Podcast: Storočnica prekladateľa a básnika Karola Strmeňa

Vlastnú básnickú zbierku s názvom „Preblahoslavená“, z ktorej prinášame ukážky v podcaste Vatikánskeho rozhlasu, publikoval Karol Strmeň v roku 1977 vo vydavateľstve Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. „Preblahoslavená“ vyšla ako 27. zväzok edície Lýra, ktorú redakčne viedol Gorazd Zvonický.

Duchovno-poetické dielo po prvý raz vyšlo priamo na Slovensku len v tomto roku. Pri príležitosti nedožitej storočnice Karola Strmeňa, ktorý zomrel 16. októbra 1994 v Clevelande v USA, ho v reprezentatívnej, bohato ilustrovanej podobe vydalo občianske združenie FACE - Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania. Nasleduje niekoľko ukážok:

Nepoškvrnená

Milosrdná jak voda pramenistá
a celá jasná ako klenba siná
v horiacom kríku milosti sa blýska
nádoba čnosti, duša Máriina.

Čoho sa dotknú ruky Panny svätej,
ozdravie, skrotne, na lepšie sa mení.
jej modlitby sú procesie svetiel,
jej slová výklad Božích prisľúbení.

Tma netuší, že v Nazarete skrytom,
kde v šere kvitne ruža rozjímavá,
Nepoškvrnené Počatie je štítom,
ktorým si Večno bráni ľudské práva.

Láskavé ako prísľub večnej jari
a celé jasné ako rajské víno
ľúbostným ohňom nevinnosti žiari
nepoškvrnené srdce Máriino.

Zvestovanie

„Milosti plná, počneš Knieža lásky,
zostúpi Duch a zatieni ťa sila
Všemohúceho,“ zvestoval jej rajský
anjel, a keď sa Panna zarazila,

zmĺkol a čakal. Boží posol povie
jedine to, čo treba, ale presne,
a preto všetky slová anjelove
sú zdrojom nikdy neskončenej piesne.

„Hľa, ja som slúžka Boha, môjho Pána,
nech sa mi stane, ako on si želá,“
sklonila hlavu Eva požehnaná,
najpokornejšia dcéra Stvoriteľa.

Rozumela sa s anjelom a v skratke
spresnila súhrn svojich rozjímaní.
A celé nebo zostúpilo k Matke
a celá zem jej ukázala rany.

Mudrci

Traja sú. Idú z dolín polmesiaca
a nesú zlato, kadidlo a myrhu.
I mňa ich veľká hviezda doprevádza,
no nesiem iba petržlen a lýru.

Hovoria milou, pre mňa ťažkou rečou,
za deň i stokrát pozriem do slovníka
a čítam: Ranná hviezda, sedem mečov,
Zrkadlo, Brána, Matka panovníka.

Usmievajú sa pod ryšavé fúzy,
za učeníka som im troška sprostý.
Ó, znalci hviezd a ispahanských ruží,
nenechajte ma umrieť v nemúdrosti!

Múdrosť je kráčať tvárou k Betlehemu,
kde býva svätá matka Ježišova,
a klaňať sa len Bohu skutočnému
na koberčeku pravdivého slova.

Karola Strmeňa si pri jeho nedožitej storočnici pripomíname ako muža viery, dôvernej mariánskej úcty ubolenej slovenskej duše, duše pútnika. Medzi 31 básňami z cyklu nazvaného „Život Panny Márie“ je aj meditatívny pohľad na Svätú rodinu na úteku. Takto píše autor, ktorý s ňou sám zdieľal osud exulanta:

Útek

Anjel ho vyzval: „Vstaň, Jozef, a vezmi
Dieťa a matku. Tma ti rúšku dáva,
Boh výstrahu. Dnes z vodných hodín hviezdny
čas kvapôčkami krve odkvapkáva.“

A Jozef vstal, vzal syna na rameno,
prebudil matku, osla osedlali
a pobrali sa Bohu poručeno
tou istou cestou ako traja králi

k mystickej diaľke, ktorú v Svätom písme
nachádza duša, keď si hľadá nový,
opravdivejší stánok. (Zemepisné
dáta sú presné: Choďte k Jozefovi!)

Čo vládal, vzal a niesol Boží vazal
na tvrdých, skúškou neskrušených hnátoch
a z ľadových hviezd do očí mu vrážal
zhasínajúci pohľad neviniatok.

O osobnosti Karola Strmeňa, ktorý bol najmä prekladateľom poetických diel majstrov svetovej literatúry, v epilógu z pera Matúša Marcinčina čítame:  

„O jeho mimoriadnom talente veľa napovedá i to, že aktívne hovoril trinástimi svetovými jazykmi a na vysoko oceňovanej úrovni prekladal až z dvadsiatich piatich jazykov (o. i. z klasickej čínštiny, starej japončiny a pod.).“

„Svoju známu esej „T. S. Eliot, čiže vykupovanie času“, ktorá tvorí doslov jeho prekladu Eliotovej drámy Vražda v katedrále z roku 1979, Strmeň zakončuje básnikovou myšlienkou, že „zo všetkých reálnych vecí najreálnejšie a najkonkrétnejšie sú veci duchovné“. Karol Strmeň tieto slová nielen precítil, ale dokonale im aj porozumel. V poznaní mystéria života dozrel až do tej miery, že sa napriek ťažkému osudu vyhnanca rozhodol silným hlasom zaspievať vlastný chválospev, ktorý v hlbokej kontemplácii napojil na Máriin Magnifikat.“

Život je zorou nebeského rána,
púšť prísľubom a predobrazom vody.
Velebí moja duša svojho Pána,
že si ju ako vlastnú ovcu vodí.

Prešli sme hory, prešli sme suché moria
tŕnistou cestou po ruženci rokov
a kdekoľvek sme vpadli do príkoria,
najtvrdšie skaly spadli na prorokov.

A vždy nás Božie pochopenie stretlo,
keď veľké boli naše prvé piatky.
Nám, Pane, tvoje prisľúbené svetlo
zrkadlilo sa v slzách tvojej Matky.

Velebí naša duša svojho Pána,
duch pozdvihol sa k Bohu, svojej spáse.
Život je zorou nebeského rána
a do svätyne vedú kroky naše.

(Z publikácie Karol Strmeň: Preblahoslavená, Vyd. FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávanie, Fintice, 2021, 97 s., zost. Ján Gavura v edícii Rewind, doslov Matúš Marcinčin, ilustr. Katarína Kvietiková-Bekéniová, ako podcast pre Vatikánsky rozhlas pripravili Miroslava Holubíková a Jozef Bartkovjak SJ.)