Pápež na Bienále umenia: Svet potrebuje umelcov

Príhovor Svätého Otca umelcom

Stretnutie s umelcami v Kostole sv. Magdalény (ostrov Giudecca), nedeľa 28. apríla

Pán kardinál, Vaše excelencie, pán minister, pán predseda, vážení kurátori-

Drahí umelci a drahé umelkyne!

Veľmi som si prial prísť na Bienále umenia v Benátkach, aby som oplatil návštevu, ako je dobrým zvykom medzi priateľmi. V júni minulého roka som mal totiž radosť, že som prijal veľkú skupinu umelcov v Sixtínskej kaplnke. Teraz prichádzam „k vám domov“, aby som sa s vami osobne stretol, zakúsil k vám ešte väčšiu blízkosť a týmto spôsobom sa vám poďakoval za to, čím ste a čo robíte. A zároveň by som odtiaľto chcel všetkým poslať tento odkaz: svet potrebuje umelcov. Svedčí o tom množstvo ľudí všetkých vekových kategórií, ktorí navštevujú umelecké priestory a podujatia; rád spomínam medzi nimi na tzv. Vatican Chapels, prvý pavilón Svätej stolice, ktorý bol inštalovaný pred šiestimi rokmi na ostrove San Giorgio v spolupráci s nadáciou Cini v rámci Bienále architektúry.

Priznám sa vám, že sa pri vás necítim ako cudzinec: cítim sa ako doma. A myslím si, že to vlastne platí pre každú ľudskú bytosť, pretože umenie má v každom prípade štatút „miesta útočiska“, skutočnosti, ktorá sa nepodriaďuje režimu násilia a diskriminácie, pretože vytvára formy ľudskej spolupatričnosti schopné uznať, zahrnúť, chrániť a prijať každého. Skutočne každého, počnúc tým posledným.

Útočiská sú biblickou inštitúciou, ktorá sa spomína už v Deuteronomickom kódexe (porov. Dt 4, 41) a ktorej cieľom je zabrániť prelievaniu nevinnej krvi, zmierniť slepú túžbu po pomste, zabezpečiť ochranu ľudských práv a hľadať formy zmierenia. Bolo by potrebné, aby sa rôzne umelecké postupy mohli všade etablovať ako akási sieť miest útočísk, ktoré by spoločne pracovali na tom, aby zbavili svet nezmyselných a prázdnych protikladov, ktoré sa snažia ovládať cez rasizmus, xenofóbiu, nerovnosť, ekologickú nerovnováhu a aporofóbiu, tento hrozný neologizmus znamená „strach z chudobných“. Za týmito protikladmi sa vždy skrýva odmietanie druhého. Je to sebectvo, ktoré nás núti fungovať ako osamelé ostrovy namiesto spolupracujúcich súostroví. Prosím vás, kolegovia umelci, predstavte si mestá, ktoré na mape ešte neexistujú: mestá, kde sa žiadna ľudská bytosť nepovažuje za cudzinca. Preto keď hovoríme „cudzinci sú všade“, navrhujem „bratia sú všade“.

Názov pavilónu, v ktorom sa nachádzame, je „Mojimi očami“ (Con i miei occhi). Všetci potrebujeme, aby sa na nás niekto pozeral a aby sme sa odvážili pozerať sa na seba. V tomto je Ježiš pre nás neustálym Učiteľom: na každého sa pozerá s intenzitou lásky, ktorá nesúdi, ale vie byť blízko a povzbudiť. A povedal by som, že umenie nás vychováva k takémuto pohľadu, nie majetníckemu, nie objektivizujúcemu, ani ľahostajnému, povrchnému; ale vychováva nás ku kontemplatívnemu pohľadu. Umelci sú vo svete, ale sú povolaní ho presahovať. Dnes je napríklad viac ako kedykoľvek predtým naliehavé, aby vedeli jasne odlíšiť umenie od trhu. Samozrejme, trh propaguje, ale vždy existuje riziko, že „vysáva“ kreativitu, kradne nevinnosť a napokon chladne poučuje, čo treba robiť.

Dnes sme sa všetci rozhodli stretnúť sa tu, v ženskej väznici Giudecca. Je pravda, že nikto nemá monopol na ľudskú bolesť. V ženách sa však spája radosť a utrpenie v jedinečnej podobe, musíme im načúvať, pretože nás majú niečo dôležité naučiť. Mám na mysli umelkyne ako Frida Khalo, Corita Kent alebo Louise Bourgeois a mnohé ďalšie. Z celého srdca dúfam, že súčasné umenie nám dokáže otvoriť oči a pomôže nám správne oceniť prínos žien ako spolutvorkýň ľudského dobrodružstva.

Drahí umelci, spomínam si na otázku, ktorú Ježiš adresoval zástupom v súvislosti s Jánom Krstiteľom: «Čo ste vyšli na púšť vidieť? Trstinu zmietanú vetrom? Alebo čo ste vyšli vidieť» (Mt 11, 7 - 8). Uchovajme si túto otázku vo svojom srdci. Podnecuje nás k budúcnosti.

Ďakujem vám! Myslím na vás v modlitbe a prosím, modlite sa aj za mňa. Ďakujem vám.

(Preklad Miroslava Holubíková, o. Martin Jarábek)