Vatican News
Záber zo svätej omše v Bazilike sv. Petra 29. júna 2019 Záber zo svätej omše v Bazilike sv. Petra 29. júna 2019  (ANSA)

Homília pápeža Františka: Peter a Pavol - svedkovia Ježiša, jeho života a odpustenia

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši, ktorej predsedal na Slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla v sobotu 29. júna 2019 o 9.30 v Bazilike sv. Petra. S pápežom koncelebrovalo 31 nových arcibiskupov metropolitov, členovia Rímskej kúrie, okolo 40 kardinálov, 30 biskupov a 300 kňazov. Na slávnosti bola tradične prítomná aj trojčlenná delegácia Konštantinopoského ekumenického patriarchátu.

Apoštoli Peter a Pavol stoja pre nami ako svedkovia. Nikdy sa im nezunovalo ohlasovanie, život napĺňania misie, v putovaní z Ježišovej domoviny až po Rím. Tu ho ohlasovali až

do samého konca, keď vydali svoje životy na smrť ako mučeníci. Ak zájdeme až ku koreňom ich svedectva, uvidíme ich ako svedkov života, svedkov odpustenia a svedkov Ježiša.

svedkami života. A pritom ich životy neboli úplne bezúhonné a priamočiare. Obaja boli hlboko nábožensky založení: Peter bol jedným z úplne prvých učeníkov (porov. Jn 1,41) a Pavol zas „horlil za obyčaje svojich otcov“ (Gal 1,14). Avšak obaja sa dopustili veľkých chýb: Peter došiel až tak ďaleko, že zaprel Pána, Pavol zas prenasledoval Božiu Cirkev. Obidvoch odhalil Ježiš svojimi otázkami: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ (Jn 21,15); „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4).

Peter zostal Ježišovými otázkami bolestne zasiahnutý, Pavol zas z Ježišových slov oslepol. Ježiš ich zavolal po mene a zmenil im život. A aj po všetkých týchto udalostiach Ježiš týmto dvom kajúcim hriešnikom predsa len dôveroval. Mohli by sme sa spýtať: prečo nám Pán nedal úplne bezúhonných svedkov, svedkov s čistým registrom trestov, počestného života? Prečo Peter, a nie Ján? Prečo Pavol, a nie Barnabáš?

V tomto celom spočíva veľké ponaučenie: východiskovým bodom života kresťana nie je byť hodným niečoho; s tými, ktorí sami seba považovali za tých správnych, Pán toho nemohol urobiť veľa. Keď sa pokladáme za lepších od iných, je to počiatok konca. Pán nečiní zázraky s tými, čo si o sebe myslia, že sú tí správni, ale s tými, ktorí vedia, že sú nedostatoční. Ježiša nepriťahuje naša bravúrnosť, nie pre toto nás miluje. On nás miluje takých, akí sme, a hľadá ľudí, ktorí si nevystačia sami, ale sú ochotní mu otvoriť svoje srdce.

Peter a Pavol boli presne takýmito ľuďmi, boli úprimní pred Bohom. Peter Ježišovi ihneď povedal: „som človek hriešny“ (Lk 5,8). Pavol napísal, že je „najmenší z apoštolov, ba až nie hodný volať sa apoštolom“ (porov. 1 Kor 15,9). Túto pokoru si zachovali až do konca svojho života: Peter sa nechal ukrižovať hlavou nadol, lebo sa nepovažoval za hodného napodobniť svojho Pána; Pavol zostal verný svojmu menu, ktoré znamená „maličký“, namiesto mena, ktoré dostal pri narodení, Šavol (Šaul), čo bolo meno prvého kráľa jeho národa.

Pochopili, že svätosť nespočíva vo vyvyšovaní sa, ale v umenšovaní sa: nie je to vzostup po rebríku, ale každodenné odovzdávanie svojej nedostatočnosti Pánovi, ktorý s pokornými robí veľké veci. Čo bolo tým tajomstvom, ktoré im umožnilo napredovať uprostred vlastnej slabosti? Tým tajomstvom bolo Pánovo odpustenie.

Objavujeme v nich teda svedkov odpustenia. Vo svojich pádoch objavili silu Pánovho milosrdenstva, ktoré ich obnovilo. V jeho odpustení našli pokoj a nepotlačiteľnú radosť. Kvôli tomu, čo urobili, by boli žili s pocitom viny: koľkokrát si len Peter v mysli vybavoval zapretie Pána! Koľké výčitky mal Pavol za to zlo, čo urobil nevinným ľuďom! Po ľudskej stránke zlyhali. Ale stretli lásku, ktorá je väčšia než boli ich zlyhania, odpustenie, ktoré bolo také silné, že dokázalo uzdraviť ich pocit viny. Len keď zažijeme Božie odpustenie, môžeme sa skutočne znovuzrodiť. Začína sa to odpustením; v ňom nachádzame samých seba: vo vyznaní našich hriechov.

Peter a Pavol sú svedkovia života a odpustenia, ale predovšetkým sú svedkovia Ježiša. On sa ich v dnešnom Evanjeliu pýta: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ V odpovediach zaznievajú mená veľkých osobností z minulosti: „Ján Krstiteľ, Eliáš, Jeremiáš alebo jeden z prorokov“. Všetko výnimočné osobnosti, ale všetci mŕtvi. Peter však odpovie: „Ty si Kristus“ (porov. Mt 16,13.14.16).

Kristus znamená Mesiáš, pomazaný. Titul Mesiáš neodkazuje do minulosti, ale do budúcnosti: očakáva sa príchod Mesiáša, niečo nové, ten, kto prinesie svetu pomazanie od Boha. Ježiš nie je minulosť, ale prítomnosť i budúcnosť. Nie je vzdialenou osobnosťou, na ktorú sa treba dlho rozpamätávať, ale tým, ktorému Peter tyká: Ty si Mesiáš. Pre svedka je Ježiš viac ako nejaká osobnosť z dejín, je to práve žijúca osoba: ten, ktorého práve nanovo vidí, nie ktorého kedysi videl; je to novosť budúcnosti, nie pripomienka minulosti.

Teda, svedkom nie je ten, kto pozná Ježišov príbeh, ale ten, kto práve žije príbeh lásky s Ježišom. Svedok totiž v podstate ohlasuje iba toto: že Ježiš je živý a je tajomstvom života. Veď i Peter po tom, čo povedal: Ty si Mesiáš, dodáva: „Syn živého Boha“ (v. 16). Svedectvo sa rodí zo stretnutia so živým Ježišom.

Aj v centre Pavlovho života nachádzame to isté slovo, ktoré vychádza zo srdca Petra: Kristus. Pavol opakuje toto meno neustále, takmer štyristo krát vo svojich listoch! Pre neho Kristus nie je iba vzorom, príkladom, referenčným bodom. Je životom. Píše takto: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21). Ježiš je jeho prítomnosť i jeho budúcnosť, a to až natoľko, že považuje svoju minulosť za odpad pre vznešenosť poznania Krista (porov. Flp 3,7-8).

Bratia a sestry, pred týmito svedkami sa pýtajme: „Obnovujem si svoje stretnutie s Ježišom?“ Možno sme zvedaví na Ježiša, zaujíma nás Cirkev či náboženské správy. Otvárame internetové stránky a noviny a rozprávame o svätých veciach. Ale týmto zostávame len na úrovni toho, čo hovoria ľudia, na úrovni ankety, minulosti, štatistík. S Ježišom to má málo spoločného. On nechce spirituálnych reportérov, a ešte menej kresťanov z titulných stránok či štatistík. On hľadá svedkov, ktorí mu každý deň hovoria: „Pane, ty si môj život“.

Apoštoli, ktorí stretli Ježiša a zažili jeho odpustenie, vydávali svedectvo nového života: už sa viac nešetrili, ale dávali samých seba. Neuspokojili sa s polovičatosťou, ale dávali jedinou možnou mierou – mierou tých, čo nasledujú Ježiša: mierou lásky, ktorá sa nedá zmerať. Vyliali „svoju krv na obetu“ (porov. 2 Tim 4,6).

Prosme o milosť, aby sme neboli vlažnými kresťanmi, ktorí žijú polovičato, ktorí nechávajú lásku vychladnúť. Nachádzajme znova samých seba v každodennom vzťahu s Ježišom a v sile jeho odpustenia. Ako sa Ježiš spýtal Petra, tak sa teraz pýta aj nás: „Kto som pre teba?“; „Miluješ ma?“. Nechajme tieto slová preniknúť do nášho vnútra, aby zapálili túžbu po tom, aby sme sa neuspokojovali s minimom, ale by sme siahali po maxime, aby sme aj my boli živí svedkovia Ježiša.

Dnes sa požehnávajú pália arcibiskupov metropolitov vymenovaných v ostatnom roku. Pálium pripomína ovečku, ktorú má pastier niesť na svojich pleciach: je znakom toho, že pastieri nežijú pre seba, ale pre svoje ovečky; je znakom toho, že aby sme mali život, musíme ho najprv stratiť, darovať pre iných.

V zhode s peknou tradíciou i dnes s nami zdieľa našu radosť Delegácia ekumenického patriarchátu, ktorú týmto srdečne zdravím. Vaša prítomnosť, drahí bratia, nám pripomína, že sa nesmieme šetriť ani v úsilí o dosiahnutie plnej jednoty medzi veriacimi, vo vzájomnom spoločenstve na všetkých úrovniach. Lebo spoločne, zmierení s Bohom a vzájomne si odpúšťajúc, sme povolaní svedčiť o Ježišovi naším životom.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-

29 júna 2019, 10:40