Sv. Bonifác - biskup a mučeník, apoštol Nemecka (675-754) Sv. Bonifác - biskup a mučeník, apoštol Nemecka (675-754) 

Rady pápeža Františka na obnovu života viery v Nemecku (DOPLNENÉ)

Cirkev v Nemecku dostala na konci júna osobitný podnet od Svätého Otca Františka. V 23-stranovom liste adresovanom „putujúcemu Božiemu ľudu v Nemecku“ pápež povzbudzuje nemeckých katolíkov v ich úsilí o vnútornú obnovu zoči-voči vážnej situácii úbytku veriacich a celkového poklesu náboženského a cirkevného života.

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

List je príspevkom pápeža Františka k tzv. „synodálnej ceste“, pre ktorú sa rozhodli nemeckí biskupi na svojom plenárnom zasadnutí v marci tohto roka. V spolupráci s laickými zástupcami Centrálneho výboru nemeckých katolíkov (ZdK - Zentralkomitee der deutschen Katholiken) a odborníkmi chcú diskutovať o kľúčových témach aktuálnej krízy.

Svätý Otec svojich adresátov biblicky povzbudzuje a motivuje a zároveň ich varuje pred mylnými cestami, ktoré nepredstavujú skutočné riešenie. Dôraz kladie na duchovné zdroje, posilnenie viery a evanjelizačného zamerania. List datovaný 29. júna vo Vatikáne je písaný po španielsky, k dispozícii je aj v nemeckom preklade.

Naliehavé problémy a synodálna cesta

Jedným z podnetov k rozhodnutiu sa pre túto „synodálnu cestu“ sú výsledky výskumu problematiky zneužívania zo strany členov kléru, ktorý bol vypracovaný na podnet nemeckých biskupov. Ďalšími aspektmi sú rast vekového priemeru katolíckych spoločenstiev, nedostatok povolaní, nedostatok stotožnenia sa s katolíckym morálnym učením a otázky životného štýlu kňazov.

Pápež František neodpovedá na tieto otázky priamo, ale ponúka duchovný základ pre zamýšľaný proces obnovy. List je rozdelený do 13 bodov. V jeho úvode Svätý Otec píše:

„Božiemu ľudu, ktorý putuje v Nemecku. Drahí bratia a sestry, meditovanie nad čítaniami knihy Skutkov apoštolov, ktoré sa nám núkali vo Veľkonočnom období, ma pohlo k tomu, aby som vám napísal tento list. Stretávame sa tam s prvým apoštolským spoločenstvom, preniknutým týmto novým životom, ktorým ich obdaril Duch Svätý premieňajúc každú okolnosť na dobrú príležitosť k ohlasovaniu. Oni predtým stratili všetko, a v ono ráno prvého dňa v týždni, uprostred bezútešnosti a horkosti, začuli z úst ženy, že Pán žije. Nič a nikto nemohol zadržať vpád Veľkej noci do ich životov a oni nemohli mlčať o tom, na čo vlastnými očami hľadeli a čoho sa vlastnými rukami dotýkali (porov. 1 Jn 1,1).

V tejto atmosfére a v presvedčení, že Pán «vždy svojou novosťou dokáže obnoviť náš život a naše spoločenstvo» (Evangelii gaudium, 11), chcem sa k vám priblížiť a zdieľať vašu ustarostenosť ohľadom budúcnosti Cirkvi v Nemecku. Sme si vedomí, že neprežívame iba čas zmien, ale zmenu čias, ktorá prebúdza nové i staré otázky, s ktorými je správne a nevyhnutné sa konfrontovať. Sú to situácie a otázky, o ktorých som mohol debatovať s vašimi duchovnými pastiermi pri minulej návšteve Ad limina a ktoré istotne ďalej rezonujú uprostred vašich spoločenstiev. Podobne ako pri tej príležitosti, chcem vás uistiť o mojej podpore, byť k vám bližšie, aby som kráčal po vašom boku a povzbudzoval k hľadaniu, aby sa s paréziou (odvážnou priamosťou) odpovedalo na súčasnú situáciu.“

Bohaté dedičstvo

Po týchto slovách pápež František venuje pohľad minulosti a pripomína Cirkvi v Nemecku jej bohaté dedičstvo viery:

1. „S vďakou hľadím na túto kapilárnu sieť komunít, farností, kaplniek, kolégií, nemocníc, sociálnych štruktúr, ktoré vo veľkom utkávali dejiny a vaše svedectvo živej viery, ktorá vás podopierala, živila a oduševňovala po viacero generácií. Je to viera, ktorá prechádzala momentmi utrpenia, konfrontácie a súženia, ale tiež vytrvalosti a vitality, ktorá sa ukazuje aj dnes bohatá na ovocie v toľkých svedectvách života a dielach dobročinnosti. Nemecké katolícke komunity, v ich rozmanitosti a pluralite, sú uznávané v celom svete za ich zmysel pre spoluzodpovednosť a za  veľkodušnosť, ktorá vedela podať svoju ruku a sprevádzať rozbiehanie procesov evanjelizácie v regiónoch značne ponorených v nedostatku kapacít“.

Táto veľkodušnosť sa v dejinách prejavila nielen ako ekonomicko-materiálna pomoc, ale aj delenie sa v priebehu rokov v podobe početných chariziem a osôb: kňazov, rehoľníčok, rehoľníkov a laikov, ktorí verne a neúnavne napĺňali svoju službu a misiu v situáciách neraz náročných. Darovali univerzálnej Cirkvi veľkých svätcov a svätice, teológov a teologičky, ako aj pastierov i laikov, ktorí napomohli k tomu, aby stretnutie Evanjelia s kultúrami mohlo začínať nové syntézy schopné prebúdzať v každom to najlepšie a byť ponúknuté novým generáciám s rovnakým zápalom ako v jeho počiatkoch. Toto umožnilo pozoruhodné úsilie pri nachádzaní pastoračných odpovedí zodpovedajúcich výzvam, ktoré sa objavovali.

Treba poukázať aj na ekumenickú cestu, ktorú uskutočňujete a ktorej plody sme mohli vidieť počas pripomenutia si 500. výročia reformácie, cestu, ktorá umožňuje nachádzať motiváciu k príležitostiam na modlitbu, na vzájomnú kultúrnu výmenu a na praktizovanie dobročinnej lásky schopnej prekonávať predsudky a zranenia z minulosti, umožňujúc sláviť a lepšie dosvedčovať radosť Evanjelia.“

Bolestné konštatovanie

2. „Dnes sa s vami bezpochyby zhodnem v bolestnom konštatovaní rastúceho naštrbovania a upadania viery s tým všetkým, čo to so sebou nesie na úrovni duchovnej, ale aj sociálnej a kultúrnej.  Situácia, ktorá sa vidí a eviduje, ako na to dokázal upozorniť Benedikt XVI., nielen «na Východe [Nemecka], kde ako vieme, väčšina populácie je nepokrstená a nemá nijaký kontakt s Cirkvou, ba absolútne nepozná Krista» (Benedikt XVI., Stretnutie s nemeckými biskupmi, Kolín, 21. aug. 2005), ale tiež v tom takzvanom «regióne katolíckej tradície, kde dochádza k veľmi silnému poklesu účasti na nedeľnej svätej omši, ako aj na sviatostnom živote» (František, Návšteva ad limina, 20. nov. 2015).

Ide tu o zhoršenie, ktoré je zaiste mnohotvárne a bez ľahkej a rýchlej možnosti vyriešenia, a ktoré si vyžaduje seriózny a cieľavedomý prístup, ktorý nás podnieti vrátiť sa na prah súčasných dejín, ako onen žobrák, aby sme si vypočuli apoštolove slová: «Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!» (Sk 3,6).“

Synodalita v dvojitej perspektíve

3. „Aby ste čelili tejto situácii, navrhli ste ako pastieri synodálnu cestu. Čo to znamená v konkrétnosti a ako sa to vyvinie, to je niečo, čo sa istotne ešte len bude zvažovať. Z mojej strany som vyjadril svoje úvahy ohľadom synodality  Cirkvi pri príležitosti slávenia 50 rokov Synody biskupov. V zásade tu ide o „synodos“ pod vedením Ducha Svätého, to znamená kráčať spoločne a s celou Cirkvou v jeho svetle, s jeho vedením a jeho vtrhnutím, aby sme sa naučili počúvať a rozlišovať ten neustále nový horizont, ktorý nám chce darovať. Pretože synodalita predpokladá a vyžaduje si vtrhnutie Ducha Svätého.

Pri nedávnom plenárnom zhromaždení talianskych biskupov som mal príležitosť nanovo sa vrátiť k tejto skutočnosti ústredného významu pre život Cirkvi, prinášajúc dvojitú perspektívu, v akej je (synodalita) činná: «synodalita zdola nahor, alebo povinnosť starať sa o život a dobré fungovanie diecéz: poradné zbory, farnosti, účasť laikov... (porov. CIC 469-494), začínajúc od diecézy, keďže sa nemôže robiť nejaká veľká synoda bez toho, aby sa išlo k základu...; a potom je to synodalita zhora nadol», ktorá umožní prežívať špecifickým a jedinečným spôsobom kolegiálnu dimenziu biskupskej služby a ekleziálnosti (Lumen gentium, 23; Christus Dominus, 3, ...). Len takto môžeme začať prijímať rozhodnutia v zásadných otázkach pre vieru a život Cirkvi.“

Cirkev putujúca

„Cirkev je a vždy bude putujúcou v dejinách, nositeľkou pokladu v hlinených nádobách (porov. 2 Kor 4,7). Toto nám pripomína, že nikdy nebude dokonalá v tomto svete a že jej vitalita a krása korení v tom poklade, ktorého je konštitutívne nositeľkou (porov. Lumen gentium, 8).

Prítomné otázniky, ako aj odpovede, ktoré dáme si vyžadujú, aby mohla dozrievať v zdravom aggiornamente, «rozsiahlom prekvasení života a spolupráce celého ľudu (pueblo) behom rokov» (Yves Congar, Pravá a falošná reforma Cirkvi, 259). Toto podnecuje k vytváraniu a rozbiehaniu procesov, ktoré nás budú budovať ako Boží ľud skôr než hľadanie bezprostredných výsledkov, ktoré prinášajú rýchle a mediálne dôsledky, avšak len chvíľkové pre nedostatok vyzretia alebo preto, že nezodpovedajú tomu povolaniu, ku ktorému sme volaní.“

Subtílne pokušenia

4. „V tomto zmysle, ponorení vo vážnych a nevyhnutných analýzach, možno upadnúť do subtílnych pokušení, ktorým potrebujete podľa môjho úsudku venovať  osobitnú pozornosť, pretože ak si nepomôžeme v spoločnom kráčaní, zostaneme uväznení a zabehnutí v opakujúcich sa schémach a mechanizmoch, ktoré by mali prestať oberať našu misiu o jej prirodzenosť a brzdiť ju. A ešte na dôvažok, ak si nie sme vedomí seba samých, mohli by sme skončiť v točení sa okolo komplikovanej hry argumentácií, diskusií a rezolúcií, ktoré by nepriniesli nič viac, než naše oddialenie sa od reálneho kontaktu s každodennosťou ľudu verného Pánovi.“

5. „Ujať sa a pretrpieť aktuálnu situáciu neznamená pasivitu alebo rezignáciu a ešte menej nedbalosť, ale naopak predpokladá to pozvanie k vstúpeniu do kontaktu s tým, čo je v nás a v našich komunitách v stave mŕtvolnej nekrózy a potrebuje byť evanjelizované a navštívené Pánom. A toto si vyžaduje odvahu, pretože to, čo potrebujeme, je oveľa viac než nejaká štrukturálna, organizačná alebo funkcionálna zmena.“

Teologálna dimenzia

„Pripomínam, že pri stretnutí, ktoré som mal s vami duchovnými pastiermi v roku 2015 (Ad limina, 20. nov. 2015), som vám povedal, že jedným z prvých a veľkých pokušení na ekleziálnej úrovni je nazdávať sa, že riešenia súčasných a budúcich problémov by spočívali výlučne v reformách čisto štrukturálnych, organizačných a úradníckych, no tieto by sa v konečnom dôsledku nijako nedotkli životne dôležitých uzlových bodov, ktoré si vyžadujú pozornosť. «Ide tu o nový pelagianizmus, ktorý nás privádza k vkladaniu dôvery do administratívnych štruktúr a dokonalej organizácie. Prílišná centralizácia namiesto toho, aby bola nápomocná, komplikuje život Cirkvi a jej misionársku dynamiku (porov. Evangelii gaudium, 32)».

Toto pokušenie vzniká na základe takého myslenia, že voči toľkým problémom a nedostatkom bude najlepším riešením zreorganizovať veci, urobiť zmeny a zvlášť urobiť „záplaty“, ktoré umožnia dať do poriadku a súladu život Cirkvi prispôsobiac ju logike dneška alebo nejakej osobitnej skupiny. Zdalo by sa, že takouto cestou sa všetko vyrieši a veci sa vrátia na svoje miesto, ak sa cirkevný život dostane do „stanoveného“ nového či starého poriadku, ktorý urobí koniec napätiam vlastným našej ľudskej prirodzenosti a tým, ktoré evanjelium chce provokovať.

Takouto cestou by cirkevný život mohol eliminovať napätia, mať „poriadok a súlad“, ale vyvolalo by to časom uspatie a spohodlnenie srdca nášho ľudu a zníženie až utlmenie životnej a evanjeliovej sily, ktorú Duch Svätý chce darovať: «toto by bol najväčší hriech zosvetštenia a protievanjeliového svetského ducha» (Príhovor Rímskej diecéze, máj 2019). Udržiavalo by sa dobre organizované, ba i „zmodernizované“ cirkevné telo, ale bez duše a evanjeliovej novosti. Žili by sme „prchavé“ kresťanstvo bez evanjeliového „zahryznutia“. Dnes sme povolaní zvládať nerovnováhu. Nesmieme zabúdať, že existujú napätia a nerovnováhy, ktoré udržujú chuť Evanjelia a neodmysliteľne ich treba uchovať, pretože sú zvestovaním nového života.“

6. „Preto sa mi zdá dôležité nestratiť spred očí to, že «Cirkev opakovane učila, že nie sme ospravedlnení našimi skutkami alebo našimi snaženiami, ale milosťou Pána, ktorý ako prvý preberá iniciatívu» (Gaudete et exsultate, 52). Bez tejto teologálnej dimenzie by sme realizovaním rozličných inovácií a návrhov len opakovali to isté, čo dnes prekáža cirkevnému spoločenstvu ohlasovať Pánovu milosrdnú lásku.“

V duchu Evangelii nuntiandi

„Pastoračné obrátenie nám pripomína, že evanjelizácia musí byť výsostným spôsobom naším riadiacim kritériom, na základe ktorého sa rozlišujú všetky hnutia, ktoré sme povolaní urobiť ako cirkevné spoločenstvo. Evanjelizácia predstavuje základnú misiu Cirkvi.“

7. „Je preto nevyhnutné, ako na to dobre upozornili vyši pastieri, obnoviť prioritu evanjelizácie, aby sme hľadeli na budúcnosť s dôverou a nádejou, pretože „Cirkev ako zvestovateľka evanjelia začína svoje dielo tým, že sama sebe ohlasuje evanjelium. Lebo ako spoločenstvo veriacich a tiež ako spoločenstvo nádeje, ktorá sa má prejavovať životom a odovzdávať aj druhým, ako aj spoločenstvo bratskej lásky, neustále cíti potrebu počúvať to, v čo verí, aj dôvody svojej nádeje, aj nový príkaz lásky“ (Evangelii nuntiandi, 15).

Takto prežívaná evanjelizácia nie je nejakou taktikou na získanie novej pozície (reposicionamento) v dnešnom svete alebo akt dobývania, ovládania alebo územnej expanzie. A nie je ani „retušovaním“, ktoré by ju prispôsobilo duchu doby, ale viedlo by ju k strate jej originálnosti a proroctva. A rovnako to nie je ani snaha o obnovenie zvyklostí a praktík, ktoré dávali zmysel v inom kultúrnom kontexte. Nie. Evanjelizácia je cesta učeníctva v odpovedi a v konverzii v láske k Tomu, ktorý nás miloval ako prvý (porov. 1 Jn 4,19). Je to cesta, ktorá umožní vieru, ktorá sa žije, zakusuje, slávi a dosvedčuje s radosťou. Evanjlizáci nás vedie k obnove radosti Evanjelia, radosti byť kresťanmi. Je isté, že sú tu tvrdé momenty, obdobia kríža, ale nič nemôže zničiť nadprirodzenú radosť, ktorá sa adaptuje, transformuje sa a vždy pretrváva, prinajmenšom ako lúč svetla, ktorý sa rodí z osobnej istoty, že sme nekonečne milovaní, viac než z čohokoľvek iného. Evanjelizácia vyvoláva vnútornú istotu, pokoj šíriaci nádej, ktorá ponúka svoje duchovné uspokojenie nepochopiteľné v ľudských dimenziách (porov. Gaudete et exsultate, 125).

Zlá nálada, apatia, zatrpknutosť, porazenectvo, rovnako ako smútok, nie sú dobrými znameniami ani radcami. Navyše stáva sa, že „niekedy je smútok spojený s nevďačnosťou, s takým uzavretím sa do seba samých, že sa stávame neschopnými spoznať Božie dary (Gaudete et exsultate, 126).“

Ako sa podeliť s radosťou 

8. „Z toho vyplýva, že naša hlavná starosť musí spočívať v tom, ako sa podeliť s touto radosťou otvárajúc sa a vychádzajúc von, aby sme sa stretli s našimi bratmi, predovšetkým s tými, ktorí sú odvrhnutí v tieni našich chrámov, na uliciach, vo väzniciach a nemocniciach, na námestiach a v mestách. Pán bol jasný: «Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše» (Mt 6,33).

Treba vyjsť a pomazať Kristovým duchom všetky pozemské skutočnosti, na ich početných križovatkách, predovšetkým tam, «kde sa formujú nové rozprávania a vzory, zasiahnuť Ježišovým slovom najhlbšie jadrá mestskej duše» (Evangelii gaudium, 74). Pomôcť, aby sa Kristova vášnivá láska reálne a konkrétne dotkla množstva vášní a situácií, kde jeho tvár naďalej trpí z dôvodu hriechu a nerovnosti. Vášnivá láska, ktorá dokáže demaskovať staré i nové otroctvá, ktoré zraňujú muža a ženu zvlášť dnes, keď vidíme ako nanovo povstávajú xenofóbne reči a šíri sa kultúra založená na ľahostajnosti, na uzavretosti, ako aj na individualizme a na vylúčení. A nech Pánova vášnivá láska prebudí v našich spoločenstvách, a osobitne v tých najmladších, nadšenie pre jeho Kráľovstvo.“

„Mali by sme sa preto spytovať, čo dnes Duch hovorí Cirkvi (Sk 2,7), rozpoznať znamenia čias (porov. Gaudium et spes, 4; 11), čo samozrejme nie je synonymom jednoduchého prispôsobovania sa duchu doby (Rim 12,2).“

„Výzvy sú tu na to, aby sme ich zdolali. Musíme byť realistami, ale bez strácania radosti, odvahy a nasadenia plného nádeje. Nenechajme si ukradnúť misionársku silu!“ (Evangelii gaudium, 109). 

Cirkevné cítenie

9. „Sensus Ecclesiae nás oslobodzuje od partikularizmov a ideologických tendencií, aby nám umožnil pocítiť tú istotu II. vatikánskeho koncilu, keď sa vyjadril, že pomazanie od Svätého (1 Jn 2,20.27) patrí celku veriacich (porov. Lumen gentium, 12). Spoločenstvo so svätým Božím veriacim ľudom, nositeľom Pomazania, udržiava živou nádej a istotu vedomia, že Pán kráča po našom boku a že je to on, kto podopiera naše kroky. Zdravé spoločné kráčanie sa musí prejavovať týmto presvedčením hľadať mechanizmy, aby sa všetkým hlasom, zvlášť tým, ktoré patria tým najslabším a najúbohejším, dostal priestor a viditeľnosť.

Pomazanie od Svätého, ktoré sa vylialo na celé cirkevné telo, «rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti – „každému, ako chce“ (1 Kor 12,11) –, pomocou ktorých ich robí schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi, ako je napísané: „Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12,7)» (Lumen gentium, 12).“

Pokušenie gnosticizmu

„Toto nám pomáha byť pozornými na to staré a stále nové pokušenie podporovateľov gnosticizmu, ktorí v túžbe urobiť si vlastné meno a šíriť svoje učenie a povesť, snažili sa povedať niečo vždy nové a odlišné od toho, čo im bolo darované Božím slovom. To je to, čo sv. Ján opisuje pojmom proagon, ten, kto sa vzďaľuje, zachádza ďalej (2 Jn 9) a kto si nárokuje ísť až poza ekleziálne my, ktoré chráni pred excesmi, napádajúcimi komunitu (porov. Joseph Ratzinger, El Dios de Jesucristo, Salamanca 1979, 104-105).“

10. „Preto bdejte a majte sa na pozore pred každým pokušením, ktoré vedie k redukovaniu Božieho ľudu na osvietenú skupinu, ktoré neumožňuje vidieť, vychutnať a oceniť túto svätosť, ktorá je široko rozosiata a ktorá žije «v ľude trpezlivého Boha: v rodičoch, ktorí s veľkou láskou vychovávajú svoje deti; v mužoch a ženách, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb; v chorých, v staručkých rehoľníčkach, ktoré sa stále usmievajú. V tejto stálosti kráčania vpred, v každodennom nasledovaní, vidím svätosť zápasiacej Cirkvi. Je to mnoho ráz svätosť „vedľajších dverí“, tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti» (Gaudete et exsultate, 7).“

Svätosť chrániaca Cirkev

„Toto je svätosť, ktorá vždy chránila a vyvarovala Cirkev od každej scientistickej a manipulátorskej ideologickej redukcie. Svätosť, ktorá evokuje, pripomína a pozýva rozvíjať tento mariánsky štýl v misionárskej činnosti Cirkvi, schopný skĺbiť spravodlivosť s milosrdenstvom, kontempláciu s činnosťou, jemnosť s presvedčivosťou. Pretože «vždy keď sa pozrieme na Máriu, dokážeme znovu uveriť v revolučnú silu nežnosti a lásky. V nej vidíme, že pokora a nežnosť nie sú čnosťami slabých, ale silných, ktorí nepotrebujú zle zaobchádzať s druhými, aby sa cítili dôležití» (Evangelii gaudium, 288).

V mojej rodnej zemi jestvuje veľavravné a silné príslovie, ktoré môže byť svetlom: „nech sú bratia jednotní, lebo toto je prvoradý zákon; nech sú v ozajstnej jednote za každého počasia, pretože ak medzi sebou bojujú, zhltnú ich tí zvonka“ (José Hernandez, Martin Fierro).

Bratia a sestry, dbajme o seba navzájom a dávajme si pozor na pokušenie otca lži a štiepenia, na majstra rozdelenia, ktorý podnecujúc k snahe o zdanlivé dobro alebo o odpoveď na určitú situáciu, v skutočnosti privádza k triešteniu tela svätého ľudu verného Bohu. Ako apoštolské telo kráčajme, a poďme spoločne, načúvajúc si navzájom pod vedením Ducha Svätého, aj keby sme si nemysleli to isté, v múdrom presvedčení, «Cirkev totiž v priebehu vekov neprestajne smeruje k plnosti Božej pravdy, kým sa na nej nesplnia Božie slová» (Dei Verbum, 8).“

Synodálnosť, evanjelizácia, sensus Ecclesiae

11. „Synodálna perspektíva neruší protirečenia alebo rozpačitosti, ani riešenie konfliktov nespočíva v synkretizme „dobrého konsenzu“, či v spracovaní ankety či prieskumov k tej či onej téme. Toto by bolo veľmi okliešťujúce. Synodálnosť s podtextom a centrálnosťou evanjelizácie a s cirkevným cítením (sensus Ecclesiae) ako určujúcimi prvkami nášho cirkevného DNA, si vyžaduje vedome zaujať spôsob ako byť Cirkvou, kde «celok je viac než jedna časť a je tiež viac ako len jednoduchý súčet. ... Treba vždy rozširovať perspektívu, aby sme spoznali väčšie dobro, ktoré prinesie ovocie nám všetkým. Treba to však robiť bez toho, aby sme sa snažili zutekať, bez vykorenenia. ... Pracujeme v malom, s tým, čo máme nablízku, ale so širšou perspektívou» (Evangelii gaudium, 235).“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Aktualizované: 10.8.2019, 18:01

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

27 júla 2019, 19:43