Vatican News
Pápež František káže v rímskom Sanktuáriu Božieho milosrdenstva Pápež František káže v rímskom Sanktuáriu Božieho milosrdenstva (19. apr. 2020)  (Vatican Media)

Homília pápeža Františka v rímskej Svätyni Božieho milosrdenstva

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka v Nedeľu Božieho milosrdenstva 19. apríla 2020, ktorú celebroval vo Svätyni Božieho milosrdenstva neďaleko Vatikánu.

Minulú nedeľu sme slávili zmŕtvychvstanie Učiteľa, dnes sme svedkami zmŕtvychvstania jeho učeníka. Prešiel týždeň, týždeň, ktorý učeníci – aj napriek tomu, že videli Zmŕtvychvstalého – strávili v strachu, «za zatvorenými dverami» (Jn 20,26), bez toho, aby dokázali o zmŕtvychvstaní presvedčiť čo i len jediného chýbajúceho, Tomáša. Čo robí Ježiš tvárou v tvár tejto ustráchanej nedôvere? Vracia sa, stavia sa do tej istej pozície, «doprostred» učeníkov a opakuje rovnaký pozdrav: «Pokoj vám!» (Jn 20,19.26).

Začína odznova. Zmŕtvychvstanie učeníka sa začína tu, 

od tohto verného a trpezlivého milosrdenstva, od zistenia, že Boh sa neunaví vystieraním ruky k nám, aby nás pozdvihol z našich pádov. Chce, aby sme ho videli takto: nie ako nejakého pána, s ktorým si musíme vyrovnať účty, ale ako nášho Otecka, ktorý nás vždy pozdvihne.

Životom kráčame vpred tápajúc, ako dieťa, ktoré sa učí chodiť, no padne; ešte zopár krokov a opäť padne; znova a znova padá a zakaždým ho otec zdvihne. Tá ruka, ktorá nás vždy pozdvihuje, je milosrdenstvo: Boh vie, že bez milosrdenstva zostávame na zemi, že pre to, aby sme kráčali, sa potrebujeme vrátiť na nohy.

A tu môžeš namietať: „Ja však nikdy neprestanem padať!“ Pán to vie a je vždy pripravený opäť ťa pozdvihnúť. On nechce, aby sme neustále rozmýšľali o našich pádoch, ale aby sme hľadeli na neho, ktorý v pádoch vidí deti, ktoré treba pozdvihnúť, v biedach vidí deti, ktoré treba milovať s milosrdenstvom.

Dnes, v tomto kostole, ktorý sa stal sanktuáriom milosrdenstva v Ríme, v nedeľu, ktorú pred dvadsiatimi rokmi sv. Ján Pavol II. zasvätil Božiemu milosrdenstvu, prijímame toto posolstvo plní dôvery. Svätej Faustíne [Pán] povedal: «Som samá láska a milosrdenstvo, niet biedy, ktorá by sa mohla porovnávať s mojím milosrdenstvom» (Denníček, 14. september 1937).

Raz potom svätica so spokojnosťou Ježišovi povedala, že mu obetovala celý život, všetko, čo mala. Avšak Ježišova odpoveď ju zaskočila: «Neobetovala si mi to, čo je skutočne tvoje». Čo si pre seba ponechala tá svätá sestra? Ježiš jej povedal s láskavosťou: «Dcéra, daj mi tvoju biedu”» (10. október 1937).

Aj my si môžeme položiť otázku: „Dal som svoju biedu Pánovi? Ukázal som mu moje pády, aby ma pozdvihol?“ Alebo je niečo, čo si ešte držím v sebe? Nejaký hriech, výčitku minulosti, ranu, ktorú mám vnútri, zášť voči niekomu, názor o konkrétnej osobe... Pán čaká, že mu prinesieme naše biedy, aby nám dal objaviť svoje milosrdenstvo.

Vráťme sa k učeníkom. Opustili Pána počas jeho utrpenia a cítili sa byť vinní. Ježiš však, keď ich stretáva, nerobí dlhé kázne. Im, ktorí boli vnútorne zranení, ukazuje svoje rany. Tomáš sa ich môže dotknúť a objavuje lásku, objavuje koľko Ježiš trpel zaňho, ktorý ho opustil. V tých ranách sa rukou dotýka nežnej blízkosti Boha.

Tomáš, ktorý prišiel neskoro, keď objíma milosrdenstvo, predchádza ostatných učeníkov: neverí len v zmŕtvychvstanie, ale aj v bezhraničnú lásku Boha. A robí to najjednoduchšie a najkrajšie vyznanie viery: «Pán môj a Boh môj!» (v. 28). Hľa, zmŕtvychvstanie učeníka: nastáva, keď jeho krehké a zranené človečenstvo vstupuje do toho Ježišovho. Tam sa rozptyľujú pochybnosti, tam sa Boh stáva mojím Bohom, tam začíname prijímať seba samých a milovať svoj život.

Drahí bratia a sestry, v skúške, ktorou prechádzame, aj my, tak ako Tomáš, s našimi strachmi a našimi pochybnosťami, opäť zisťujeme, že sme krehkí. Potrebujeme Pána, ktorý v nás vidí, za našimi krehkosťami, jednu nepotlačiteľnú krásu. S ním znovu objavujeme, že sme vzácni v našich krehkostiach. Odhaľujeme, že sme ako prenádherné krištále, krehké a vzácne zároveň. A ak sme, tak ako krištáľ, pred ním priezrační, jeho svetlo, svetlo jeho milosrdenstva svieti v nás, vo svete. To je dôvod, aby sme boli, ako nám to povedal Petrov list, „plní radosti, hoci sa teraz, [...] trochu aj rmútime pre rozličné skúšky” (porov. 1 Pt 1,6).

V tento sviatok Božieho milosrdenstva to najkrajšie posolstvo prichádza prostredníctvom učeníka, ktorý prišiel neskôr. Chýbal jedine on, Tomáš. Avšak Pán ho očakával. Milosrdenstvo neopúšťa toho, kto zostáva pozadu. Teraz, zatiaľ čo myslíme na jedno pomalé a namáhavé zotavovanie sa z pandémie, vkráda sa práve toto nebezpečenstvo: zabudnúť na toho, kto zostal pozadu.

Rizikom je, že nás postihne ešte horší vírus – vírus ľahostajného egoizmu. Prenáša sa počínajúc ideou, že život sa zlepšuje, ak je lepšie mne, že bude dobre, ak bude dobre mne. Začína sa to tu a dôjde to k selektovaniu osôb, k vyraďovaniu chudobných, k obetovaniu toho, kto je pozadu, na oltári pokroku.

Táto pandémia nám však pripomína, že nie sú rozdiely a hranice medzi tými, čo trpia. Všetci sme krehkí, všetci sme rovnakí, všetci sme vzácni. To, čo sa deje, lomcuje naším vnútrom: je čas odstrániť nerovnosti, uzdraviť nespravodlivosť, ktorá podkopáva korene zdravia celého ľudstva!

Učme sa od prvotnej kresťanskej komunity, opísanej v knihe Skutkov apoštolov. Prijala milosrdenstvo a žila s milosrdenstvom: «Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval» (Sk 2,44-45). To nie je ideológia, je to kresťanstvo.

V tej komunite, po zmŕtvychvstaní Ježiša, len jeden zostal pozadu a tí druhí naňho čakali. Dnes, zdá sa, je to opačne: jedna maličká časť ľudstva išla vpred, zatiaľ čo väčšina zostala pozadu. A každý by mohol povedať: „Sú to komplexné problémy, nie je na mne, aby som sa postaral o núdznych, musia na nich myslieť druhí!“

Svätá Faustína, po tom, ako stretla Ježiša, píše: «V trpiacej duši musíme vidieť ukrižovaného Ježiša, a nie príživníka a bremeno... [Pane], dávaš nám príležitosť cvičiť sa v skutkoch milosrdenstva, a my sa cvičíme v súdoch» (Denníček, 6. september 1937). Ona sama sa jedného dňa sťažovala Ježišovi, že keď sme milosrdní, majú nás za naivných. Povedala: «Pane, keď často zneužívajú moju dobrotu». Ježiš na to: «To nič, dcéra moja, nech ťa to nezaujíma. Ty buď vždy milosrdná voči všetkým» (24. december 1937).

Voči všetkým: nemyslime len na naše záujmy, na záujmy jednej časti. Berme túto skúšku ako príležitosť pripraviť zajtrajšok všetkých. Bez vyraďovania kohokoľvek. Pretože bez vízie celku nebude budúcnosti pre nikoho.

Dnes Ježišova neozbrojená a odzbrojujúca láska kriesi srdce učeníka. Aj my, tak ako apoštol Tomáš, prijmime milosrdenstvo, spásu sveta. A buďme milosrdní k tomu, kto je najslabší: jedine tak znovu vybudujeme nový svet.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Zuzana Klimanová)

-jb-

19 apríla 2020, 13:19