Anjel Pána v nedeľu Svätej rodiny: Údiv je liek na rany rodín

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes slávime sviatok Svätej rodiny a liturgia nás pozýva zamyslieť sa nad tým, čo zakúšali Mária, Jozef a Ježiš, zjednotení nesmiernou láskou a oduševnení veľkou dôverou v Boha. Dnešná evanjeliová stať (porov. Lk 2,41-52) hovorí o ceste Nazaretskej rodiny do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Na spiatočnej ceste si ale rodičia všimli, že ich dvanásťročný syn nie je s nimi v sprievode. Po troch dňoch hľadania a obáv ho našli v chráme, ako sedí medzi učiteľmi a diskutuje s nimi. Pri pohľade na syna Mária a Jozef „stŕpli od údivu“ (v. 48) a Matka mu vyjavila ich úzkosti: „Tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (tamže).

Údiv – „stŕpli od údivu“ – a bolesť – „tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali“ – sú tie dva prvky, na ktoré chcem upriamiť vašu pozornosť: údiv a bolesť.

V rodine z Nazareta nikdy nechýbal údiv, ani počas dramatických chvíľ, akou bolo zmiznutie malého Ježiša: ide o schopnosť údivu pred postupným zjavovaním sa Božieho Syna. Ten istý údiv pochytil aj učiteľov v chráme, keď ohromení „žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami“ (v. 47). Ale čo znamená údiv, čo to je byť v údive?

Žasnúť a nevychádzať z údivu je protikladom toho, keď sa veci berú za samozrejmé, je to v protiklade s vykladaním našej okolitej reality a udalostí dejín čisto podľa našich kritérií. Človek, ktorý tak koná, nemôže vedieť, čo je to úžas, čo je to údiv. Žasnúť znamená otvoriť sa voči iným, pochopiť dôvody iných: tento postoj je dôležitý pre ozdravovanie narušených vzťahov medzi ľuďmi, je tiež nevyhnutný na uzdravenie otvorených rán v okruhu rodiny.

Keď sa v rodine objaví problém, akosi samozrejme predpokladáme, že máme pravdu my a zabuchujeme dvere pred ostatnými. Treba však naopak pouvažovať: „Čo dobré je v tej druhej osobe?“ - a vedieť nad tým dobrom žasnúť. Toto napomáha jednote v rodine. Ak máte v rodine problémy, myslite na to dobré, čo je v tom členovi rodiny, s ktorým máte problémy, a majte voči tomu obdiv. To pomôže uzdraviť rodinné zranenia.

Druhým prvkom z evanjelia, na ktorý chcem poukázať,

je bolesť, ktorú zažívali Mária s Jozefom, keď sa im nedarilo nájsť Ježiša. Táto bolesť poukazuje na ústredné miesto Ježiša vo Svätej rodine. Panna Mária a jej manžel toho syna prijali, starali sa oň a sledovali ako vzrastá vo veku, múdrosti a milosti uprostred nich, no on predovšetkým rástol v ich srdci; a kúsok po kúsku narastala ich láska a ich chápanie voči nemu. Práve preto je Nazaretská rodina svätou: lebo mala za svoj stred Ježiša, k nemu smerovala všetka Máriina a Jozefova pozornosť a starostlivosť.

Bolesť, ktorú obaja zažívali počas troch dní hľadania Ježiša, by mala byť aj našou bolesťou, keď sme od neho vzdialení, keď sme vzdialení od Ježiša. Mali by sme zažívať bolesť, keď po viac ako tri dni zabudneme na Ježiša – bez modlitby, bez čítania evanjelia, bez uvedomenia si potreby jeho prítomnosti a jeho utešujúceho priateľstva. A koľkokrát sa stane, že prejdú dni bez toho, že by sme si na Ježiša spomenuli. Nuž toto je mrzké, je to veľmi mrzké. Mali by sme pociťovať bolesť, keď sa niečo také deje.

Mária a Jozef ho hľadali a našli ho v chráme ako učil: aj my, a to najmä v Božom dome, sa môžeme stretnúť s božským Učiteľom a prijať jeho posolstvo spásy. V eucharistickom slávení máme živú skúsenosť s Kristom; on k nám hovorí, ponúka nám svoje Slovo, osvecuje nás a našu cestu, dáva nám svoje Telo v Eucharistii, odkiaľ čerpáme silu na zvládanie ťažkostí každého dňa.

Dnes sa skúsme vrátiť domov s týmito dvoma slovami: údiv a bolesť. Viem žasnúť, keď vidím dobro v iných ľuďoch, a tak riešiť problémy v rodine? Pociťujem bolesť, keď som sa vzdialil od Ježiša?

Modlime sa za všetky rodiny sveta, najmä za tie, v ktorých z rôznych dôvodov chýba pokoj a zhoda. A zverme ich pod ochranu Svätej nazaretskej rodiny.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-