Pápež František pripomenul odkaz zakladateľa jezuitov sv. Ignáca (CELÝ TEXT)

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Pápež František má jezuitský znak s písmenami IHS aj vo svojom pápežskom erbe. Do noviciátu Spoločnosti Ježišovej vstúpil ako 21-ročný v roku 1958 v Argentíne a v rokoch 1973 až 1979 bol provinciálnym predstaveným argentínskych jezuitov.

Keď ako pápež prišiel 24. októbra 2016 medzi jezuitov zhromaždených na 36. generálnej kongregácii Spoločnosti Ježišovej v Ríme, išlo o historickú udalosť. Po prvý raz sa na

takomto zhromaždení rehole prihovoril pápež, ktorý je sám jezuitom. Pripomeňme, že 36. generálna kongregácia v roku 2016 zvolila za nového generálneho predstaveného pátra Artura Sosu, pôvodom z Venezuely.

Svätý Otec František pri tejto príležitosti zdôraznil jezuitom najmä prvoradý význam ich duchovného zakotvenia. Na pôde Generálnej  kúrie  Spoločnosti  Ježišovej v Ríme vtedy pripomenul reprezentantom rehole z celého sveta duchovný odkaz sv. Ignáca z Loyoly (1491-1556). Prinášame text jeho príhovoru spred troch rokov:

Duchovné usmernenia pápeža jezuitom na generálnej kongregácii 2016

„Moji drahí bratia a priatelia v Pánovi, keď som v modlitbe premýšľal o tom, čo by som vám povedal, spomenul som si so zvláštnym pohnutím na záverečné slová, ktoré predniesol bl. Pavol VI. na zakončení našej 32. generálnej kongregácie: «Takto, takto, bratia a synovia. Vpred in Nomine Domini. Kráčajme spoločne, slobodní, poslušní a zjednotení v Kristovej láske na väčšiu Božiu slávu».

Aj sv. Ján Pavol II. a Benedikt XVI. nás povzbudzovali, aby sme «postupovali spôsobom hodným povolania, ktorého sa nám dostalo» (porov. Ef 4,1), a «v cirkevnom a spoločenskom kontexte, ktorým sa vyznačuje začiatok tohto tisícročia... pokračovali  na ceste svojho poslania v plnej vernosti svojej pôvodnej charizme. Ako vám už moji predchodcovia pri rôznych príležitostiach povedali, Cirkev vás potrebuje, spolieha  sa  na  vás  a naďalej  sa  na  vás  s dôverou  obracia, najmä ak ide o dosiahnutie  tých  fyzických  či duchovných miest, kam sa iní nedostanú  vôbec, alebo  len  ťažko» (Príhovor 35. gen. kongregácii, 21. feb. 2008).

Kráčať spoločne – slobodní a poslušní – putovať na periférie, kam iní nedôjdu, «pod Ježišovým pohľadom hľadieť na horizont, ktorým je vždy väčšia a ustavične prekvapujúca Božia sláva» (Pápež František, Homília  Ako nám pripomína sv. Ignác, jezuita je povolaný premýšľať a žiť „v ktorejkoľvek krajine sveta, kde je nádej lepšie Bohu slúžiť“ (Stanovy, 304). Je fakt, že „pre Spoločnosť má byť domovom celý svet”, ako vravieval Nadal.

Sv. Ignác napísal Františkovi Borgiovi o kritike zo strany jezuitov nazývaných „anjelskí“ (Oviedo a Onfroy), pretože tvrdili, že Spoločnosť nie je dostatočne dobre založená a je potrebné ju založiť viac duchovne. Duch, ktorý ich vedie – napísal Ignác – „nepozná stav vecí v Spoločnosti, ktoré sú vždy in fieri, s výnimkou toho, čo je absolútne nevyhnutné“. Veľmi sa  mi  páči  tento  Ignácov spôsob  videnia  vecí  ako  neustále  sa  vyvíjajúcich  (in  fieri), s výnimkou toho, čo je absolútne podstatné, pretože oslobodzuje Spoločnosť od každej strnulosti a rojčenia.

Formula inštitútu je tým „nevyhnutným a podstatným“, čo máme mať po všetky dni na očiach hneď po Bohu, našom Pánovi:  „spôsob  tohto  svojho  rehoľného  zriadenia,  ktoré  je akousi  cestou  k Bohu“. Bolo  to  tak  za  prvých  spoločníkov, a tí  predvídali,  že  to  bude  tak  aj  pri  „nasledovníkoch na tejto ceste“.  Ako  chudoba,  tak  poslušnosť,  či  skutočnosť,  že nie  sme  viazaní  určitými  vecami,  ako  je  chórová  modlitba, nie sú požiadavky ani privilégiá, ale skôr pomôcky k mobilite Spoločnosti, takže majú jej členovia možnosti, aby „pokročili na ceste Krista, nášho Pána“ (Stanovy, 582) a vďaka svojmu  sľubu  poslušnosti  pápežovi  majú  „istejšie  vedenie Duchom  Svätým“  (Formula  inštitútu  1550,  3).  Vo Formule spočíva Ignácova intuícia a jej podstata umožňuje Stanovám neustále dôrazne počítať s „miestami, časmi a osobami“, aby boli  všetky  pravidlá – tantum  quantum [„natoľko, nakoľko“] – pomocou v konkrétnych veciach.

Kráčať  pre  Ignáca  neznamená  bezcieľne sa túlať, ale premieta sa do niečoho kvalitatívneho, čo je „osohom“ a pokrokom,  znamená  to  ísť  vpred  a konať  niečo  pre  druhých. Tak to vyjadrujú dve Formuly inštitútu schválené Pavlom III. (1540) a Júliusom III. (1550), keď sústreďujú prácu Spoločnosti na obranu a šírenie viery a na život a vyučovanie ľudí. Tu Ignác a prví spoločníci používajú slovo osoh, „aprovechamiento“ (ad profectum, porov. Flp 1,12.25), ktoré je praktickým kritériom rozlišovania, vlastného našej spiritualite.

Tento osoh nie je záležitosť individualistická, ale spoločná. „Cieľom tejto Spoločnosti je s milosťou Božou zaoberať sa nielen spásou  a pokrokom  vlastných  duší, ale tou  istou milosťou zo všetkých síl pomáhať k spáse a dokonalosti blížnych“ (Examen, 3).  A pokiaľ sa Ignác vo svojom  srdci k niečomu prikláňal, bola to pomoc blížnemu, takže sa hneval, keď mu vraveli, že dôvodom, prečo chce niekto vstúpiť do Spoločnosti, je „spása vlastnej duše. Ignác totiž nechcel ľudí, ktorí by boli dobrí pre vlastný prospech, ale nenašli by sa v ochote slúžiť blížnemu“ (Aicardo I, bod 10, s. 41).

Tento osoh je v každej veci. Ignácova Formula vyjadruje určité napätie: „nielen… ale aj…“. Toto zmýšľanie, ktoré drží napätia pohromade – spásu a dokonalosť niekoho so spásou a dokonalosťou blížnych – vychádza zo zvrchovanej milosti a je vlastné Spoločnosti. Zharmonizovanie týchto napätí (kontemplácia a činnosť, viera a spravodlivosť, charizma a inštitúcia,  komunita  a poslanie…) sa nedosahuje abstraktnými formuláciami,  ale  dochádza  k nemu  postupne tým, čo Faber nazýval „naším spôsobom postupovania“. Kráčaním a pokrokom v nasledovaní Pána Spoločnosť harmonizuje napätia, ktoré nevyhnutne vznikajú pri odlišnostiach ľudí, ktorých združuje, i poslaniach, ktoré prijíma.

Tento osoh nie je elitársky. Ignác vo Formule pokračuje opisom prostriedkov, ktoré prinášajú všeobecnejší osoh a sú výslovne kňazské. Všimnime si však, že vo Formule sú skutky milosrdenstva pokladané za samozrejmosť. Formula o Spoločnosti hovorí (č. 1), „aby sa rovnako prejavila aj užitočnou“ v preukazovaní milosrdenstva! Skutky milosrdenstva – starostlivosť o chorých v nemocniciach, almužna žobraná aj dávaná, vzdelávanie najmenších, trpezlivé znášanie protivenstiev – boli  životným  prostredím,  v ktorom  sa  Ignác a prví spoločníci pohybovali a žili, boli ich každodenným chlebom. Veľmi dbali na to, aby všetko ostatné nebolo v tomto prekážkou!

Týmto osohom je nakoniec to, „čo viac napomáha k dobru“. Ide o tzv. magis, ono „viac“, ktoré vedie Ignáca k tomu, aby  začínal  a podporoval  nové  veci  a hodnotil  ich  reálny vplyv  na  ľudský  život  vo  veciach  viery,  spravodlivosti,  milosrdenstva a činorodej lásky. Magis je ohňom, horlivou činnosťou, ktorá nás prebúdza  zo  spánku.  Naši svätí ho vždy stelesňovali. O svätom Albertovi Hurtadovi sa hovorilo, že bol „ostrým šípom, ktorý uviazol v zaspatom tele Cirkvi“. Toto je proti pokušeniu, ktoré Pavol VI. nazýval spiritus vertiginis [„duch závrate“] a De Lubac to nazýval  „duchovným zosvetštením“. Toto pokušenie nie je v prvom rade morálne, ako skôr duchovné, a odvádza nás od toho, čo je podstatné, teda od toho, čím prinášame osoh, čo zanecháva stopu a ovplyvňuje dejiny, najmä v živote tých najmenších.

„Spoločnosť je horlivosť,“ hovorieval Nadal. Pre oživenie tejto horlivosti v poslaní byť osožnými ľuďom v ich živote a v učení by som rád tieto reflexie konkretizoval v troch bodoch, ktoré v situácii, keď sa Spoločnosť nachádza  na  tých miestach,  kde  má  byť, obzvlášť prospievajú nášmu spôsobu postupovania. Týkajú sa radosti, kríža a Cirkvi, našej Matky, a ich cieľom je urobiť krok vpred, odstraňujúc prekážky, ktoré nám nepriateľ ľudskej prirodzenosti kladie pod nohy, keď v službe Bohu postupujeme od dobrého k lepšiemu.

1. Nástojčivo si vyprosovať útechu

V naliehavej prosbe o útechu  je vždy možné  ešte viac pokročiť. V dvoch apoštolských exhortáciách (Evangelii gaudium a Amoris laetitia) a v encyklike Laudato si’ som chcel položiť dôraz na radosť. Ignác v Duchovných cvičeniach necháva svojich priateľov rozjímať o „tešiteľskom úrade“, ktorý je vlastný  Zmŕtvychvstalému  Kristovi (DC 224). Úlohou vlastnou Spoločnosti je potešovať veriaci ľud a rozlišovaním dopomôcť k tomu, aby nás nepriateľ ľudskej prirodzenosti nezbavoval radosti: radosti z evanjelizácie, radosti z rodiny, radosti z Cirkvi, radosti zo stvorenia... Aby nás o ňu nikdy neolúpil ani cez skľúčenosť vyvolanú pohľadom na veľkosť zla vo svete, ani cez nedorozumenia medzi tými, ktorí si predsavzali konať dobro, ani tým, že by ju nahradil márnymi radosťami, ktoré sú na dosah ruky v ktoromkoľvek obchode.

Táto „služba radosti a duchovnej útechy“ má korene v modlitbe. Spočíva vo vzájomnom povzbudzovaní a povzbudzovaní všetkých k „vytrvalej prosbe o Božiu útechu“. Ignác to formuluje negatívne v šiestom pravidle o rozlišovaní duchov prvého týždňa exercícií, keď hovorí, že „veľmi osoží silne reagovať proti samej neúteche“,  a dôraz  kladie na modlitbu (DC 319). Pomáha to, pretože v neúteche zisťujeme, akí  sme  bezmocní  bez  milosti  a útechy  (porov. DC 324).  Praktizovanie a vyučovanie tejto prosebnej modlitby o útechu je tou prvoradou službou radosti. Pokiaľ sa niekto necíti  hodný (čo je v praxi veľmi časté), nech sa usiluje vytrvať v prosbe o túto útechu aspoň  z lásky ku zvesti, pretože radosť je pre evanjeliovú zvesť konštitutív­na, a nech o ňu prosí aj z lásky k druhým, ku svojej rodine a k svetu. Nejakú dobrú správu nemožno priniesť so smutnou tvárou. Radosť nie je akousi ozdobou „navyše“, ale jasným ukazovateľom milosti, ukazuje, že láska je činná, pohotová a prítomná. Hľadanie radosti si preto netreba mýliť s nejakými „špeciálnymi efektmi“, aké vedia naše časy produkovať pre konzum, ale treba ju hľadať cez jej existenciálny ukazovateľ, ktorým je „trvácnosť“. Ignác otvára oči a prebúdza sa pre rozlišovanie duchov, keď objavuje túto rozdielnu hodnotu medzi radosťami trvácnymi a radosťami pominuteľnými (Autobiografia, 8). Čas bude pre neho tým prvkom, ktorý dáva kľúč k rozpoznaniu činnosti Ducha.

V Exercíciách sa pokrok v duchovnom živote prejavuje nadobudnutím útechy, keď ľudia „postupujú od dobrého k lepšiemu“ (porov. DC 315), ako aj „každým  rozmnožením  nádeje,  viery  a lásky  a každou  vnútornou  radosťou“ (DC 316).  Táto  služba  radosti  bola  tým,  čo  viedlo  prvých spoločníkov k rozhodnutiu nerozpustiť, ale skonštituovať Spoločnosť, ktorej sa spontánne ponúkli a o ktorú sa delili, a ktorú charakterizovala radosť plynúca zo spoločnej modlitby, spoločného vychádzania za poslaním, opätovných stretnutí po návrate a z napodobňovania života, ktorý viedol Pán a jeho apoštoli. Táto radosť z priameho zvestovania Evanjelia – prostredníctvom hlásania viery a preukazovaním spravodlivosti  i milosrdenstva – je tým, čo pobáda  Spoločnosť vychádzať na všetky periférie. Jezuita je služobník radosti Evanjelia, či  už  pracuje „remeselne“ v rozhovoroch a dávaním duchovných cvičení jedinému človeku,  ktorému pomáha dosiahnuť to „vnútorné  miesto, odkiaľ mu prichádza sila Ducha,  ktorý ho vedie, oslobodzuje a obnovuje,“ (Pierre Favre, Mémorial, Paríž 1959, porov. úvod M. De Certeau, s. 74), alebo keď pracuje štrukturálne organizovaním diel formácie, milosrdenstva, reflexie, ktoré sú inštitucionálnym predĺžením tej  ohybnosti, ktorou  sa  prekonáva  vlastná  vôľa a začína pôsobiť Svätý Duch. Dobre to vyjadril Michel De Certeau: exercície sú „vyložene apoštolskou metódou“, keďže umožňujú „návrat k srdcu, k princípu poddajnosti Duchu, ktorý prebúdza a vedie toho, kto si exercície koná, k osobnej vernosti Bohu“ (tamtiež, s. 76).

2. Nechať sa dojať ukrižovaným Pánom

Vždy je  možné  čosi  vylepšiť  na  tom,  ako  sa  necháme vnútorne pohnúť ukrižovaným Pánom, ním osobne i ním prítomným v mnohých našich bratoch a sestrách,  ktorí trpia – je to  väčšina  ľudstva!  Páter Arrupe hovorieval, že kde je nejaká bolesť, tam je miesto pre Spoločnosť.

Jubileum milosrdenstva je príhodným časom pre uvažovanie nad službami milosrdenstva.  Hovorím to v množnom čísle, pretože milosrdenstvo nie je abstraktné slovo, ale štýl života, ktorý pred slovami uprednostňuje  konkrétne  gestá,  ktoré  sa  dotýkajú  tela  blížneho  a inštitucionalizujú  sa v skutkoch milosrdenstva. Pre nás, ktorí si robievame exercície,  sa  táto  milosť,  skrze  ktorú  nás  Ježiš  privádza  k podobnosti s Otcom (porov. Lk 6,36), začína dialógom o milosrdenstve, ktorý je predĺžením nášho rozhovoru s Pánom, ukrižovaným pre moje hriechy. Celé druhé cvičenie je rozhovorom plným pocitov zahanbenia, zmätenia, bolesti a sĺz vďačnosti, keď vidím, kto som ja – umenšujúc sa – aj kto je Boh – velebiac ho – „ktorý ma doteraz zachovával pri živote“ (DC  61); a keď  vidím,  kto  je  Ježiš,  pribitý pre  mňa na kríž. Spôsob, akým Ignác prežíva a formuluje svoju skúsenosť milosrdenstva je na veľký osobný i apoštolský osoh a vyžaduje si prenikavú a vycibrenú skúsenosť rozlišovania. Náš duchovný otec povedal svätému Františkovi Borgiovi: „Pokiaľ ide o mňa, presviedčam sa,  že ako prv, tak i neskôr nie som nič iné, než prekážka. A z toho pociťujem ešte väčšie uspokojenie a duchovnú  radosť v našom  Pánovi, pretože sám sebe nemôžem  pripísať nič, čo sa ukáže byť dobré“ (Ignác z Loyoly, List 26 Františkovi Borgiovi, koncom r. 1545). Ignác teda žije z čistého Božieho mi­losrdenstvo i v tých najmenších veciach jeho života a jeho osoby. A cítil, že čím viac prekážok kládol, tým dobrotivejšie s ním zaobchádzal Pán: „Toľké bolo milosrdenstvo Pána a taká hojná milosť jeho miernosti a nehy, že čím viac si prial byť potrestaný, tým dobrotivejší bol Pán a tým hojnejšie ho obdaroval pokladmi svojej nekonečnej štedrosti.  Inokedy mal za to, že na svete neexistuje človek, v ktorom by tieto dve veci prebývali spoločne tak, ako v ňom; prvou je množstvo jeho chýb vo vzťahu k Bohu a druhou množstvo a nepretržitosť milostí, ktorých sa mu z jeho rúk dostáva“ (Pedro Ribadeneira, Život sv. Ignáca Loyolského, Rím, La Civiltà Cattolica, 1863, 336).

Keď Ignác formuluje svoje zakusovanie milosrdenstva týmto porovnávajúcim vyjadrením –  čím viac pociťoval svoje chyby voči  Pánovi,  tým  väčšmi  ho on zahŕňal milosťou, ktorej sa mu dostávalo –, oslobodzuje oživujúcu silu milosrdenstva, ktorú my tak často riedime abstraktnými formuláciami a legalistickými podmienkami. Pán, ktorý na nás hľadí s milosrdenstvom a ktorý si nás vyvoľuje, nás posiela, aby tým istým milosrdenstvom v celej  jeho  účinnosti  dosiahol k tým  najchudobnejším,  hriešnikom,  odpísaným a ukrižovaným súčasného sveta, ktorí trpia nespravodlivosťou a násilím. Iba ak naživo zakúsime túto uzdravujúcu silu v našich vlastných ranách, ako jednotlivci i ako komunita, zbavíme sa  strachu nechať sa vnútorne pohnúť nesmiernym  utrpením našich bratov a sestier a pustíme sa trpezlivo kráčať s naším ľudom, učiac sa od neho, ako mu najlepšie pomáhať a slúžiť (porov. 32. GK, d. 4, č. 50).

3. Konať dobro s vľúdnosťou, zmýšľajúc s Cirkvou

Vždy sa dá spraviť krok vpred v konaní dobra s vľúdnosťou a zmýšľajúc s Cirkvou, ako hovorí Ignác. Spoločnosti je vlastná aj služba rozlišovať spôsob, akým veci vykonávame. Faber to formuloval v prosbe o milosť, „aby všetko dobré, čo by som mohol vykonať, vymyslieť alebo zariadiť, sa dialo v dobrom duchu, a nie v zlom“ (Pierre Favre, Mémorial, cit. n. 51). Táto milosť rozlíšiť, že nestačí zamýšľať, konať a organizovať dobro, ale treba to robiť s dobrým duchom, je tým, čo nás zakoreňuje v Cirkvi, v ktorej Duch Svätý pôsobí a rozdáva rozmanitosť svojich chariziem pre  spoločné dobro. Faber zvykol hovoriť, že tí, ktorí chceli Cirkev reformovať mali v mnohých veciach pravdu, no Boh ju nechcel naprávať ich metódami.

Spoločnosti je vlastné robiť veci v zmýšľaní s Cirkvou. Konať tak bez straty pokoja a s radosťou, berúc do úvahy hriechy, ktoré vidíme tak v nás ako jednotlivcoch, ako i v štruktúrach, ktoré sme vytvorili, z čoho vyplýva nesenie kríža, zakusovanie chudoby a ponižovaní, pričom nás Ignác povzbudzuje vybrať si buď trpezlivo ich znášať, alebo po nich túžiť (porov. Direktórium v rukopise, 23). Pri najdoliehavejších protivenstvách dával Ignác príklad vnútorným uzobraním sa prv než niečo povie alebo urobí, aby tak konal s vľúdnym duchom. Pravidlá pre zmýšľanie (cítenie) s Cirkvou nečítajme ako presné inštrukcie o kontroverzných bodoch (niektorý z nich môže pôsobiť zastaralo), ale ako príklady, ktorými  Ignác  vo  svojich  časoch  nabádal  k agere contra, teda konať proti anticirkevnému duchu, prikláňajúc sa úplne a rozhodne na stranu našej  Matky, Cirkvi; nie pre zdôvodnenie nejakej diskutabilnej pozície, ale pre otvorenie priestoru, v ktorom Duch Svätý bude konať vo svoj čas.

Služba vo vľúdnosti a rozlišovaní z nás robí mužov Cirkvi – nie klerikálnych, ale  cirkevných – ľudí „pre druhých“, nie vlastnením niečoho, čo by nás izolovalo, ale vložením všetkého, čo máme, do spoločenstva a do služby.

Nekráčame ani v osamotení, ani v pohodlí, ideme so „srdcom, ktoré nespohodlnie, neuzatvára sa do seba, ale pulzuje v rytme cesty, ktorá sa realizuje spoločne s celým Božím ľudom“ (František, Homília na sviatok Najsv. mena Ježiš, 3. jan. 2014). Putujeme a stávame sa všetkým pre všetkých, v úsilí pomôcť aspoň niektorým.

Toto sebazrieknutie umožňuje, aby Spoločnosť mala a naďalej mohla mať tvár, rázovitosť i spôsob života všetkých národov, každej kultúry, prenikajúc do špecifík srdca každého národa, aby tam vytvárala Cirkev s každým z nich inkulturovaním Evanjelia a evanjelizovaním každej kultúry.

Prosme Madonu Cesty (Madonna  della  Strada) v rozhovore  ako  syn  s matkou,  alebo  ako  sluha  so  svojou paňou,  aby  sa  za  nás  prihovárala  u „Otca  milosrdenstva a Boha  všetkej  útechy“  (2 Kor 1,3), nech nás opäť pridruží k svojmu Synovi Ježišovi, ktorý berie na seba kríž sveta a pozýva nás niesť ho spolu s ním. Zverme jej náš „spôsob postupovania“, aby  bol  cirkevný, inkulturovaný, chudobný, ochotný slúžiť a slobodný od každej svetskej ambície. Prosme našu Matku, aby viedla a sprevádzala každého jezuitu spolu s tou čiastkou veriaceho Božieho ľudu, ku ktorej bol poslaný, po týchto cestách útechy, spolucítenia a rozlišovania.

(Preklad: Provincialát Spoločnosti Ježišovej na Slovensku / Slovenská redakcia VR)

Aktualizované: 1.8.2019, 15:51