Pápež František Rímskej kúrii: Kristovo svetlo premáha tmu aj vo vnútri Cirkvi - DOPLNENÉ

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Spolu s vianočným blahoprianím Svätý Otec vyslovil slová vďaky všetkým pracovníkom kúrie i personálu nunciatúr za ich „každodennú obetavosť v službe Svätej stolici, Cirkvi a Petrovmu nástupcovi“. Pápež menovite privítal nového substitúta (zástupcu) Štátneho sekretariátu arcibiskupa Edgara Peñu Parru so slovami, že „jeho venezuelský pôvod odráža katolicitu Cirkvi a potrebu otvárať sa stále viac obzorom až po hranice sveta“.

Svoj vyše polhodinový príhovor začal pápež František biblickým citátom: „Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla“ (Rim 13,12). Najprv pripomenul ústredný význam Vianoc:

„Vianoce sú sviatkom, ktorý nás napĺňa radosťou a dáva nám istotu, že žiaden hriech nebude nikdy väčší než Božie milosrdenstvo a žiaden ľudský skutok nebude môcť nikdy zabrániť úsvitu božského svetla skrsnúť a obnovovať sa v srdciach ľudí. Je to sviatok, ktorý nás  pozýva obnoviť evanjeliové úsilie ohlasovať Krista, Spasiteľa sveta a svetlo vesmíru. (...)

Cirkev, ktorá vo svojom lone zahŕňa hriešnikov a je preto svätá a nepoškvrnená a zároveň vždy potrebuje očisťovanie, neustále napreduje na ceste pokánia a obnovy. Cirkev napreduje vo svojej púti uprostred prenasledovaní sveta a útech od Boha - uprostred prenasledovaní svetským duchom a útech Božieho Ducha.“

Pápež František ďalej položil dôraz na nádej ako podstatu života Cirkvi a prepojil Kristovo narodenie s očakávaním Parúzie – jeho druhého príchodu. Ide o „tú nádej, od ktorej závislí život každého z nás a celých dejín Cirkvi i sveta. Bolo by to mrzká Cirkev bez nádeje!“

Svätý Otec poukázal na realitu, že Ježiš sa narodil do napätej situácie zo sociopolitického i náboženského hľadiska a jeho narodenie bolo z jednej strany prijaté, z druhej odmietnuté. V okolnostiach jeho narodenia sa prejavila Božia logika i logika zlého.

Toto napätie je prítomné aj v dejinách Cirkvi, aj u samotných vyvolených, upozornil Svätý Otec. Týkalo sa to aj apoštola Petra, ktorého Ježiš v istom momente musel napomenúť: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mk 8,33).

Aj Cirkev v poslednom roku zažívala momenty, ktoré boli náročné, pokračoval pápež František:

„Drahí bratia a sestry, v búrlivom svete loďka Cirkvi v tomto roku zažila a zažíva ťažké chvíle a bola zasiahnutá búrkami a uragánmi. Mnohí sa ocitli pred zdanlivo spiacim Majstrom s otázkou: «Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?» (Mk 4,38). Iní, ohúrení  správami, začali v ňu strácať dôveru a opúšťať ju; ďalší sa zo strachu, pre zisk či z postranných úmyslov snažili zasadiť údery jej telu zväčšujúc jej rany; iní neskrývajú svoju spokojnosť, keď ju vidia otrasenú; veľmi mnohí sa jej však aj naďalej mocne držia s istotou, že «pekelné brány ju nepremôžu» (Mt 16,18).

V každom prípade Kristova nevesta pokračuje svoju púť medzi radosťami a žiaľmi, medzi úspechmi a ťažkosťami, tými vonkajšími či vnútornými. Istotne, že vnútorné ťažkosti zostanú vždy tými bolestnejšími a ničivejšími.“

Vo svojom príhovore pápež pomenoval viaceré súženia, ktoré Cirkev vníma a zakusuje:

„Je tak mnoho súžení. Koľkých migrantov – prinútených zanechať vlasť a riskovať život – zastihne smrť alebo koľkí prežijú, avšak nachádzajú dvere zavreté a svojich ľudských bratov zabratých v politických a mocenských zápasoch. Koľký strach a predsudky! Koľko ľudí a koľko detí umiera každý deň pre nedostatok vody, jedla a liekov! Koľko chudoby a biedy!

Koľko násilia proti slabým a proti ženám! Koľko scenárov vyhlásených či nevyhlásených vojen! Koľko nevinnej krvi sa preleje každý deň! Koľko neľudskostí a brutalít nás obklopuje každý deň! Koľko ľudí je ešte aj dnes systematicky mučených na policajných staniciach, vo väzeniach a v utečeneckých táboroch v rozličných častiach sveta!

Prežívame tiež v skutočnosti novú epochu mučeníkov. Zdá sa, že kruté a surové prenasledovanie z rímskej ríše nepozná konca. Neustále sa rodia noví Nerovia, aby utláčali veriacich, čisto za ich vieru v Krista. Nové extrémistické skupiny sa množia zameriavajúc sa na kostoly, miesta kultu, duchovenstvo i jednoduchých kresťanov. Nové i staré krúžky a skupinky sa živia nenávisťou a nevraživosťou voči Kristovi, Cirkvi a veriacim.

Koľkí kresťania ešte i dnes žijú pod ťarchou prenasledovania, odsúvania bokom, diskriminácie a nespravodlivosti v mnohých častiach sveta! Jednako však s odvahou naďalej objímajú smrť, aby nezapreli Krista. Aké je ťažké, ešte i dnes, prežívať vieru slobodne v toľkých častiach sveta, kde chýba náboženská sloboda a sloboda svedomia!

Na druhej strane, tento hrdinský príklad mučeníkov a veľkého množstva dobrých samaritánov, čiže mladých, rodín, charitatívnych a dobrovoľníckych hnutí, toľkých veriacich a zasvätených, nám predsa však nedáva zabudnúť na protichodné svedectvo a škandály niektorých synov a služobníkov Cirkvi.

Obmedzím sa tu len na dve rany zneužívaní a neverností.

Cirkev sa už po mnoho rokov usiluje o vykoreňovanie zla zneužívaní, ktoré si volajú o trest k Pánovi, k Bohu, ktorý nikdy nezabúda na utrpenie podstúpené mnohými maloletými zapríčinené klerikmi a zasvätenými osobami: zneužívania moci, svedomia i sexuálne zneužívania.

Mysliac na túto bolestnú tému mi prišla na um osoba kráľa Dávida – «Pánovho pomazaného» (porov. 1 Sam 16,13; 2 Sam 11-12). On, z ktorého potomstva pochádza Božie Dieťa – nazývané aj „Syn Dávidov“ –, aj napriek tomu, že bol vyvoleným, kráľom a Pánovým pomazaným, spáchal trojnásobný hriech, čiže tri závažné zneužitia pospolu: zneužitie sexuálne, zneužitie moci i svedomia. Tri rozličné zneužitia, ktoré sa však zbiehajú a prekrývajú.“ (...)

„Aj dnes existujú toľkí „Pánovi pomazaní“, zasvätení muži, ktorí zneužívajú slabých, využívajúc vlastnú morálnu moc a moc presvedčenia. Páchajú ohavnosti a pokračujú vo vykonávaní svojej služby akoby nič; neboja sa Boha či jeho súdu, ale majú strach jedine z toho, aby neboli odhalení a demaskovaní. Služobníci, ktorí zraňujú telo Cirkvi, spôsobujúc škandály a diskreditujúc spásonosnú misiu Cirkvi a obety mnohých ich spolubratov.

Aj dnes, drahí bratia a sestry, mnohí Dávidovia bez mihnutia oka vstupujú do siete skazenosti, zrádzajú Boha, jeho prikázania, vlastné povolanie, Cirkev, Boží ľud a dôveru maličkých a ich príbuzných. Neraz za svojou nesmiernou prívetivosťou, bezchybnou usilovnosťou a anjelskou tvárou drzo ukrývajú ukrutného vlka pripraveného požierať nevinné duše.

Hriechy a zločiny zasvätených osôb sú sfarbené do ešte temnejších odtieňov nevernosti a hanby a deformujú tvár Cirkvi podkopávajúc jej hodnovernosť. Veď Cirkev spoločne s jej vernými deťmi, je tiež obeťou týchto neverností a týchto skutočných „zločinov sprenevery“.

Nech je jasné, že tvárou v tvár týmto ohavnostiam sa Cirkev nebude šetriť v konaní všetkého, čo je potrebné pre to, aby bol do rúk spravodlivosti odovzdaný ktokoľvek, kto spáchal takéto zločiny. Cirkev sa nikdy nebude snažiť ututlať či podceniť žiaden prípad. Je nepopierateľné, že niektorí zodpovední v minulosti, z ľahkovážnosti, z nedôverčivosti, z nepripravenosti, z neskúsenosti – musíme súdiť minulosť s hermeneutikou minulosti – či kvôli duchovnej a ľudskej povrchnosti sa zaoberali mnohými prípadmi bez náležitej vážnosti a pohotovosti. To sa viac nesmie stať. Toto je voľba a rozhodnutie celej Cirkvi.“

Svätý Otec v tejto súvislosti pripomenul, že februárové stretnutie zástupcov biskupských konferencií z celého sveta sa bude venovať práve tomuto boju proti zneužívaniu, pričom Cirkev sa neobmedzuje v boji proti zneužívaniu mladistvých len na opatrenia vo svojom vnútri, ale kladie si za cieľ pôsobiť aj oveľa širšie, v rodinách a iných prostrediach, kde dochádza k zneužívaniam v kvantitatívne oveľa širšej miere:

„Drahí bratia a sestry, hovoriac o tejto pliage, niektorí v Cirkvi sa rozohňujú proti určitým pracovníkom komunikácií, obviňujúc ich z ignorovania drvivej väčšiny prípadov zneužitia, ktoré nie sú spáchané duchovnými Cirkvi – štatistiky hovoria o viac než 95 percentách – obviňujúc ich, že chcú úmyselne dávať falošný obraz, akoby toto zlo zasiahlo iba Katolícku cirkev. Ja by som však naopak chcel živo poďakovať tým mediálnym pracovníkom, ktorí boli čestní a objektívni a snažili sa odhaliť týchto vlkov a dať hlas obetiam. Aj keby tu išlo o iba jeden jediný prípad zneužitia – čo je už samo o sebe obludnosť – Cirkev žiada nemlčať a priniesť to objektívne na svetlo, pretože najväčší škandál v tejto veci je zakrývanie pravdy.

Spomeňme si všetci, že iba vďaka stretnutiu s prorokom Nátanom Dávid porozumie závažnosti svojho hriechu. Dnes potrebujeme nových Nátanov, ktorí by pomohli mnohým Dávidom prebudiť sa z pokryteckého a zvráteného života. Prosím, pomôžme Svätej Matke Cirkvi v jej náročnej úlohe, čiže rozpoznať skutočné prípady ich odlíšením od tých falošných, ​​odlíšiť obvinenia od očierňovaní, rozhorčenia od podsúvaní, pošepkávania od nactiutŕhaní. Je to úloha dosť náročná, pretože skutoční vinníci sa vedia starostlivo ukryť, až do tej miery, že mnoho žien, matiek a sestier ich nedokáže odhaliť ani v tých najbližších osobách: manželoch, kmotroch, dedoch, strýkoch, bratoch, susedoch, učiteľoch... Aj obete, cielene vytypované ich koristníkmi, často uprednostňujú mlčanie a doslova sa v strachu dostávajú do područia hanby a hrôzy z opustenosti.

A tým, ktorí zneužívajú maloletých chcem povedať: obráťte sa a vydajte sa ľudskej spravodlivosti, a pripravte sa na Božiu spravodlivosť, pamätajúc na Kristove slová: «Pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza!» (Mt 18,6-7).

Drahí bratia a sestry, teraz mi dovoľte hovoriť aj o ďalšom súžení, a to o nevere tých, ktorí zrádzajú svoje povolanie, svoju prísahu, svoje poslanie, svoje zasvätenie sa Bohu a Cirkvi; tých, ktorí sa skrývajú za dobré úmysly, aby zasadzovali údery svojim bratom a zasievali kúkoľ, rozdelenie a zmätok; osoby, ktoré si vždy nájdu ospravedlnenia, dokonca logické, ba i duchovné, aby pokračovali nerušene cestou záhuby.

A toto nie je novinka v dejinách Cirkvi. Svätý Augustín hovoriac o dobrej pšenici a  kúkoli potvrdzuje: „Veríte snáď, bratia moji, že kúkoľ nemôže dosiahnuť až na biskupské katedry? Veríte snáď, že sa týka len nižších vrstiev a nie tých vyšších? Kiež nebo nedopustí, že by sme sa stali kúkoľom! [...] Aj na biskupských stolcoch je pšenica i kúkoľ; a medzi rôznymi spoločenstvami veriacich je pšenica a je tam i kúkoľ“ (Sermo 73,4: PL 38, 472).

Tieto slová svätého Augustína nás vyzývajú pamätať na príslovie: „Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami“; a pomáhajú nám pochopiť, že Pokušiteľ, Veľký Žalobca, je ten, ktorý rozdeľuje, rozsieva rozbroje, podsúva nepriateľstvo, presviedča deti a vedie ich k pochybovaniu.

V skutočnosti za týmito rozsievačmi kúkoľa nájdeme takmer vždy tých tridsať strieborných mincí. Hľa, tu nás postava Dávida privádza k Judášovi Iškariotskému, ďalšiemu vyvolenému Pánom, ktorý predáva a vydáva na smrť svojho pána. Dávid, hriešnik a Judáš Iškariotský budú vždy prítomní v Cirkvi, nakoľko predstavujú slabosť, ktorá je súčasťou nášho ľudského bytia. Sú to ikony hriešnikov a zločinov spáchaných osobami vyvolenými a zasvätenými. Zjednotení v závažnosti hriechu, líšia sa však v obrátení. Dávid sa obrátil spoliehajúc sa na Božie milosrdenstvo, kým Judáš spáchal samovraždu.

Každý z nás teda, aby sme dali zažiariť svetlu Kristovmu, máme povinnosť bojovať proti každej duchovnej skazenosti, ktorá „je horšia ako pád hriešnika, pretože ide o slepotu, ktorá je pohodlná a sebestačná, kde na konci sa zdá byť všetko dovolené: podvod, ohováranie, sebectvo a toľko jemných foriem sebastrednosti, pretože «aj Satan sa maskuje za anjela svetla» (2 Kor 11,14). Takto skončil svoje dni Šalamún, zatiaľ čo veľký hriešnik Dávid vedel prekonať svoje utrpenie“ (Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 165).“

Po týchto slovách pápež František prešiel od problémov a súžení Cirkvi k jej radostiam:

„Prejdime k radostiam. Boli v tomto roku početné, napríklad dobrý výsledok Synody venovanej mladým, o ktorom hovoril kardinál dekan. (Pozn. Dekan Kardinálskeho kolégia kard. Angelo Sodano vystúpil v úvode stretnutia s prejavom v mene členov Kúrie) Kroky doteraz absolvované pri reforme Kúrie. Mnohí sa pýtajú: kedy sa skončí? Neskončí sa nikdy, ale kroky sú dobré.

Napríklad práce na vyjasnení a transparentnosti v ekonomických veciach; chvályhodné výkony zvládnuté Úradom generálneho revízora a Autoritou finančných informácií (AIF); dobré výsledky dosiahnuté Inštitútom pre náboženské diela (IOR); nový Zákon Vatikánskeho mestského štátu; Dekrét o práci vo Vatikáne a mnohé ďalšie zrealizované veci, ktoré sú menej viditeľné.

Spomeňme medzi radosťami nových blahoslavených a svätých, ktorí sú „drahokamami“, ktoré zdobia tvár Cirkvi a vyžarujú do sveta nádej, vieru a svetlo. Musíme tu spomenúť devätnástich mučeníkov Alžírska: «Devätnásť životov darovaných pre Krista, pre jeho evanjelium a pre alžírsky ľud, [...] vzory bežnej svätosti, svätosti „od vedľajších dverí“» (L´Osservatore Romano, 8. dec. 2018, p. 6); vysoký počet veriacich, ktorí každý rok prijatím krstu obnovujú mladosť Cirkvi, ako stále plodnej matky, a nesmierny počet synov, ktorí sa prinavracajú domov k viere a riadnemu kresťanskému životu; rodiny a rodičov, ktorí seriózne žijú vlastnú vieru a denne ju odovzdávajú svojim deťom cez radosť ich lásky (porov. Posynodálna apoštolská exhortácia Amoris laetitia, 259-290); svedectvo toľkých mladých, ktorí robia odvážne rozhodnutie pre zasvätený život a kňazstvo.    

Ozajstným dôvodom na radosť je aj veľký počet zasvätených mužov a žien, biskupov a kňazov, ktorí každodenne žijú svoje povolanie vo vernosti, tichu, svätosti a odriekaní. Sú to ľudia, ktorí osvetľujú tmu ľudstva svojím svedectvom o viere, láske a dobrote. Ľudia, ktorí z lásky ku Kristovi a jeho evanjeliu trpezlivo pracujú pre chudobných, utláčaných a „tých posledných“, bez toho, aby sa snažili dostať na predné strany novín alebo obsadiť popredné miesta. Ľudia, ktorí opúšťajú všetko a obetujú svoj život, prinášajú svetlo viery tam, kde je Kristus opustený, smädný, hladný, uväznený a nahý (Mt 25,31-46). A zvlášť myslím na mnohých kňazov farností, ktorí každodenne dávajú dobrý príklad Božiemu ľudu ako kňazi blízki rodinám, ktorí poznajú všetkých po mene a žijú svoj život v jednoduchosti, viere, horlivosti, svätosti a dobrote. Sú to ľudia zabudnutí masmédiami, bez ktorých by však vládla temnota.

Drahí bratia a sestry, keď som hovoril o svetle, o súženiach, o Dávidovi a Judášovi, chcel som zvýrazniť hodnotu povedomia, ktoré sa musí pretransformovať do povinnosti bdelosti a ochrany zo strany tých, ktorí v cirkevnom a zasvätenom živote vykonávajú službu riadenia. V skutočnosti, sila akejkoľvek inštitúcie nespočíva v tom, že je zložená z dokonalých ľudí (toto je nemožné), ale v jej vôli neustále sa očisťovať; v jej schopnosti pokorne uznať chyby a napraviť ich; v jej schopnosti povstať z pádov; v pohľade na svetlo Vianoc, ktoré vychádza z jasličiek v Betleheme, prechádza dejinami a prichádza až k Parúzii.

Je teda nevyhnutné otvoriť naše srdce pravému svetlu, Ježišovi Kristovi – svetlu, ktoré môže ožiariť život a premeniť naše temnoty na svetlo; svetlu dobra, ktoré víťazí nad zlom; svetlu lásky, ktorá premáha nenávisť; svetlu života, ktoré poráža smrť; Božiemu svetlu, ktoré premieňa na svetlo všetko a všetkých; svetlu nášho Boha: chudobného a bohatého, milosrdného a spravodlivého, prítomného a skrytého, malého a veľkého.“

Po týchto slovách pápež pripomenul myšlienku sv. Makária Veľkého, egyptského púštneho otca zo 4. storočia o veľkosti Božieho tajomstva: „Ako je nepochopiteľnou jeho veľkosť, tak je ňou aj jeho malosť“.

„Vianoce nám každý rok darujú istotu o tom, že Božie svetlo bude aj naďalej žiariť aj napriek ľudskej úbohosti; istotu, že Cirkev vyjde z týchto trápení ešte oveľa krajšia, očistená a oslnivá. Pretože všetky hriechy, pády a  zlo spáchané niektorými synmi Cirkvi, nikdy nebudú môcť zatieniť krásu jej tváre, naopak, poskytnú dokonca istý dôkaz, že jej sila nespočíva v nás, ale že spočíva predovšetkým v Ježišovi Kristovi, Spasiteľovi sveta a Svetle vesmíru, ktorý ju miluje a daroval za ňu svoj život. Vianoce poskytujú dôkaz o tom, že závažné zlá spôsobené niektorými osobami, nebudú môcť nikdy zatieniť všetko to dobro, ktoré Cirkev uskutočňuje nezištne vo svete. Vianoce dávajú istotu, že skutočná sila Cirkvi a našej dennodennej práce, mnohokrát ukrytej, spočíva v Duchu Svätom, ktorý ju vedie a ochraňuje v priebehu storočí, premieňajúc dokonca hriechy na príležitosti k odpusteniu, pády v príležitosti k obnove, zlo v príležitosť k očisteniu a víťazstvu.

Ďakujem. A požehnané Vianoce všetkým!“

Pri záverečnom stisku ruky s každým z prítomných členov Rímskej kúrie pápež František každému podaroval  výtlačok Kompendia asketickej a mystickej teológie od Adolphe Tanquereyho v najnovšom talianskom vydaní.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb,zk,mh-

Doplnené: 22.12.2018, 14:03