď som po komentovaní Ježišových slov v evanjeliu: „Hľa, tu je niekto väčší ako Jonáš a tu je predsa niekto väčší ako Šalamún“ (porov. Mt 12, 41 - 42), keď som sa po konsekrácii zdvihol z pokľaku, a spontánne som v tej chvíli zvolal: „Hľa, tu je niekto väčší ako Šalamún!“

Čítanie zo Starého zákona v porovnaní s evanjeliovým úryvkom tiež odkrýva nové a osvetľujúce významy. Pri prechode od predobrazu k skutočnosti, sa myseľ – ako povedal svätý Augustín – rozžiari ako „pohyblivá pochodeň“[7]. Tak ako Ježiš vysvetľoval dvom Emauzským učeníkov, aj nám neustále vysvetľuje, „čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (porov. Lk 24, 27).

A potom, hovoril som, prijímanie. Ako môže liturgia aj z tohto okamihu urobiť príležitosť pre skúsenosť posvätného, a to nielen na individuálnej úrovni, ale aj na úrovni spoločenstva? Povedal by som, že tichom. Existujú dva druhy ticha: ticho, ktoré môžeme nazvať asketickým, a mystické ticho. Asketické mlčanie, je to, ktorým sa stvorenie snaží pozdvihnúť k Bohu, a mystické mlčanie je spôsobené tým, že Boh sa zjavuje stvoreniu. Ticho, ktoré nasleduje po prijímaní, je mystické ticho, aké sa pozoruje pri starozákonných zjaveniach Boha. Po prijímaní by sme si mali opakovať slová proroka Sofoniáša (1, 7): „Ticho pred tvárou Pána!“ Po svätom prijímaní by nikdy nemala chýbať chvíľa absolútneho ticha, hoci aj krátka.

Katolícka tradícia cítila potrebu predĺžiť túto chvíľu a dať viac priestoru osobnému kontaktu s eucharistickým Kristom a v priebehu storočí, najmä od 13. storočia, rozvinula kult Eucharistie mimo omše. Nie je to samostatný kult, oddelený a nezávislý od sviatosti; je to pokračovanie „pripomienky“ Krista: na jeho tajomstvá a slová. Je to spôsob, ako „prijať“ Ježiša stále hlbšie do nášho života. Spôsob zvnútornenia prijatého tajomstva. Eucharistická adorácia je najjasnejším znakom toho, že Kristova pokora v skrytosti, v Eucharistii, nám nedávajú zabudnúť, že sme v prítomnosti „Najsvätejšieho“, toho, ktorý s Otcom a Duchom Svätým stvoril nebo a zem.

Tam, kde sa Eucharistická adorácia praktizuje – vo farnostiach, u jednotlivcov a v spoločenstvách – sú viditeľné jej plody, a to aj ako nástroj evanjelizácie. Kostol plný veriacich v dokonalom tichu počas hodinovej adorácie pred vystavenou Najsvätejšou sviatosťou by prinútil každého, kto by v tej chvíli náhodou vošiel, povedať: „Tu je Boh!“ Spomínam si na poznámku jedného nekatolíka, ktorý na konci hodiny tichej eucharistickej adorácie vo veľkom farskom kostole v Spojených štátoch, preplnenom veriacimi, povedal svojmu priateľovi: „Teraz už chápem, čo tým vy katolíci myslíte, keď hovoríte o 'skutočnej prítomnosti'“!

Ak mi je ľúto latinčiny, tak je to preto, že s jej nepoužívaním sa vytrácajú niektoré hymny, ktoré sa zrodili pre tieto chvíle a ktoré slúžili generáciám veriacich všetkých jazykov na vyjadrenie ich vrúcnej oddanosti Ježišovi v Eucharistii: Adoro te devote, Ave verum, Panis angelicus. V súčasnosti tieto hymny prežívajú takmer len vďaka hudbe, ktorú na tieto texty napísali slávni umelci.

My, „Kristovi služobníci a správcovia Božích tajomstiev“ (1 Kor 4, 1), ako nás Svätý Pavol nazýva - a rôznymi spôsobmi aj každý veriaci, ktorý sa podieľa na bohoslužbe Cirkvi, by sme sa mohli cítiť zdrvení a bezmocní pred takouto vznešenou úlohou. Mali by sme na to všetky dôvody. Ako môžeme dnes pomôcť ľuďom prežívať posvätný a nadprirodzený rozmer v liturgii my, ktorí na sebe zakúšame všetku ťažobu tela a jeho odmietavosť voči duchu? Aj tu je odpoveď vždy rovnaká: „Dostanete silu od Ducha Svätého!“ On, o ktorom sa hovorí ako o „duši Cirkvi“, je aj dušou jej liturgie, svetlom a silou obradov.

Je darom, že liturgická reforma Druhého vatikánskeho koncilu umiestnila epiklézu, teda vzývanie Ducha Svätého, do centra omše: najprv na chlieb a víno a potom na celé mystické telo Cirkvi. Veľmi si vážim úctyhodnú eucharistickú modlitbu Rímskeho kánona a stále ju občas používam, keďže na mojej kňazskej vysviacke bol zaradený práve tento kánon. Nemôžem však s ľútosťou nezaznamenať, že v nej úplne chýba Duch Svätý. Namiesto skutočnej konsekračnej epiklézy nad chlebom a vínom v nej nachádzame všeobecnú formulu: „Prosíme ťa, Bože, láskavo urob túto obetu vo všetkom požehnanou...“.

Aj to bol smutný dôsledok sporu medzi Východom a Západom. V minulosti to nás, katolíkov latinského obradu, viedlo k tomu, že sme úlohu Ducha Svätého dávali do zátvorky, aby sme všetku účinnosť pripísali slovám ustanovenia, a Grékov to viedlo k tomu, že slová ustanovenia dávali do zátvorky, aby všetku účinnosť pripísali pôsobeniu Ducha Svätého. Akoby sa tajomstvo uskutočňovalo akousi chemickou reakciou, ktorej presný okamih pôsobenia možno určiť.

Existuje však perla, ktorú si rímsky kánon odovzdával z generácie na generáciu a ktorú liturgická reforma správne zachovala a zaradila do všetkých nových eucharistických modlitieb: je to práve záverečná doxológia:  „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, máš ty Bože Otče všemohúci, v jednote Ducha Svätého všetku úctu a slávu po všetky veky vekov“: Per ipsum, cum ipso et in ipso est tibi, Deo Patri omnipotenti, in unitate Spiritus Sancti, omnis honor et gloria per omnia saecula saeculorum.

Táto formula vyjadruje základnú pravdu, ktorú svätý Bazil sformuloval v prvom traktáte napísanom o Duchu Svätom. Na úrovni bytia, či vychádzania stvorení z Boha, píše, všetko sa začína u Otca, prechádza cez Syna a prichádza k nám v Duchu Svätom; v poriadku poznania, čiže návratu stvorení k Bohu, sa všetko začína u Ducha Svätého, prechádza cez Syna Ježiša Krista a vracia sa k Otcovi[8]. Keďže liturgia je momentom par excellence návratu stvorení k Bohu, všetko v nej musí začínať a mať svoj impulz od Ducha Svätého.

Staroveký misál obsahoval celý rad modlitieb, ktoré musel kňaz predniesť pri príprave na omšu. Dnes by sme sa na slávenie nemohli pripraviť lepšie ako krátkou, ale intenzívnou modlitbou k Duchu Svätému, aby v nás obnovil kňazské pomazanie a vložil do našich sŕdc ten istý impulz, ktorý vložil do Kristovho srdca, aby sa stal Otcovou obetou príjemnej vône. V Liste Hebrejom sa píše, že Ježiš, „skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny“ (Hebr 9, 14). Modlime sa, aby sa to, čo sa stalo v hlave, stalo aj v nás, údoch jeho tela.

A na záver sa spoločne pomodlime: „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, máš ty Bože Otče všemohúci, v jednote Ducha Svätého všetku úctu a slávu po všetky veky vekov. Amen.“

(Preklad Cyril Jančišin)

 

[1] Rudolph Otto, Posvätno (Das Heilige, 1917).

[2] Sv. Augustín, Vyznania, VII, 10.

[3] Tamtiež XI, 9

[4] Max Horkheimer.

[5] Porov. Mario Righetti, Storia Liturgica, vol. III (La Messa), Milano 1966.

[6] František z Assisi, List generálnej kapitule, 2 (FF 221).

[7] Augustín, Ep. 55, 11, 21.

[8] Porov. Bazil z Cézarei, Sullo Spirito Santo XVIII, 47 (PG 32, 153)

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

24 marca 2023, 16:32